Argentínska speváčka a skladateľka Juana Molina sa na scénu vracia s novým, už 7. albumom Halo, kde skalopevných fanúšikov nesklame jej typický štýl folktronik.
Zmena štúdia z farebného a živého ranča v Buenos Aires do „Sonic Ranch“ vo vyprahnutej arizonskej púšti malo veľký vplyv aj na výsledok. Pre anglický UNCUT povedala, že to bolo pre ňu desivé, lebo to spravila prvýkrát, odkedy začala nahrávať. Mala pocit, že ľudia sledujú čo robí, na všetko si ale zvykla.
Obal albumu sa viaže na starú argentínsku legendu o svetle, ktoré vyžaruje nad miestami, kam sa pochovávajú ľudské zostatky. Táto pomerne temná tematika sa viaže vo všetkých dvanástich piesňach, či už textami, zvukmi, alebo vyvolanými emóciami, ako napríklad v úvodnej skladby Paraguaya, ktorú Juana Molina napísala ešte vo svojej mladosti. Molina experimentuje so zvukovými efektmi a vrství na seba melódie, inokedy sa sústredí na nevyslovenú výpoveď, pričom asociuje svojím hlasom rôzne nástroje.
Juana Molina – Paraguaya
Niekedy nie je podstatná ani samotná výpoveď textu (ako v piesňach In the Lassa, A00 B01 a Andó), ale speváčka sa sústredí na zvukomalebnosť jej vokálu. Celých päťdesiatšesť minút poslucháča sprevádzajú jedinečné a repetetívne zvuky, ktoré v celku vytvárajú svieži a exotický, no zároveň aj tmavý a skoro až strašidelný album.
Toto je tá poloha, v ktorej Juana Molina vyniká, pretransformovať sa na niečo iné nemá zmysel. Napokon o tom spieva aj v piesni Cara de espejo: „Ak vieš, že v zrkadle uvidíš seba samého/ Nasadíš si tvár ktorú dúfaš že uvidíš.“ Promo na recenziu poskytla distribučná spoločnosť Wegart.
