Od všeobecného ku konkrétnemu – tak možno zhrnúť trajektóriu, ktorou sa kompozične uberá v poradí prvý fyzický a tretí digitálny album experimentálnej formácie Tittingur. Začnime tým, že na Epiphany sa toho deje veľa. Nanešťastie.
Subjektívne vzaté, Tittingur neznie dystopicky. Treba však podotknúť, že na môj vkus neznel dystopicky ani prvý a druhý album. Pri Epiphany som miestami cítil príjemné reminiscencie weird folku, ktorý ma vracal naspäť do škandinávskeho prostredia improvizovanej elektroniky a nepredvídateľných progresií Paavoharju či Kemialliset Ystävät.
Najmä pásmo presahujúce stopy 5d a Yurta vyvoláva takéto dojmy. Očakávať však, že by sa album viezol na jednej vlne, by bolo naivné. Zvlášť, ak sa samotná formácia charakterizuje ako maximalistická. Či je to ospravedlnenie alebo varovanie, to nech posúdi každý poslucháč sám, podľa svojho svedomia.
Hraničná kríza identity
Atmosféra Epiphany nie je apokalytická. Amen. Ostatne, čím dlhšie som porovnával Epiphany s predošlými Beings a Lavina, tým väčšmi sa ma zmocňoval dojem, že formácia sa začína ocitať v kritickom bode tvorby. Pri treťom albume sa to vraj zvykne lámať. Tak teda, pravidlo sa potvrdilo. Cítiť tu nutkanie zapájať do rovnice multidimenzionálny zvuk a azda práve to mal naznačovať titul druhého tracku 5d s vystúpením folklórneho súboru, spievajúceho rusínsku ľudovku. Nevydalo. Možno sa panning v tom mixe ruchov a reverbov stratil a možno si to treba celé vypočuť naživo.
Chvíľami sa nemožno ubrániť tomu, že to repetitívne vzlykanie je manifestom odhodlania o prekonanie minimal techna. A nebyť dronovej overtúry rozkrojenej na prvú a poslednú stopu, ono uvedomenie si vlastných kreatívnych ambícií, by bolo hádam naliehavejšie a zreteľnejšie.
Pokiaľ Tittingur pracuje s emóciou, tak emócia, ktorú Epiphany vzbudil, bola – na rozdiel od väčšiny iných podobných nahrávok – euforicky šťastná, asi ako rozjímanie nad všetkými letnými festivalmi, ktoré doliehajú v nepravidelných intervaloch kilometer od celého areálu. A to je tá najlepšia a aj majoritná časť albumu. Táto rovina Tittinguru evidentne vyhovuje najviac. Od druhej polovice sa totiž začína zdať, že koncept albumu sa ustaľuje.
Noisové štruktúry prehlušujú big roomový sound, ktorý by sa po očistení dokázal pokojne ujať v komerčných rádiostaniciach. Samozrejme, keby to bol zámer. Nemožno to však vylúčiť. Obzvlášť po Epiphany nie. Toto už totiž nie je Tittingur, ktorý by sa uspokojil s mysterióznym a obskúrnym industrialom. Nadväzuje na Beings, no skôr preto, aby si z neho vzal ponaučenie a ešte viac zasahoval do trance psychedelických sfér.
Epiphany mapuje cestu od všeobecného chaosu ku konkrétnej zvukovej spomienke z akéhokoľvek života a ktoréhokoľvek open-air zážitku. Akurát to robí v ozvenách. Predsa len, s trochou panningu by bol reliéf soundscapu bez pochýb rozľahlejší, mal nepravidelný terén a bol by bohatší o ďalšie, definitívne pozoruhodné, rozmery. V takom prípade by bol bonbónikom pre každého audiofila.