Skladateľka a speváčka Amanda Palmer je známa z kultovej formácie Dresden Dolls. Po rozchode z tejto kapely začala vystupovať v rámci svojej sólovej kariéry v ktorej spojila divadelné gestá, divoký kabaret a hudobnú multižánrovosť. Vizionárka, provokatérka a jedna z najdôležitejších súčasných postáv klubovej scény rozpráva o svojej tvorbe, cenzúre a vplyve hudobného priemyslu na umelecké vízie. Za sprostredkovanie rozhovoru s Amandou ďakujeme festivalu Rock for People.
What does the performance mean to you? What are you trying to get on the surface when peforming?
Amanda Palmer: „I’m not a character. Sometimes I think I’ve spent my entire life trying to become as much myself as possible on stage. The opposite of acting. Performance is the manifestation of creation, when you’re a writer…the songs, the material, come to life as you breathe them out on stage“.
Čo pre vás znamená performancia? Čo sa snažíte pri nej dostať na povrch?
Amanda Palmer: „Nie som charakter. Niekedy si myslím, že som strávile celý svoj život, aby som sa stala na pódiu sama sebou. Dnes je prejav tvorby, keď ste spisovatel.. skladby, materiál prichádzajú do života tak ako ich podáte na pódiu„.
Which kind of art is closest for you apart from music? Is it theater? And what does Cabaret mean to you?
Amanda Palmer: “ Theater is music. And music is Theater. For me. I never separated them. Cabaret is a a term as loosely available to us as „hippie“. When I was young it just meant „the place where crazy artists drink and are free“. And that’s all I wanted„.
Ktoré umenie je vám po tom hudobnom najbližšie? Je to divadlo?
Amanda Palmer: „Divadlo je hudba. A hudba je divadlo. Pre mňa. Nikdy to neoddeľujem. Kabaret je pojem tak volný dostupný pre nás ako „hippie“. Keď som bola mladá, znamenalo to „miesto kde sa stretávajú blázniví umelci, kde pijú a kde sú slobodní“. A to je to čo som vždy chcela“.
You are prone to theatricality and pomposity. this is due to the fact that the theater actor must have more than a gesture in the film, which is so styled. It is given the most effort to move towards theatricality?
Amanda Palmer: „The larger the stage, the larger the gesture. This is always true. I have learned a great many things lately being the lead singer of the band instead of being stuck at the keyboard. I can USE MY ARMS TO SHOW THINGS. What a revelation„.
Máte sklony k teatrálnosti a pompéznosti.. je to dané aj tým, že v divadle musí herec mať väčšie gesto než vo filme, ktorý nie je tak štylizovaný. Je to dané tou snahou priblížiť sa k divadelnosti?
Amanda Palmer: “ Čím je väčší stage, tým treba viac gestikulácií. To je vždy pravda. Naučila som sa veľa skvelých vecí nedávno, odkedy som speváčka v skupine namiesto toho byť zastrčená za klávesami. Môžem používať svoje ramená, aby som ukázala veci. Aké odhalenie„.
Do you think that music companies increasingly interfere to artistic visions of artists? Where is this censorship heading? Don´t the interprets create their own self-censorship in a sense they themselves reject some ideas as they are convinced they are not going to be accepted by the music companies?
Amanda Palmer: „Absolutely. It really depends WHO and WHAT you are talking about. There’s been control issues and censorship issues since the first caveman artist said to the other caveman artist „I think you made the eyes too fucking big.“ Right? So we, as artists, must simply be mindful of what we are and are not censoring when we sit down to work. As long as we are in control, or deliberately relinquishing control (many artists do this), nobody gets hurt. But that’s obviously very difficult. Especially when things are commercially driven and the motivation to make something is TO PLEASE PEOPLE or PROFIT. It can get very confusing“.
Myslíte si, že hudobné spoločnosti čoraz viac zasahujú do umeleckých vízií interpretov? Kam smeruje táto cenzúra? Majú samotní interpreti potom v hlave autocenzúru typu toto už je moc odvážne už mi to nebudú akceptovať?
Amanda Palmer: „Absolútne. Naozaj záleží na tom kto ste o čom rozprávate. Sú to kontrolné mechanizmy ako aj cenzúra – odkedy prvý jaskynný umelec povedal druhému: „Myslím, že si urobil tie oči príliš veľké“. Správne? Tak my umelci musíme jednoducho dbať a dávať pozor na to čo cenzorujeme a čo iní, keď si sadáme k práci. Pokiaľ sa kontrolujeme, alebo sa zámerne vzdáme kontroly (mnoho umelcov to robí) nikto nebude zranený. Ale to je zjavne dosť ťažké, hlavne keď sú veci poháňané komerčnosťou a motiváciou urobiť niečo z čoho spočíva potešenie ľudí alebo profit. Môže sa to stať veľmi mätúce„.
Your production is very rich in diverse feelings, which you are able to achieve by rich instrumentation and its interesting combination. You are like a painter who can mix emotions in one beautiful shape …
Amanda Palmer: „Thank you! I think the best songwriters do this. They don’t paint by nubmers, they mix in a way that nobody has mixed before. There is a lot of talk lately about artists „stealing“ from other artists…gaga from madonna, katy perry from sarah bareilles, etc etc, but it’s all been in existience before. everything has a precedent. Whoever mixes and presents, wins. The ingredients aren’t the important part, not as much as the presentation„.
Vaša tvorba je veľmi bohatá na rôznorodé pocity, čo dosahujete aj bohatou inštrumentáciou a so zaujímavým jej kombinovaním. Ste ako maliarka, ktorá vie miešať emócie do jedného krásneho tvaru…
Amanda Palmer: „Ďakujem! Myslím si, že najlepší skladatelia pesničiek toto robia. Oni nemaľujú číslami, ale miešajú spôsobom akým to nespravil nikto pred nimi. V poslednej dobe tu bolo veľa reči o umelcoch, ako si kradnú jeden od druhého. Gaga od Madonny, Kate Perry od Sarah Bareilles, ale to už všetko existovala predtým. Všetko má svojho predchodcu. Ktokoľvek mieša a predstavuje to, vyhráva. Ingrediencie nie sú tá dôležitá časť, nie ako samotná prezentácia – vystúpenie„.
| autor: Daniel – preložila Janka Pieružková
