Z gréckeho názvoslovia znamená Katarzia vnútornú očistu, prostredníctvom zážitkov, dosahovaný najmä prežívaním umeleckého diela. Táto stručná charakteristika sa dokonale hodí na nestručnú výpoveď mladej talentovanej speváčky Kataríny Kubošiovej, ktorá je známa pod prezývkou Katarzia. V rozhovore pre náš hudobný portál nám prezradila mnoho zaujímavostí o svojej tvorbe, štúdiu, živote v Amerike, ako aj ďalších plánoch do blízkej budúcnosti. Najbližšie budete môcť vidieť naživo pesničkárku 12.06.2014 v klube Ateliér Babylon v programe „Katarzia a jej frajeri“ – kde predstaví skladby v nových aranžmánoch.
Pre vaše vystúpenia sú veľmi dôležité pestré kostýmy a až taká herecká pódiová prezentácia. Súvisí to s divadelným svetom, ktorý ste absorbovala v detstve? Prečo teda zvíťazila túžba ísť študovať scénaristiku nad scénickým výtvarníctvom, ku ktorému máte tiež veľmi blízko.
Katarzia: „Neviem, som žena a ženy majú sklon k pekným veciam, nemám rada uniformitu a na pódium patria šaty. V poslednom čase ale stále častejšie hrávam v čiernom vreci pretože sa ma každý na tie šaty pýta a ide mi to už na nervy, tie koncerty vôbec nie sú o tom čo mám na sebe. Na scénické výtvarníctv by som musela byť výtvarník a na to nemám predpoklady ani talent. Scenáristika je spojená s rozprávaním príbehu a počúvaním iných príbehov, písaním, sú to skrátka veci ktoré mi boli blízke odvždy, nie ej na to vysvetlenie. Ak si odmalička strúhate špáratká možno budete rezbár, ja som si písala básničky a denníky plné pozorovaní.“
Vo všeobecnosti panuje trochu zlý názor na umelecké školy, ktoré podľa mnohých absolventov potláčajú umelecké myslenie, či avantgardné snahy, a že pedagógovia sa nestíhajú venovať študentom na sto percent. Ako to je teda vo vašom prípade?
Katarzia: „Naša katedra a špeciálne ateliér scenáristiky, pretože iné tak nepoznám, je perfektná, pedagógovia sú výnimočnými osobnosťami a vždy si na nás nájdu čas, neskôr každý študent pochopí s ktorým z nich si rozumie najlepšie a následne s ním spolupracuje na jeho scenári. Je v tom liberálny systém, sloboda tvorivej práce a podpora individuality. Filmová fakulta je oveľa ďalej než ostatné, čo sa týka styku s novými médiami, formami a súčasným remeslom. Za avantgardné snahy študenti môžu skryť neuchopenosť remesla, ale ak by ich avantgardné dielo bolo výnimočne dobré, určite by pedagógovia tieto práce ocenili. Hodnotenie je (až na niektoré výnimky) adekvátne, objektívne a prajné, aspoň také by malo byť, neviem ako je to na iných katedrách. Zažila som aj situácie v ktorých podľa môjho názoru nemenovaný pedagóg podcenil snahu študenta a zlomil mu srdce, pretože naše práce sú často veľmi osobné a dávame do nich všetko. To sa ale nestáva často. Práca so študentom na umeleckej škole je veľmi osobná, iná než na iných školách, rovnako je to s materiálmi. Na štúdium je potrebné množstvo drahej techniky, ateliéry, ktoré si naša škola v porovaní s napríklad Poľskými v žiadnom prípade zo štátneho rozpočtu nemôže dovoliť a preto sú určité možnosti štúdia obmedzené. Škola sa ale zameriava na obsah prác, nie ich vzhľad, čo je podľa mňa kľúčové. Potom sú tam ďalšie javy, zoberte si napríklad fakt, že na hudobnej fakulte sa nevyučujú bubny alebo jazz, neexistujú tam miestnosti, kde by bola technika na skúšky s kapelou, ani priestor, nahrávacie štúdio je len na filmovej fakulte, to podľa mňa nie je potláčanie umeleckého myslenia, ale – ak si to porovnáte so zahraničnými školami – ignorácia prítomného času a doby. Mne osobne z toho vyplýva jediný úsudok: táto krajina je totálne mimo.“
Využívate akademické poznatky zo scénaristiky aj pri komponovaní vašich príbehov? Napríklad pri tvorbe pomyselných dialógov v pesničkách atď.?
Katarzia: „Scenáristom sa neučíte byť tak, že si sadnete nad knížočku a idete sa učiť ako správne napísať dialóg. Buď na to máte cit a časom sa vypíšete, alebo na to nemáte. Ak sa vypíšete napríklad aj na denníkoch, určite vám pribudnú schopnosti aj pri písaní politicej reči pre prezidenta. To isté je to s textami, písanie je skill ktorý je širokospektrálny a funguje aj na princípe asociácií a podvedomia, ktoré si budujeme celý život.“
Chceli by ste sa venovať v budúcnosti aj scénickej hudbe?
Katarzia: „Nemám rada, ak mi niekto prikáže, čo mám robiť. Ak by som mala niečo zložiť na objednávku a do časových úsekov v strihovom programe, znamená to, že je to práca, ktorá má obmedzenia a termíny. Neviem či by moja intuitívna inzitná forma skladania zvládla takýto druh práce . Zatiaľ sa jej bojím. Možno raz.“
Je pre vás dôležitou súčasťou hudby aj jej dizajn? Plagáty, booklety, cover art atď.. Snažíte sa to prenechať druhým ľuďom, alebo do toho zasahujete?
Katarzia: „Na túto časť hudby som sa zatiaľ nestihla pozastaviť a design CD som nechala na kamarátky s výtvarným vkusom, ktorý mi imponuje. Na ostatné som zatiaľ nemala čas, ani energiu.“
V mnohých rozhovoroch ste spomínali, že z úcty k minulosti nosíte na vystúpeniach kroj. Aký máte teda vzťah k slovenskému folklóru?
Katarzia: „Mám rada slovenský folklór a obdivujem ho, ale na druhej strane nie som jedným z nadšencov, ktorí chodia na festivaly ľudového tanca. V palete rôznych podôb umenia je folklór jedným z tých, ktoré sa mi páčia. Neznamená to ale, že by som chcela mať namiesto záchoda kolovrátok. Páčia sa mi ručné práce a remeslá, ktoré kedysi ovládali naši predkovia, no oveľa radšej by som bola, ak by väčší počet z nich výrazne vynikal vo všeobecnom vzdelaní , než v pasení oviec. Tým pádom by naša krajina možno bola dnes niekde úplne inde.“
Už v mladom veku ste odišli na chvíľu žiť do Oklahomy. Očaril vás americký spôsob života?
Katarzia: „Ak by som mala do jednej vety zhrnúť, čo je to americký spôsob života, nenapadá mi ani jedno slovo. Možno sa mi páčil ich pozitivizmus a ambície, podpora talentu u detí a zušľachťovanie ich schopností.“
V niektorom z rozhovorov ste spomínali, že ste získali zaujímavú skúsenosť s ich tradičnými pochodovými kapelami. Ako na vás zapôsobila tamojšia hudobná kultúra?
Katarzia: „Skôr som tam spievala v zbore, na našej škole kapela nebola. Raz som pred školským futbalovým zápasom spievala americkú hymnu, tento výstup som si osobne vybavila u riaditeľa, prišlo mi to ako mimoriadna výzva. Dopadlo to bezpečne. Hudobnú kultúru som si tam vlastne v tom období veľmi nevšimla, rovnako ako ani našu. Na párty hral väčšinou drzý rap a v poslednej rodine som sa zoznámila s mládežníkmi, ktorí mali kapelu, boli to pesničkári a väčšinou hrali pre Boha, čo sa ma nikdy obzvlášť netýkalo, ale hrali dobre. Často ma vytiahli na nejakú bohooslavnú session kde som búchala do bubienka a pokúšala sa uveriť v Boha, nikdy sa mi to ale nepodarilo a tak som to vzdala, ani sa o to už nemienim pokúšať. Moja vzdorovitosť voči masovým ideám ma zvalcovala.“
Počas vášho stredoškolského amerického štúdia ste absolvovali aj predmet College Vocabulary. Podarilo sa vám teda paradoxne rozšíriť si slovnú zásobu najprv v cudzom jazyku a až neskôr v slovenčine? Pomohla vám rozšírená anglická slovná zásoba aj neskôr pri písaní textov v slovenčine?
Katarzia: „Nie som si istá či je to pravda, ale z mojich skúseností vyplynulo, že college vocabulary je postavené na výrazoch z latinčiny a tieto výrazy sú podobné v dôležitých európskych jazykoch. Aj v slovenčine, tá síce nie je v kontexte Európy dôležitá, ale veľa slov, ktoré som sa vtedy naučila, používam ako tie “vyššie”. Čo sa týka mojich textov, nemyslím že “Čokoládky, zmrzlinka, nanukové tyčky” vyšli z týchto college vocabulary skills. (smiech)“
Mnohí slovenskí interpreti radi komponujú skladby v angličtine, aj s vidinou presadenia sa v zahraničí. Väčšinou však z toho vzniknú iba prázdne frázy, ktoré znejú dobre iba vďaka zvukomalebnosti angličtiny, no ten obsah akoby sa strácal. Neláka vás po čase komponovať aj anglické texty, keďže máte veľmi dobrú zásobu anglických slov a príbeh v skladbe by mohol pri vás silno zarezonovať?
Katarzia: „Každý máme iný spôsob práce s textom, pre mňa je dôležité byť native speaker, inak v jazyku neviem plávať, ani s nafukovačkou. Mám kamarátku Martinu Javor, ktorá píše svoje texty v angličtine a majú silný obsah. Ja v angličtine písať neviem a chcem aby mi každý rozumel, tým pádom sa môže s textami stotožniť aj bez toho aby sa zamýšľal nad prekladom. Ak by som vedela písať dobré texty v angličtine možno by som to aj robila ale neviem objektívne zvážiť, či majú rýmy ktoré zbúcham v angličtine nejakú hodnotu a tak sa o to teraz ani nepokúšam,. Viac než prázdne frázy v angličtine ma otravujú prázdne frázy v slovenčine, ktoré mnohí slovenskí interpreti radi využívajú. Ale je to ich vec, nemám potrebu sa k tomu vyjadrovať a písať im výhražné facebokové statusy a závery.“
Podarilo sa vám v Amerike dospieť?
Katarzia: „Dospieť sa mi nikdy nepodarí ale proces pokusu dospieť tam bol jednoznačne vytunovaný, pretože som bola často sama so sebou.“
Čo v hudbe znamená pre vás symbol prechodu z detstva do dospelosti. Je to pre vás nejaký konkrétny album, pieseň, alebo nástroj?
Katarzia: „Pre mňa je to spôsob uchopenia pojmu hudba. Prechod z “nedá sa” na “dá sa” a hľadaní iných možností nástroja, bez jeho technického poznania, otvorená hlava a prijímanie impulzov. To ale neznamená, že nástroj nechcem poznať. Chcem ho spoznať vlastnou cestou, rovnako ako život. Nemám rada, ak mi niekto niečo diktuje a myslí si, že mám robiť toto takto a tamto tak. Na väčšinu vecí rada prichádzam sama. Samozjreme si v určitých oblastiach rada nechávam poradiť. Predtým som cvičila noty na flaute a metóda výuky na slovenskej ZUŠ a vlastne ani na slovenskom gymnáziu mi blízka nebola, nikdy by mi vtedy nenapadlo, že dokážem niekedy zložiť pesničku, pretože mi vtedajšie autority často pripomínali, že sú aj oveľa šikovnejšie, múdrejšie a a talentovanejšie deti ako ja, takže som to väčšinou vzdala skôr, než som s niečím začala a musela som plakať nad zapáchajúcou učebnicou z fyziky, na ktorú som cez slzy ani nedovidela.“
Vo folku je tendenciou sa po čase audo didakticky vzdelávať v modifikácii akordov, aby mohli vzniknúť autorsky pestrejšie skladby. Ako sa vám v tom darí? Učíte sa skôr nové akordy, alebo pracujete viac na tvorbe melódií?
Katarzia: „Snažím sa o to no pravdupovediac za posledný rok sa mi podarilo sadnúť si ku gitare a hľadať nové akordy alebo cvičiť asi 5x.“
Tvrdíte, že sa vám vaša gitarová hra nepáči. Pracujete teda na jej zlepšení? Využívate pri tom učiteľov, alebo sa miesto toho snažíte vytvoriť si vlastný štýl, ktorý by vás hneď odlíšil od ostatných interpretov?
Katarzia: „Nemám zatiaľ učiteľov, nikdy ma nebavilo cvičiť niečo dookola, vymýšľam si vlastné cvičenia a hľadám. Potrebujem nájsť čas a pokoj aby som sa dostala tam kam chcem, čo sa týka hrania na gitare alebo klavíri, neuveríte mi ale naozaj som čas strašne dlho nemala a som z toho nervózna a vyčerpaná. Som zvedavá, či sa mi to konečne podarí v lete.“
Istý čas ste hrali aj na husle, ale prestalo vás baviť cvičiť, ale vraj by ste sa chceli k nim opäť vrátiť. Môžeme teda očakávať v nových skladbách ich zaradenie?
Katarzia: „Husle vyžadujú extrémnu trpezlivosť a motiváciu. V mojej hudbe si ich neviem predstaviť, zatiaľ čakajú v kúte.“
Mladých ľudí ste svojou hudbou mohla motivovať aj k nachádzaniu starších folkových vzorov. Počúvate aj vy starších interpretov typu Bob Dylan, Donovan, Joan Baez? Prípadne slovenskú folkovú tvorbu ako Prúdy, Pavol Hammel, Samo Ivaška, Zuzka Homolová atď.
Katarzia: „Až tak ich nevyhľadávam, zaujímajú ma skôr súčasné veci, ale mám rada pána Jaromíra, Joan mi niekto ukázal asi pred dvoma mesiacmi a Boba som si ešte nepustila, nejako mi to nenapadlo, prepáčte ale ja toho o hudbe ani veľa neviem, vnímam ju inak, som na druhej strane barikády.“
Súvisí vaša lyrika aj so slovenskou literatúrou? Máte rada slovenských básnikov, alebo textárov?
Katarzia: „Mám rada Mihálika, Váleka, páčia sa mi Kotove preklady, Baudelaire, Hviezdoslav, ale už dlho som ich nečítala. Z textárov ma baví Lyrik a viac ľudí mi teraz nenapadá.“
Dosť často spomínate v rozhovoroch, že k vašej obľúbenej hudbe patrí Jarek Nohavica, ale aj Zuzana Navarová. Čo hovoríte na spoločný projekt Kataríny Koščovej a Neřez?
Katarzia: „Kati prepáč ale ešte som vás nepočula. (Sme kamošky na facebooku). Dúfam že sa k tomu raz dostanem.“
“
| autor rozhovoru: Daniel
