Patril k najrešpektovanejším hudobníkom v Československu, ktorého uznanie sa šírilo do celého sveta. Začínal ako elév v Slovenskej filharmónii, aby neskôr založil sláčikový súbor známy aj pod menom Warchalovci. Pri interpretácii starej hudby zvolil iný prístup, ktorého alchýmia bola prístupná aj pre široké publikum. Tento rok to bude dvadsať rokov, čo nás navždy opustil. Bohdan Warchal mladší v rozhovore o svojom otcovi Bohdanovi Warchalovi sa zamýšľa nad jeho hrou, prácou s poslucháčmi a dožití v slobodnej krajine, ktorá nie všetko vedela zabezpečiť v oblasti umenia a kultúry.
Čo bol ten okamžik, ktorý vášho otca priviedol k hudbe?
K husliam ho priviedla matka, ktorá sa snažila naplniť želanie jeho (vtedy už nebohého) otca. Paradoxne jeho otec sám bol obuvníkom. Môj otec pochádzal z najchudobnejších pomerov, z baníckeho kraja v Sliezsku pri poľskom pohraničí. Keď mal šesť rokov prišiel o otca. Počas vojny ich napadli Poliaci, následne zasa Nemci. V štrnástich rokoch bol „totálne nasadený“ nacistickým režimom. Našťastie nebol odvlečený do Nemecka na nútené práce, ale do konca druhej svetovej vojny pracoval manuálne v koksovni, takže musel prerušiť akékoľvek štúdium hudby. Niekedy pracoval až šestnásť hodín denne, a tak sa mohol husliam seriózne venovať až po skončení vojny. Celkovo začal hrať pomerne neskoro, až v deviatich rokoch, a seriózne v podstate začínal až v pätnástich. Jeho ťažké detstvo ho ale poznačilo aj v dobrom. Naučil sa, že od nikoho nemôže nič očakávať, všetko si musí v živote zabezpečiť sám. Jeho mama ho nedokázala finančne podporiť ani počas štúdií. V Brne preto hrával po večeroch v kaviarňach a baroch. Hrával na husle, ale dokonca ešte častejšie na bicie. Tiež sa naučil hrať na kontrabas a trúbku. Počas detstva a mladosti získal neskutočnú fyzickú aj psychickú odolnosť, z ktorej čerpal celý život. Myslím si, že aj hudobne niekde v tomto období tkvie tá záhada jeho celej kariéry, ktorá by si možno zaslúžila aj odborné skúmanie.
Ako pristupoval k interpretácii starej hudby?
Otec už za svojho života začal byť so svojou interpretáciou pomerne veľmi skoro neaktuálny. V tom období sa už interpretácie starej hudby chytali ľudia, ktorí si v historických traktátoch naštudovali detaily o starých dobových nástrojoch. Autentické nahrávky samozrejme ľudstvo nemá k dispozícii, preto sa dnešný „autentický“ barokový interpretačný štýl spočiatku rodil dosť neohrabane. Pionieri tohto takzvane „historicky poučeného“ interpretačného štýlu sa tak zahrabali do starých kníh, že im celkom unikla logika a spontánnosť prejavu. Riešili sa vtedy na odbornej úrovni najmä otázky, či je správne interpretovať barokovú hudbu v dnešnom oblečení pri elektrickom osvetlení, alebo je nutné vystupovať iba v kostýmoch a pri sviečkach. Základnou mantrou bolo hrať celkom bez vibráta a frázovanie sa scvrklo na akési „banánovanie“. Každý tón si žil svojim vlastným životom s akýmsi zvýraznením v jeho strede. Prirovnal by som to k tomu, ako keď prišli na trh prvé digitálne fotoaparáty, ktoré neboli zďaleka kvalitné, a preto táto technológia vyžadovala ďalšie rozvíjanie a zdokonaľovanie. Boli však fotografi, ktorí vtedy povedali – na digitál nikdy neprejdem, ostávam pri filme. A presne taký bol môj otec v hudbe.
Keď si vypočul tieto prvé nahrávky, povedal si že on to takto robiť nechce a ani nikdy nebude. Považoval to za príliš umelé. Škoda, že nesledoval vývoj ďalej, a že sa sám nesnažil prispieť k zrodu skutočne hodnotného, hoci stále tzv. „historicky poučeného“ interpretačného štýlu. Pretože základná myšlienka týchto „barokistov“, to znamená snaha o očistenie barokovej interpretácie od romantických nánosov bola legitímna a správna. A nakoniec sa ukázala aj ako životaschopná. Otec to však vtedy raz a navždy zavrhol a ďalej už to nevnímal. Nechodil na „historicky poučené“ koncerty ani nepočúval takéto nahrávky.
Jedna vec je ale dodnes veľmi zaujímavá. Otec vedel napĺňať koncertné sály do prasknutia ešte aj desaťročia od vzniku „historicky poučeného“ štýlu, v čase, keď už aj „historicky poučení“ interpreti mali za sebou kus vývoja a ponúkali nielen „poučenú“ ale zároveň aj zmysluplnú alternatívu. Väčšinou ale odozva publika v ich prípade dosahovala iba zlomok priazne, ktorú k sebe pritiahol otec so Slovenským komorným orchestrom. Preto som aj spomínal, že otcov fenomenálny úspech z odborného hľadiska na prvý pohľad nedáva zmysel a zaslúžil by si hlbšie odborné skúmanie. V každom prípade, otcovi patrí obrovská vďaka za to, že naučil obrovské masy ľudí radovať sa z krásy vážnej hudby.
Čo vyžadoval od druhých pri naštudovaní a nedokázal odpustiť pri interpretácii?
Keď som písal knihu o tom, ako sa vyrovnať s trémou, spomínam tam aj otca, pretože kniha je do veľkej miery môj životný príbeh. Ale práve v tej knihe som musel uviesť, že ja ako študent huslí som mal nie jedno detstvo, ale hneď dve: detstvo súkromné a detstvo profesionálne. Otec bol neskutočne tolerantný a priateľský v rámci rodiny aj v rámci iných vzťahov, no v hudbe absolútne nie. V tej knihe spomínam ako Herbert von Karajan, jeden z najväčších dirigentov našej doby v jeden deň preňho prestal existovať. Otec narazil na nejakú nahrávku Beethovenovej symfónie, kde Karajan nedodržal generálpauzu. Bola to odchýlka maximálne desatiny sekundy, ale v otcových očiach to bola hranica medzi dokonalosťou a zavrhutiahodnou priemernosťou. Keď nad tým dnes premýšľam, napadá mi, že možno tú desatinku na nahrávke mal na svedomí strihač v réžii, nie samotný Karajan. Ale taký bol už otec…
Aká bola úloha vášho otca v uvádzaní nových diel slovenských autorov. S ktorými úzko spolupracoval?
Tých bolo veľa. Úplne najčastejšie znela v jeho podaní Musica Slovaca od Ilju Zeljenku, ale hrávali sme aj Planctus od Ladislava Burlasa, Suchoňovu Serenádu, diela od Víťazoslava Kubičku a mnohých ďalších. Úprimne, nemám príliš v láske loviť z pamäti dáta pre takéto zoznamy, lebo isto som tu na mnohých skvelých slovenských skladateľov zabudol.
Čím vedel osloviť publikum – osobná charizma, iný prístup?
Práve tá jeho obrovská charizma zostáva dodnes záhadou. Ja na to mám svoju teóriu. Mnohí si dnes neuvedomujú, že rytmus a práca s časom je v hudbe esenciálna. Mnohí hudobníci, či dokonca hudobní vedci vnímajú rytmus, melódiu a harmóniu ako rovnocenné zložky hudobnej reči. Ale rytmus je jediná zložka, ktorá dokáže v hudbe jestvovať aj osamote. Ostatné dve to nedokážu. Mne z toho vychádza, že práve toto vysvetľuje tu záhadu otcovho úspechu. Bola to prax za bicou sústavou. Dnešným muzikantom často chýba precízny zmysel pre rytmus, a preto aj precíznosť a logickosť prejavu.
Inak, ak hovoríme o charizme, tú mieru úspechu, ktorú súbor zažíval, si dnešní ľudia ani nevedia predstaviť. Pamätám sa, že keď som bol v období puberty, bol SKO na vrchole svojej slávy. Vtedy nehrozilo dostať len tak kúpiť vstupenky, najmä na festivalové koncerty. Ľudia po koncerte kričali a dupali, čo dnes možno zažiť iba na koncertoch populárnej hudby. Pre úplnosť ale treba dodať, že vtedy to nesúviselo výhradne s otcovou charizmou, ale tak trocha aj s postavením vážnej hudby v spoločnosti.
Mladí ľudia si dnes ťažko dokážu predstaviť, aké mala v tej dobe u nás vážna hudba postavenie a akú celebritnú slávu požívali špičkoví umelci. Môj otec, ktorý zostal po celý život skromný si ju veľmi neužíval, skôr ho to vyrušovalo. Z toho dôvodu si aj kúpil chalupu na samote v horách. Keďže ho ľudia denne zastavovali na ulici, chcel mať aspoň počas dovolenky pokoj. Nie, že by nemal rád ľudí, išlo iba o obsah tých rozhovorov… Že si tú chalupu kúpil zbytočne zistil pri prvej návšteve miestnych potravín. Predavačka takmer zamdlela, keď ho zbadala vo dverách. V tých časoch bolo bežné, že vážna hudba sa aj v televízii objavovala denne. Živé večerné prenosy z BHS takou samozrejmosťou, ako dnes majstrovstvá v hokeji na televíznych obrazovkách. Každú nedeľu pred správami išla „Nedeľná chvíľka poézie“ a veľká väčšina ľudí sa vtedy týmito vplyvmi aj nechala vzdelávať a kultivovať.
Komunistický režim si uvedomoval, že šport a kultúra boli jediné disciplíny, ktorými sa mohol pochváliť a mohol nimi konkurovať vo svete. Preto umelcom poskytoval silnú podporu. Komunistický režim chcel zabrániť prieniku západných vplyvov, dokonca na hraniciach zabavoval hudobné nosiče. Ak u vás našli napríklad platňu Michaela Jacksona, neboli ste síce stíhaní, ale platňu vám zobrali. Nebolo to pre nich žiaduce, veď sme tu mali Vondráčkovú a Gotta – populárnu hudbu, ktorú mohli kontrolovať. Ale, keď chcete včelám zobrať med, musíte im ako náhradu dať aspoň menejcenný cukor. Verím, že ma dnešní demokrati neukameňujú ak poviem, že komunistom slúži ku cti aspoň fakt, že namiesto západnej kultúry a hudby národu dali nie menejcennú, ale naopak veľmi hodnotnú náhradu. Napríklad v televízii namiesto často bezduchej a lacnej hudby a tureckých telenoviel vysielali skôr záznamy z koncertov a pozvánky na vernisáže. Tým sa dá vysvetliť aj ďalší, dnes už ťažko uveriteľný fakt: SKO nahralo viac ako 250 LP platní a CD titulov (hoci v tomto počte sú zarátané aj niektoré opakované nahrávky vynútené technickým pokrokom (mono – stereo – digitálne).
Tým, že súbor veľa cestoval aj po rôznych exotických destináciách, bolo tam ovplyvňovanie inšpirácia v niečom, čo by sme dnes nazvali world music alebo tradičná hudba tých krajín?
Ani nie po exotických destináciách, ale skôr v jeho začiatkoch bol silno ovplyvnený. Okrem toho, že sa otec venoval kvázi jazzovo – swingovej hudbe, tak svoju kariéru začínal ako primáš BROLN (Brněnský Rozhlasový Orchestr Lidových Nástrojů) – čo bola čistá ľudová hudba. Existujú aj nahrávky, kde hrá ľudovku naozaj fantasticky, ale potom sa už nikdy nevenoval žiadnym fúziám. Mal voči tomu úctu a rešpekt. Bol viac ako prefekcionalista. Všetko si chcel dopredu pripraviť, a keď mal pocit, že má málo času, bol v strese. Ak by mal ísť do iných žánrov, tak cítil, že by tam už nebol doma na 100% a k jazzu ani k ľudovkám už sa aktívne nikdy nevrátil. Môj otec koncertoval po celom svete, ale skôr než v lokálnej hudobnej tvorbe, vnímal rozdiely v publiku. Nakoľko ľudia reagujú spontánne a či ich napríklad aj tvorba slovenských skladateľov osloví. Mal radosť z toho, že aj ľuďom z odlišných kultúr vedel sprostredkovať silný, hoci pre nich vtedy iste exotický zážitok.
Ako vnímal tú transformáciu po roku 1989, keď ten záujem o vážnu hudbu bol vytláčaný do úzadia, alebo nahrádzaný niečím iným. Bral to ako holý fakt, alebo ho to mrzelo?
Rozdiel bol v tom, ako sa k tomu staval ako občan a ako umelec. Preto zažíval eufóriu aj rozčarovanie zároveň. Ako občan sa potešil Nežnej revolúcii, lebo život v totalite ho nijako nenapĺňal šťastím. On síce mohol cestovať, no bolo to spojené s neskutočnou byrokraciou a ponižovaním. Stávalo sa, že ho na hraniciach doslovne vyzliekli donaha (možno aj ako dôsledok toho, že odmietol podpísať spoluprácu s ŠTB). Ako umelec si na druhej strane uvedomoval, že transformácia politického systému prináša aj mnohé negatívne zmeny v oblasti kultúry.
Prvé rozčarovanie zažil ešte počas socializmu keď sa vrátil z USA, teda z krajiny, na ktorú hľadel v mladosti ako na svoj totálny sen. Odrazu zo dňa na deň zistil, že je to krajina, kde neexistuje takmer žiadna kultúra. Kým v Japonsku, Nemecku, Číne či Rusku hral v tých najprestížnejších koncertných sálach, tak v USA často aj v školských telocvičniach. Nakoniec bol rád aj tomu, lebo to bral ako misionársku prácu. Uvedomoval si, že kapitalizmus prináša menšiu podporu umenia. Prvá vec, ktorá ho ale po revolúcii znepokojila bola, keď nejaký horlivý člen z VPN vyzýval všetkých Národných umelcov, aby vrátili ocenenia získané za minulého režimu. Jeho sa to veľmi dotklo lebo on hral Bacha, Mozarta, Vivaldiho a nie budovateľské kantáty. Ocenenie síce dostal od totalitnej vlády, ale dostal ho za výnimočnú reprezentáciu Slovenska ako krajiny v zahraničí. Tiež za to, že do štátneho rozpočtu zarobil dosť peňazí, lebo vtedy umelci povinne platili najprv štyridsať percent za sprostredkovanie štátnej agentúre Slovkoncert a potom k tomu ešte aj ďalšie dane. Na mnohé nemocnice ktoré na Slovensku dodnes stoja a slúžia svojmu účelu prispeli hojnou mierou finančné prostriedky, ktoré priniesli na Slovensko členovia SKO aj iní slovenskí umelci.
Určite to nie je veľmi známe, ale otec aj veľmi hlboko premýšľal o vzniku vesmíru, o zmysle života, o vývoji spoločnosti a celého ľudstva. Robil akési futuristické predpovede, hoci iba sám pre seba. Samozrejme, nenechala ho chladným ani vízia robotizácie a s tým spojená hrozba nárastu nezamestnanosti. Vravel že ľudstvo bude čoskoro na zásadnej križovatke. Buď sa podarí ľuďom naplniť voľný čas tým, že zoberú do ruky plátna, štetce, husle, gitary, a iné nástroje a začnú sa venovať aj iným zmysluplným koníčkom. Alebo od nudy „zvlčia“ a prebudia sa v nich najtemnejšie pudy, ako vandalizmus, rabovanie a pod. Dodnes som bol presvedčený, že otec sa v tom trocha mýlil, pretože doposiaľ ani masívna automatizácia nezobrala ľuďom prácu. On vtedy nerátal s magicky silným účinkom reklamy a marketingu, ktorý nás dnes presviedča, že všetko, čo sa objaví na predaj nevyhnutne potrebujeme. Napriek tomu, že v mnohých výrobách 95% práce dnes už robia roboty, stále máme všetci prácu, pretože celkový objem spotreby enormne rastie. No udalosti posledných dní naznačujú, že by predsa len mohol mať v dlhodobejšom horizonte pravdu a že sa napokon jeden z jeho dvoch scenárov naplní…
