Keď som sa dozvedel, že v Bratislave bude koncertovať talianska formácia The Kolors, moc to so mnou nezamávalo. Nevedel som o koho ide, ani čo môžem od nich čakať. Ale keď som zistil, že spolu s nimi vystúpi aj Bruno Benetton Free Band (ktorý ich sem vlastne aj pozvali), nesmierne som sa potešil. Bruno je totiž kapela, o ktorej som presvedčený, že z toho hudobného mála, čo na Slovensku máme, resp. z toho množstva, čo aj tak skoro žiadne rádio nehrá, je spolu s pár výnimkami, formáciou, ktorá si zaslúži pozornosť nielen domáceho publika.
Keď som ich videl prvýkrát, bol som nimi doslova omámený. Ich živelnosť, prejav a taká ta správna dávka dravej arogancie, z nich pre mňa spravil malý tuzemský úkaz, ktorý nepotrebuje mať medzi zubami špáratko, ani nemusí všetkých vôkol seba urážať, aby zaujal a ukázal, že skutočne vie. A možno práve i kvôli tomu, v dnešnom svete plnom reklám a klamaním nielen telom, o nich vie len minimum z minima alebo skôr maximum z hŕstky, ktorá vie prijať a nájsť si viac ako len to, čo jej je podsúvané a tlačene tlakom prijemným ako prievan v peňaženke.
O Brunovi treba zmieniť ešte jednu a dosť dôležitú vec, ktorá z nich robí presne to, čím sú a tou je: „Chalani, tomu čo robia aj veria a nerobia to z dlhej chvíle, ale z radosti.“ Možno si poviete: „fráza, ktorej sa držia všetci, čo si tykajú i netykajú s umením“, ale omyl je pravdou. Všetci sa jej nedržia a všetci sebe ani tomu, čo ponúkajú, neveria. Pokiaľ pochybujete, prídete na koncert a presvedčite sa, že šesť klipov. Áno, dobre čítate, 6 videoklipov z debutového jedenásťtrackového albumu nie je náhoda, ale tvrdá systematická a dlhodobá práca.
Koncert začal okolo 21:15 – s vyše hodinovým oneskorením, na ktoré sme v Nu-Spirite už zvyknutí, ale aj tak to s prepáčením naserie. Tak ako som od The Kolors nič neočakával, zostal som milo prekvapený. Už od prvého taktu udávali tónom jasný smer: „čo najviac zabaviť publikum“. Publikum i seba. A to sa im aj darilo. Ľudia, na čele s talianskou „roztlieskavačkou“ v priľahlom zelenom tielku a fúzikmi, ktorý ako najvernejší fanúšik prišiel spolu s kapelou povykrúcať nejednu dievčinu a ochutnať nejeden destilát, skákali, tlieskali i vrieskali. Treba podotknúť, že chlapci z The 
Kolors boli viac uhladení ako ich hudba. Nemaznali sa s ňou a ani s nami. Hrali farebný punk obohatený o hutnú nákazlivú basu. Žiadna agresia, žiadna nenávisť. Iba spleť nôt zanôtených tak, aby si rocker i pop našinec prišiel na svoje. Jednotlivé skladby síce miestami zbytočne naťahovali, ale pri songoch I Don’t Give a Funk alebo Living Alone sa to inak ani nedalo. Vlastný repertoár občas taktne (alebo skôr takticky) doplnili o covery od Queen a kráľa popu – Michaela Jacksona, čo nie vždy bola sázka na istotu, aj keď sa to tak mohlo zdať. Pri všetkej úcte, Stash (spevák) na Michaela a Fredyho ešte hlasom nedorástol, ale aj tak sa mu i celej kapele obecenstvo odvďačilo značným potleskom.
Asi tak po 90. minútach, ktoré sa ku koncu začali už dosť vliecť a pri ktorých aj tie najtmavšie farbičky od tanca očerveneli, sa objavil spomínaný fantóm slovenskej nezávislej hudobnej scény, Bruno Benetton so svojim bandom – v zložení: Tomáš Palonder (baranica & lead vocal), Martin Krížo Krížik (chrípka & piano), Michal Mustafa Novák (hnací motor, supervízor & guitar), Juraj Varga (široké ramená & basgitara), Michal Uličný (malý a veľký bubon), Marek Hradský (fashion & magic guitar), Michal Danielis (keyboards and PC), čo pokope vytvorilo exkluzívny balík energie, ktorý ešte dva dni po koncerte v sebe rozbaľujete.
Svoj set odštartovali trojlístkom nových skladieb Jessie, Baby a It Wont Come Easy z pripravovaného albumu, ktorý by mal svetlo sveta uzrieť niekedy v období od januára po leto. Už, aby to bolo! Úvodná nakladačka sa im teda náramne podarila. Ochutnávka z novinky nasvedčuje tomu, že pôjde o rockovejšiu, prepracovanejšiu a dúfam, že ucelenejšiu dosku, ale nepredbiehajme, lebo všetko sa môže ešte zmeniť. „Tak povedz, že si moje Dievča, za mňa postav, keď sa strieľa a netaj, inak slzy potečú.“ Nejedna žena sa zrazu potmehúcky pousmiala a pri Tomášovom precitnutí splynula s jeho slovami. V tom sa ujal mikrofónu Krížo a nielen nežné pohlavie vyzval do tanca – I Got To. A už to šlo samospádom v rytme vášne (Baby Girl), elektroniky (You’re My Mate) i grunge (Oua He). Chlapci si neodpustili ani ich obľúbenú Evidence od Faith No More, pri ktorej aj sám Mr. Patton by si podupkával od vierohodného prevedenia. Samozrejme nechýbala ani Clothed In a Roots And Fire a úžasná For Sure. For Sure je mimochodom song, ktorý keď som púšťal svojim brazílskym priateľom, nechceli veriť, že ide o slovenskú formáciu, v ktorej nespieva Chris Cornell. Chlapci sa najviac vyšantili pri Evermore (new song) a pri prídavkovej od Prodigy požičanej Castle Road, v ktorej Tomáš šiel so spevom až na dreň svojich možnosti. Nemôžem si pomôcť, ale v jeho hrdle je niečo viac ako len hlas. Keď ho počúvate, je to ako keby vám niekto prechádzal žiletkou po tvári a pritom vám hovoril aký ste nádherný. A presne taký bol i tento koncert – nádherný a ostrý.
autor:MarK. Musicpress.sk
