Aj multimediálny holandský festival Rewire sa tento rok musel konať v online prostredí. Organizátori si pre návštevníkov pripravili zaujímavé virtuálne prostredie a tak bola nielen hudobným zážitkom, ale aj slušnou prehliadkou grafických a animačných experimentov.
Do fiktívneho multiverza festivalu sa smel zaregistrovať každý od prvého dňa a vďaka tomu, že náramky tentokrát nahradili cookies, nebolo potrebné verifikovať identitu opakovane. To bol jeden z prvých benefitov ročníka, ktorý prebiehal od štvrtka 6. mája do nedele 9. mája. V porovnaní s predchádzajúcim, výročným ročníkom, mal tento jedenásty skutočne kvalitný lineup, čo musel oceniť každý hlavne milovník alternatívnej scény a elektroniky.
Predstavili sa však aj interpreti z predchádzajúcich cyklov. Hneď vo štvrtok večer predviedla dokonalé imerzívne vystúpenie kazažsko-britská huslistka a skladateľka Galya Bisengalieva. Práve Bisengalievin koncert ponúkol divákom podobnú synergiu videomappingu a avantgardnej hudby, akú v ďalších dňoch využívali aj ďalší umelci.
Iní si zvolili úplne zatajenú identitu, čo žiaľ znamenalo, že vystúpenie malo podobu videoklipu. Zvlášť v prípade spoločného koncertu Roberta A.A. Lowa (Lichens, 90 Day Men) a Zeeny Parkins takéto riešenie poriadne zamrzelo. Ktorýkoľvek pätnásťminútový záznam abstraktných vizuálov a permutačných obrazcov totižto postupne zovšednel a pokiaľ nebol súčasťou živého vystúpenia, stával sa skôr dôvodom na to, prečo prepnúť na iný zo štyroch možných kanálov festivalu.
Niektorí umelci posúvali možnosti prenosu ešte o triedu ďalej a vystúpenia štylizovali do vlastného vizuálneho štýlu, čo bol napríklad prípad nórskeho dua Smerz, moskovskej speváčky Kate NV a čiastočne aj japonskej noisovej formácie OOIOO. Aj tu však hraničili ich vystúpenia s performance a videoartom, čo tiež vplývalo na zážitok z vystúpenia, ktorý nie úplne šťastnými výbermi býval neraz rušený.
Tento špecifický úkaz sa dal pozorovať v celom multiverze festivalu, prebiehajúceho na viacerých externých lokalitách, vrátane Youtube a videoportálov, odkazujúcich na jednotlivé webstránky účinkujúcich. Kto sa musel dívať na poskakujúce ananásy a nákupné vozíky v priemernej 3D grafike, navyše so stroboskopickým efektom, ktorý mal simulovať všetky bassy a drop v sete Bashmana Suleimana, koledoval si o nechcenú fotoepilepsiu.
Ak by sme sa pre zmenu pozastavili pri živých vystúpeniach, dalo by sa dokonca hovoriť o medzinárodnom podujatí, ktoré malo svoje pôsobiská v Haagu aj Londýne a dokonca aj v Brooklyne. Odtiaľ vysielala svoje live vystúpenie mladá avantgardná umelkyňa s projektom Masma Dream World. Jej performance však vo mne vzbudzoval zmiešané dojmy a nebolo to len tým, že za jej hlavou s veľkými rohmi sa čnela ešte väčšia lebka s prekríženými hnátmi.
Neustále tranzície z éterického spevu do démonického vrieskania sa zvykli zavŕšiť až okultným tranzom, ktorý viedol k pádu na zem, nekontrolovaným tikom a vyvráteným očným bielkam. Trasie ma ešte doteraz a to nie som ani v extáze. Nebudem klamať, nahlodávala ma úvaha, že by som z predstavenia odišiel bez toho, aby som počkal na ďalšie číslo. Moja trpezlivosť napokon nebola nijako odmenená, azda ak tichom a pomerne milým, skromným úsmevom umelkyne na konci predstavenia. Akokoľvek som sa snažil, súvislosť medzi harmóniou s prírodou, ktorá bola v úvode proklamovaná, som v jej predstavení skutočne nenašiel a to dokonca ani v rewinde. Nepochybne to bol silný zážitok, opakovať si ho však už radšej nebudem.
Čo by som však dokázal prekvapivo sledovať aj o polhodinu dlhšie, bolo neskoré nočné vystúpenie legendárnej japonskej skupiny OOIOO. Ako jedna z mála vystupujúcich kapiel účinkovali pred živým publikom. Voľba kostýmov, osvetlenie miestnosti a obmedzená kapacita návštevníkov prispeli k tomu, že od prvého momentu mal ich koncert nenapodobiteľnú atmosféru, evokujúcu parostrojmi pohltenú telocvičňu z klipu Smells Like Teen Spirit.
Čakal som, či sa aj ich publikum rozvášni a začne nedajbože tvoriť zbor z reťaze utrhnutých tínedžerov, zvíjajúcich sa spoločne so speváčkami, ale nestalo sa. Japonská distingvovanosť bola silnejšia. Energia vychádzajúca z kruhu, ktorý spoločne utvárali členky, bola neprekonateľná a za tento uplynulý ročník považujem vystúpenie OOIOO za jedno z tých najkvalitnejších.
Druhým nezabudnuteľným číslom, ktoré sa oplatilo mať zaznačené v harmonograme, bola nedeľná improvizovaná live show Karen Willems a Machinefabriek. Zatiaľčo Willems zažívala vytrženie zakaždým, keď sa jej podarilo vylúdiť nový polyrytmický pazvuk, jej kolaborant dostával do tejto nepredvídateľnosti súvislú ambientnú štruktúru. Dynamika prebiehajúca medzi obidvomi, musela byť, verím tomu, samostatným plánom vystúpenia. Interferencia par excellence. Skutočná škoda, že aj toto vystúpenie malo len sotva niečo do dvadsať minúť.
Čím väčšmi totižto emócie Willemsovej eskalovali do absolútnej hystérie, tým intenzívnejší, hustejší a sekvenčne agresívnejšia bola Machinefabriekova reakcia. A naopak, čím súvislejšie a premyselenejšie boli jeho progresie, o to viac sa Willems sústreďovala na to, aký tón vylúdi, čím ho vylúdi a ako dlho bude trvať. Interferencia par excellence. Skutočná škoda, že aj toto vystúpenie malo len sotva niečo do dvadsať minút.
Hoci som si od záverečného nedeľného vystúpenia Raja Kirka a Yennu Ariendru sľuboval veľa, opäť ma nie najmilšie prekvapila voľba prenosu, ktorá spočívala v montáži dvoch telemostov. Najmä preto, že to ubralo práve z tej dynamiky, ktorú priniesol Machinefabriek, alebo Wojciech Rusin s projektom The Funnel či Able Noise.
Napriek tomu bol Rewire vo svojej online verzii hodnotným kultúrnym podujatím a pre divákov si organizátori pripravili dostatok presvedčivých argumentov na to, prečo si vyhradiť počas štyroch dní trochu priestoru na to, aby sa vrátili naspäť do prostredia portálu.
Nebyť toho, že pre pridávanie komentárov do chat zóny bolo nutné dvojité prihlásenie a že prevažná časť vystúpení mala žalostné krátke trvanie, určite by som sa ako divák zdržal v tomto prostredí dlhšie. Minimálne technické výpadky, ktoré sa tu a tam vyskytli pri načítavaní, sa dali očakávať, čiže ich ojedinelý výskyt nijako závažnejšie neovplyvňoval dojem z podujatia.
Tí, ktorí si Rewire nechali vedome či nevedome ujsť, si môžu nájsť pomerne slušne nabitý playlist na ich Spotify účte. A aj navzdory tomu, že vstup na festival bol bezplatný, kuriozitami sa v tomto ročníku vôbec nešetrilo.
Reporty z minulých ročníkov:
