V roku 1998 Miroslav Fischer daroval Aide prijateľne udržateľnú podobu, ale bol už najvyšší čas, aby aktualizovali inscenáciu po obnovenej premiére z roku 2014. Aj napriek vehementnej snahe umeleckého kolektívu sa inscenácia začne rozpadávať v nuansách. Verdiho Aida, spolu s Nabucco, Rigoletto, La Traviata či Othello, patrí medzi najhranejšie opery na svete. To jej automaticky zabezpečuje úspech, avšak nevyváženou inscenáciou môžeme aj odhodlaných operných začiatočníkov odradiť.
Z pôvodného, z dnešného pohľadu konzervatívneho predstavenia, bolo cítiť únavu, aj napriek dokonalej funkčnosti a precíznej práci. Preto nová inscenácia čelí ťažkej úlohe, a to príjemne potešiť operného nadšenca a nevystrašiť budúceho operného fanúšika. Aida je jeden z titulov, na ktorý sa starý otec odhodlá zobrať svojho vnuka. Ako to vždy býva: predstavenie môže posúdiť len čas, my sme sa o to pokúsili pri hodnotení druhej premiéry z 29. septembra 2020 v SND v Bratislave.
Scéna Mareka Hollého sa vyznačuje pompéznosťou, leskom, krásou, obradnosťou a proporcionalitou línií. Zaujímavo je riešená predná opona, ktorá je zložená z prvej polo priehľadnej a druhej krycej opony. Kostýmy sú jemne aktualizovanými historickými ekvivalentami. Scéna a kostýmy pokračujú v zaužívanej opernej praxi. Negatívom boli len miestami dlhé a hlučné prestavby celej scény.
Inscenácia Aidy je v každom prípade veľmi dobre remeselne poňatá práca Pavla Smolíka. Osobne by som ju radil k slušným prevádzkovým kusom. Martin Bendík sa po otázke z publika vyjadril, že predchádzajúce inscenácie Aidy nevynikali, ani neboli nejakým spôsobom revolučné a na súčasnú premiéru si máme vytvoriť názor sami. Publikum druhej premiéry inscenáciu prijalo veľmi dobre. Odborná verejnosť nemala ani výhrady a ani špeciálne neplesala. Ostáva skonštatovať, že budúcich návštevníkov nadchne bohatá výzdoba, krásne melódie a spevácke výkony.
Jaroslav Kyzlink dirigoval s plným nasadením. Mal prirodzené, presné, zrozumiteľné gestá a plnohodnotne sa venoval ako orchestru, tak aj spevákom. Mužská časť zboru znela konzistentne a aj nástupy boli podľa vôle dirigenta. Avšak o ženskej časti zboru to tvrdiť nemožno. Nenastupovali naraz, často vyčnievali jednotlivé hlasy a nerešpektovali dynamiku, riadenú gestami dirigenta.
Orchester hral veľmi precízne a s plným nasadením, aj napriek pare, ktorá často prenikala z javiska do orchestriska a komplikovala pohľad na dirigenta. Samozrejme, že u plechových dychových nástrojov sa vyskytli nejaké drobné chyby, čo sa dá odpustiť.
Amneris v podaní Terézie Kružliakovej bola ako po speváckej, tak aj po hereckej stránke veľmi hodnoverná. Podala kvalitný umelecký výkon. Rafael Alvarez disponuje pevným zvučným tenorom s krásnou farbou. Avšak v pianových pasážach sa mu výrazne mení farba hlasu a tón prestáva byť až tak znelý. V úvodnej árii Celeste Aida mal pravdepodobne určité hlasové ťažkosti a pôsobil ako indisponovaný, čo sa našťastie priebehom opery zmenilo. Postavu Radamesa hral viac-menej celú operu s rovnakým výrazom a nepôsobil hodnoverne.
Aida, Mária Porubčinová pracovala s veľkým vokálnym nasadením, čo publikum následne aj ocenilo. Podľa môjho subjektívneho názoru jej však postava Aidy tesitúrou a farbou až tak nesedí. Rovnako ako u Alvareza absentoval presvedčivý herecký výraz. Namiesto toho sa spoločne snažili medzery zakryť bezduchými gestami. Vôbec z nich nebolo cítiť, čo chcú k svojmu vzájomnému vzťahu povedať. Taktiež som mal možnosť všimnúť si slabú invenciu v pohybe a hereckej akcii postavy Aida, čo však nie je chybou protagonistu.
Jozef Benci ako Ramfis podal kvalitný výkon umocnený naturelom hlasu. Sergej Tolstov v úlohe Amonastra napriek veľkej snahe bol herecky aj hlasovo fádny, k postave ktorú predstavoval. Ondrej Mráz bol v postave egyptského kráľa vokálne nevýrazný, bez počuteľnej hlasovej modulácie. Adriana Banásová pôsobila suverénne a aj na malej hudobnej ploche ukázala svoje hlasové kvality.
Réžia bola s výnimkou vstupov baletu a nutných presunov statická. Nevnímam to však ako negatívum, pretože práve to mohlo režijným zámerom, umocniť obradnosť vo veľkých chvíľach národa a dvoch zaľúbených sŕdc. Speváci sa taktiež nemôžu sťažovať na náročné pohyby pri speve, pretože je ich v opere minimum. Baletné vstupy boli jemne a harmonicky prepojené s celkom. Rituálnosť jednotlivých obrazov pôsobí vizuálne efektne a pre bežného diváka je takéto prevedenie viac než prijateľné a odchádza z divadla spokojný.
Článok vznikol za podpory katedry Muzikológie FIFUK.
