Britské sedemčlenné zoskupenie Black Country, New Road sa môže pochváliť vskutku úctyhodným počinom. Podarilo sa im dostať do katalógu Ninja Tune. Či však v katalógu zostanú, je otázne. Je dokonca otázne aj to, či ako skupina vydržia pokope. Z ich debutu totižto vyplývajú rozličné závery. Posúdiť to budete môcť na festivale Pohoda on the Ground, ktorý sa uskutoční od 7. – 11. júla.
Majú energiu, nápad a v priazni kritikov z renomovaných periodík NME či The Guradian. Ale aj navzdory tomu má senzácia s názvom Black Country, New Road trochu predpokladateľné smerovanie. Než však dôjde k naplneniu predpovení, bolo by zrejme namieste započúvať sa do ich post-rockovo/no-wavového debutu, ktorý sa v drvivej väčšine názorov stáva akýmsi ekvivalentom pocty Spiderlandu od Slint (1991). Je to síce trochu striktné škatuľkovanie, no pravdou je, že BCNR skutočne idú v línii svojich vzorov.
Zvláštnosťou však je, že skupina Black Country, New Road pritom do štýlu vnáša klezmer a frázovanie Arta Lindsaya či Nicka Cavea. Keďže viacerí členovia skupiny popri tomto projekte účinkujú aj v iných telesách – ktoré sú navyše vhodnejšie pre rozvíjanie ich zámerov, môže sa veľmi ľahko stať, že For the First Time bude nielen prvým, ale aj posledným albumom, na ktorom si našlo miesto všetkých sedem členov.
Ako zlúčiť nezlučiteľné
Síce sa oná kombinácia klezmeru a post-rocku javí ako prísľub netradičného hudobného zážitku, nedá sa tu hovoriť o dlhotrvajúcej impresii. Problémom nie je multižánrovosť, ale skôr potenciál, ktorý sa rýchlo vyčerpáva. Už úvodnou stopou s názvom Instrumental sa skupina najväčšmi približuje k iným mladícky nervóznym skupinám predchádzajúcich generácií, ktoré s rovnakým zápalom prehadzovali rytmus a vyžívali sa v chaotike inšturmentácie. Nebolo to tak len vo Veľkej Británii. Pulz bicích, ktoré nasadzujú smerovanie albumu, ma vrátil najprv naspäť k islandskej formácii Retro Stefson, kombinujúcej hard rock, brass band a EDM na ich druhom albume Kimbabwe (2011), nasledujúcim tri roky po ich debute.
„Album má potenciál, ale je cítiť, že je to azda až zbytočne unáhlený debut, ktorý sa musel uspokojiť len so šiestimi stopami. Ale, iste, môžeme to uhrať aj na to, že ikonického Spiderland od Slint mal zhodou okolností rovnako dlhý tracklist.“
V druhom momente sa s počúvaním Instrumentalu pripomenuli drsnejšie rockové roviny Klaxons, napríklad Magick či Atlantis to interzone z mimoriadne úspešnej dosky Myths of the Near Future (2007). No už v poslednej minúte sa objavuje nejeden z charakteristických znakov Black Country, New Road, a to konkrétne dôrazy na záverečné party a crescendové exhibície. Či už je to pri Athens, France s reminiscenciou raných The Cranberries alebo ešte väčšmi no wavovom Sunglasses v duchu newyorského DNA (1978), tá potreba zaklincovať záver na entú, sa nedá prehliadnuť.
V istom zmysle je to množstvo energie v Sunglasses (nasadenom ako singel) či Science Fair spočiatku až nestráviteľné, explozívne všadeprítomné. No postupne sa stáva zaťažujúcim, veľmi ostatentívnym prvkom hudby, ktorá by za iných okolností vyznela ešte viac, nebyť toľkých hlukových nánosov. Takéto momenty nastávajú napríklad pri počúvaní Track X, kde si každý člen nachádza svoje miesto, kompozícia je harmonická, vokál adekvátny k tempu. Dokonca by sa dalo povedať, že dosahuje kvality prvých dvoch albumov Prefab Sprout – Swoon (1984) A Steve McQueen (1985).
A hoci si to vyžaduje trochu viac času, krása záverečného, osem minút dlhého Opusu tkvie presne v tom baladickom, až tragickom osude kapely, ktorá už teraz korčuľuje medzi dvomi brehmi. Zistiť, kto z formácie sa napokon vydá cestou druhého projektu a kto zostane súčasťou Black Country, New Road, bude napínavé. Možno aj viac, než tento debut.
Pri troche šťastia sa dočkáme v budúcnosti autorsky silnejšej frakcie z tohto zoskupenia. Mohol by to byť prípad Foals, no s väčšou pravdepodobnosťou to bude agónia Late of the Pier. Celkovo má album potenciál, ale je cítiť, že je to azda až zbytočne unáhlený debut, ktorý sa musel uspokojiť len so šiestimi stopami. Ale, iste, môžeme to uhrať aj na to, že ikonického Spiderland od Slint mal zhodou okolností rovnako dlhý tracklist.
Možno predsa len mohli ešte počkať, pridať zopár nových nápadov. Niektoré časti si úplne odpustiť. Záver je silný, má energiu aj atmosféru, ktorej nechýba mladícka búrlivosť a rebélia, no každé smerovanie k ukričanému „refrénu“, sa javí ako jediné možné východisko z plánu „mať názor“. Na prvý pokus je to…lekcia.