Pesimistom by sa mohol javiť debutový konceptuálny počin multimediálneho umelca JAF 34 ako nihilistický či existencialistický. Pritom je jeho zásluhou o jeden závideniahodný úkaz na československej scéne viac.
Prostredníctvom šesťstopového záznamu, ktorý okrem zvukovej dostal aj grafickú podobu, sa mu s vydaním Empty podarilo dostať na československú scénu dlho chýbajúci prvok melodického ambientu s progrockovým základom. Dômyselnosť jeho umenia sa prejavuje v nepatrných detailoch. Nie je to klišé. Už zmenou hlasitosti sa poslucháčom ponúka celkom nový, bohatší zvukový profil.
Jednou z neodškriepiteľných vlastností Empty je jeho všeobjímajúca multižánrovosť. Stratégia, s akou však album postupuje nasvedčuje tomu, že Empty vzniklo ako creme de le creme toho, čo korešpondovalo s grafickým zámerom. A hoci je charakteristickým znakom všetkých diel čierna farba, JAF 34 ju nevyjadruje temným, dusivým, či desivým spôsobom, ale naopak, katarticky, mediatatívne a s neuveriteľne povznášajúcou melanchóliou.
Fyzické kvality abstraktného nosiča
Tento dojem zostáva prítomný počas počúvania každej zo stôp, a vzhľadom na to, ako sú medzi sebou motivicky aj melodicky prepojené, to je prirodzený jav. Začiatok nahrávky pripomína vzlet komerčného lietadla, ktoré sa vo veľmi veľkej rýchlosti snaží čo najskôr dostať do nadmorskej výšky, ktorá prekonáva akékoľvek mračná a chmáry.
V tejto analógii prekonáva JAF 34 už prvými sekundami úvodného An End pomyselný rešpekt pred neznámom, ktoré je v nedoziernej temnote. To v ďalšom okamihu síce neotvára úplne, no kombináciou decentnej syntetizátorovej mikrokompozície a dlhých, introspektívnych strunových tranzícií navodzuje rovnako oslobodzujúci pocit, aký sa dá pocítiť pri počúvaní LC od The Dorutti Column (1981), či Lie in Light od Cloudland Canyon (2008).
Sú tu dokonca momenty, ktoré sú jasnejšie ako záblesky augustového slnka v horizonte pozororovateľnom z výšky desiatok kilometrov nad zemou. Ich atmosferické drony a vytrvalé manipulácie s delaymi sú základom pre zmyselné a ľahké pianové kompozície, asi tak ako pri počúvaní Lisbonu od Keitha Fulltertona Whitmana (2006).
Menšie komplikácie v zámere však nastávajú pri lyrických vrstvách, ktoré vznikli hosťovaním viacerých interpretov na skladbách Now či Exhale. Čistota vrstiev sa ruší a miestami zlieva dovedna, čo síce možno prispieva k dosiahnutie umeleckého zámeru, no uberá to z úplného pôžitku pri počvaní. Od druhej polovice sú kompozície vystavané na neustálej gradácii a namiesto toho, aby sa rozvíjali v dramatickom drope, k rozpadu dochádza prakticky bezprostredne, teda počas stúpania. Breakdown nastupuje pozvoľna a dodáva skladbám dvojznačnosť.
Zatiaľ čo Exhale dokáže vyznieť aj osamote, Inhale je naopak jeho neoddeliteľnou súčasťou a snahou o prekonanie klasických prelúdií pripomína iniciatívy The Knife, ktoré si súrodenci Dreijerovci ostrili na Tomorrow in a Year (2010) alebo Shaking the Habitual (2013). Muzzle efekt a melodické atmosféry v pozadí fungujú ako veľmi netradičné interlúdium. Exhale naproti tomu disponuje kvalitami nahrávok Water Harbors Harbored Mantras (2011) alebo dreampopových Cranes, zvlášť z raného obdobia Wings of Joy (1991), keďže aj tu absentujú masívne zvukové echá a kompozícia stojí skôr na janglepopovom základe.
V závere sa princíp opakuje a kým Zero tvorí predohru k Light, to vyniká nielen extrémne zvádnutou dĺžkou (vyše trinásť minút), ale aj neuveriteľne hlbokými reverbmi, ktoré sa prejavujú pri správnej hlasitosti. Nepulzujú síce tak intenzívne ako pri úvodnom An End, bez akýchkoľvek ďalších námietok však možno tvrdiť, že ich tlmenosť pridáva skladbe na potenciále. Právom sa stal Light spolu so Zero prvými singlami, ktoré JAF 34 uviedol ešte v roku 2019.
Citlivo prefiltrované prvky, úsporne zostavený tracklist a niekoľko featurov navyše Empty ozvláštňujú a vedú ho smerom z kategórie ambientných albumov Lawrence Englisha či Yvesa de Meya o niekoľko míľ ďalej, do melodicky prívetivejšieho prostredie, v ktorom si na svoje prídu fanúšikovia Mobyho, Studio, Christiana Löfflera.
Niet pochýb o tom, že štýl, ktorým sa JAF 34 dostáva k poslucháčom, je odlišný už vo svojej podstate. Je dokonca dosť možné, že sa mu podarilo predstaviť tak abstraktný fenomén, akým je hudba v tej najabstrahovanejšej forme. Kvalita zvuku je aj napriek chýbajúcemu nosiču maximálne zachovaná.