Prvý septembrový víkend patril showcase festivalu a hudobnej konferencii Sharpe. Priestory Novej Cvernovky na dva dni opäť zaplnili stovky ľudí a živá hudba. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že tie dlhé mesiace bez koncertov, ktoré mu predchádzali sa rozplynuli v pamäti a my všetci pokračujeme zdanlivo tam, kde sme minule skončili. A tak aj bolo.
Na „novom” Palma stagei otvára festival zdanlivo nesúrodá partička na čele s Milošom Bulíkom. Jeho nový projekt Quatro Emocione sledujem odkedy vyšiel, nakoľko všetko s prívlastkom hyperpop, hlavne v kontexte slovenskej hudby si zaslúži pozornosť. A tiež aj istú dávku nadsázky. Tú v tomto prípade nechávam na neskôr, tento koncert je skvelý! Lepšie otvorenie festivalu si neviem predstaviť.
Pravdupovediac, tento rok som nešla na Sharpe s cieľom objavovať super edgy trendy hype progresívnu showcasecore hudbu, lebo doba je taká, aká je, a treba trochu upokojiť svoje očakávania. Zahraniční inerpréti z lineupu vol.1 a vol. 2 postupne odpadávali, iní sa pridávali. V posledných mesiacoch predchádzajúcich festivalu som už prestala mať prehľad, kto tam vlastne bude hrať. Úprimne, bolo mi to aj celkom jedno, pretože som vedela, nech to dopadne akokoľvek, odchádzať budem nadšená a spokojná. Niekto to tu robiť musí, a ľudia okolo Sharpu (a Cvernovky) to proste vedia. Nepriaznivé okolnosti viedli k miestami nečakanému dramaturgickému rozkročeniu a vznikol tak priestor aj pre kapely či projekty, ktoré by inokedy na tomto type festivalu nemuseli odznieť (Edúv syn, Raptor Koch). Predstaviť zahraničným delegátom trochu špinavej slovenskej divnosti a nadsázky sa ukázalo ako správny krok.
Na jeden konkrétny koncert som sa predsa len tešila. Fokular a jeho extrémne silný noise/drone album Narrative z dielne labelu Weltschmerzen si púšťam dookola odkedy vyšiel, keď sa potrebujem upokojiť, porozmýšľať, nakopnúť sa, proste stále keď je treba (stále). Nenechávam nič na náhodu a na Underground stage prichádzam aj s časovou rezervou. Presne takto to malo byť. Fokular zasadený pred kruhovú led inštaláciu vyzerá akoby sa mal za chvíľu odpáliť do vesmíru, ja sa chytám a idem s ním. Intenzita doomových bicí so mnou rezonuje tak, že sa mi do očí tlačia slzy. Možno preto, že som na tento moment čakala tak dlho, možno preto lebo je to tak dobré. Ale nič netrvá večne, presne tak ako aj v živote. V jednom bode vidím ako jeho počítač odlieta zo stolu a s rachotom padá na zem. Nasleduje ticho a nekonečné minúty snahy o záchranu. Tá neprichádza, je potrebné akceptovať realitu. NEVADÍ. Nabudúce to bude super. Fokular je môj headliner tohto ročníka, okrem iného aj za odvahu.
Tento ročník sa rozbieha krásne, na všetkých pódiách to fičí, kapely sa striedajú, žánre nemajú hranice. Menej návštevníkov teší hlavne tých, ktorí si počas pandémie vybudovali sociálnu úzkosť, nemusieť sa tlačiť v dave počas presúvania medzi pódiami je osviežujúce.
Po prvých tónoch Warm Graves v klube Cverna je jasné, že tento koncert bude špeciálny. Nahrávka „Ships will come” z roku 2014 (!!!!) znie prekvapivo aktuálne aj v kontexte súčasnej post-everything hudby. Naživo táto trojica priniesla ešte oveľa viac. Dystopická atmosféra, intenzívne rytmy zachytené v ozvene a obraznosti striedajú skladby nové, ktoré navodzujú príklon k cold-wave či prog-rocku. Ich nový album má vyjsť budúci rok na Fuzz Club Records, a to samo o sebe vypovedá, že je čo sledovať a na čo sa tešiť.
Berlin Manson sme si dookola púšťali (niekedy nedobrovoľne) počas dlhých zimných večerov v lockdowne. Počas koncertu medzi skladbami priamo konfrontujú prítomných zahraničných delegátov a vyzývajú ich dvojjazyčne (alebo niečo také) na akciu – booknite nás, „máme čas!” Vidieť naživo odporúčam každému, kto sa chce trochu opustiť a zaskákať si.
Rakúsky hardcore punk Red Gaze vždy poteší. Ich shows sú explozívne, surové a prítomných vtiahnu do centra ich existencie, deštrukcie a čistej radosti z hudby. DIY toho najlepšieho razenia reprezentuje scénu, v kontexte žánru aj mimo neho, excelentným spôsobom. Niet divu. Ak si náhodou niekto myslí, že rakúska alternatívna hudba je nuda, stačí sa podrobnejšie prehrabať rosterom Numavi Records. To najlepšie od susedov na jednej kope (spolu s BAITS, Blasser Kyren, Tents, Land of Ooo, Melt Downer atď.)
O Kytaro počúvam z viacerých strán už dlho. Očakávania sú veľké, no to čo prichádza, je ešte oveľa väčšie. Táto post-math-rocková trojica za sebou zanechala spúšť a ovácie aké sa na posledný koncert prvého dňa festivalu patrí. Ak si zo Sharpu mám odniesť objavenie aspoň jednej extrémne kvalitnej a potenciálnej kapely, tak sú to Kytaro. Ďakujem.
V druhý deň festivalu začína byť naplno vidieť, v čom spočíva domáca atmosféra, pohostinnosť, originalita a priateľskosť tejto akcie. Sharpe je Cvernovka a Cvernovka je Sharpe. Toto nie je len o jednom festivale, tento priestor tu ľudia budujú holými rukami počas celého roka presne kvôli takýmto akciám. Kvôli tomu, aby sa v Bratislave mali kde dať robiť koncerty, aby si ľudia mali kde sadnúť pod strom, dobre sa najesť, dať si pivo, pozrieť si film, jednoducho, žiť trochu kultúrnejšie. Cítiť to na každom kroku. V záhrade, v knižnici, na chodbách, na bare, v rozhovoroch s kamarátmi aj náhodnými návštevníkmi. Sharpe má neskutočné šťastie, že môže existovať v tak špecifickom a utopickom priestore, akým je Cvernovka.
Je krásny, ešte stále letný podvečer a záhradou sa nesú tóny klasickej hudby. Sedíme na terase a nasávame tento čarovný moment. Záhradný stage žije vlastným životom, po piatkovom gadžibale s Lomnické Čháve spomaľujeme a dýchame. Ťažko sa mi hľadajú slová, pretože som nekultúrna … a na koncerte klasickej hudby som nebola roky. I Am Planet, vlastným menom Patrik Korinok, je slovenský neoklasický skladateľ a hudobník so silným vzťahom k prírode, spájajúci súčasnú klasickú hudbu s prvkami minimalizmu. Nádhera.
Slovenská scéna žije, aj keď vlastným tempom, ale žije. Bulp je stále tu, lepší a silnejší ako kedykoľvek predtým. Je príjemné sa po niekoľkých rokoch vrátiť a vidieť, ako veľmi sa posunul a vypracoval. A to som si myslela, že sa teraz venuje hlavne skejtu. Temno nemusí vždy znamenať smútok. Jeden z najlepších koncertov tohto ročníka prišiel nečakane a v tom najsprávnejšom momente.
Sinks <3 Sinks <3 Sinks <3 Sinks <3 Sinks <3 Sinks <3 Sinks <3 Sinks <3 Sinks <3 Sinks <3 Sinks <3 Sinks <3 Sinks <3 Sinks <3 Sinks <3 Sinks <3 Sinks <3 Sinks <3 Sinks <3 Sinks <3 Sinks <3 Sinks <3 Sinks <3 Sinks <3 Sinks <3 Sinks <3 Sinks <3 Sinks <3
Najlepšia cz/sk kapela súčasnosti.
Pri pive na terase mi dochádza, že už príliš dlho oddychujem a mala by som s tým niečo robiť, pretože čas sa kráti. Knižnica! Nesmelo otvárame dvere a podľa prvých sekúnd nedokážem zhodnotiť čo sa deje a či to vôbec chcem vedieť. Oboma nohami som už vnútri, už je neskoro vycúvať, dám tomu šancu. Nebudem klamať, cringe je veľmi tenká hranica medzi umeleckým zámerom a otravnosťou, na ktorej ťažko chodiť bez toho, aby človek spadol na jednu či druhú stranu. KOMPLIZEN DER SPIELREGELN ma okamžite ťahajú do ich dramatického sveta prehnaného prejavu, existenčnej ťažkosti aj nekonečnej nádeje na lepšie časy. Spevák sa ma celou svojou entitou snaží zneistiť, rovnako ako niekoľko ďalších ľudí sediacich v priestoroch krásnej cvernovkárskej knižnice. Toto vystúpenie bolo veľmi zvláštnym spôsobom šokujúce a zároveň oslobodzujúce. Presne tento typ kapely nesmie na žiadnom showcase chýbať.
Tea Sofia nie je na českej scéne žiadnym nováčikom. Už pár rokov robí nádherný r&b pop, v jej tvorbe vyniká skladateľský talent a výpovede doby generácie Z. Nič pre mňa, ale rešpektujem, že sa snaží. Je jej plné pódium aj keď na ňom stojí takmer sama. Z vystúpenia cítiť každú jej emóciu, mám pocit, že to prežívam s ňou. Po koncerte na Sharpe radikálne mením svoj postoj. Táto kočka je hviezda svetového formátu a dúfam, že nám to bude dokazovať ešte dlho!
Akceptovať realitu okolo hudby je pre mňa v týchto pohnutých časoch niekedy dosť ťažké. S ťažkým srdcom som prežívala každé zrušenie a posúvanie tohto srdcového festivalu, ale niekde tam v hlboko som sa utešovala myšlienkou, že sa tam skôr či neskôr aj tak všetci stretneme a bude to krásne. V nedeľu ráno sedíme na terase zaliatej slnkom, pozeráme sa na Bratislavu, Dejvo nalieva poslednú grepovičku, spievame, hodnotíme, vylievame si srdce a vnútri ďakujeme. Za to, že na Slovensku je tých pár ľudí, ktorí pre hudbu robia nemožné, ďaleko za svoje limity a bez nároku na chválu.
„Slovenská kultúra nezažila len ranu v podobe korony, zažíva ju už dlhé roky v podobe nefungujúceho systému, ktorý akúkoľvek snahu o budovanie kultúry skôr ničí, ako by ju podporoval. Či už finančne alebo vo verejnom diskurze. Už len to, že existuje niečo ako Sharpe, dáva ľuďom, umelcom pocit bezpečia a záujmu, ktorý je niekedy ťažké hľadať v každodennom živote.“
Dnes je piatok, týždeň po festivale. Piatok je ideálny deň na to, spraviť niečo pre hudbu. Je síce krásne, obdivuhodné a šľachetné, že na Slovensku máme Sharpe, ale bez nás ostatných to tiež nepôjde. Ak máš rád nejakú kapelu a môžeš, kúp si jej album na Bandcampe alebo v obchode. Kúp si jej merch, choď na ich koncert hneď ako to bude možné, kúp si vinyl, rozprávaj o nich kamošom alebo len tak za nimi prídi po koncerte alebo keď ich stretneš v meste a povedz im, že ich hudba sa Ti páči. Hudba nie je samozrejmosť a scéna sú všetci, v ktorých tá hudba vzbudzuje nejaké emócie. Podpor hudbu a uvidíš, že nám tu bude lepšie aj v horších časoch.
Klikni na spomenutých z reportu a dostaneš sa na ich Bandcamp. Ostatných nájdeš na https://sharpe.sk/festival/artists-2/
