Rozmanitosť slovenskej scény, spojenie dvoch generácii, šialenci juhoafrického štýlu zef, či motivačný ambasádor afrického reggae. Kontrasty sa vynárajú všade a obzvlášť príznačné to bolo na druhom hracom dni festivalu Bažant Pohoda.
Slovenská hudba síce nemôže konkurovať najväčším európskym krajinám, ale napriek tomu má svojou rozmanitosťou určité čaro, ktoré ju robí tak špecifickou. A v rozmedzí niekoľkých hodín mohli diváci zažiť túto pestrosť. Študentský Big band Swingless Jazz Ensemble pripomenul zlatú éru tanečných orchestrov, kým Daniel Hevier so svojím novým projektom Hevi Dubi Komiks Band zase vyplnil dopyt po dospelejších detských pesničkách. Trojica čoraz populárnejších formácií Medial Banana, Genius Locci a Falgrapp vytvorila diagram nenútenej zábavy, krehkosti a náročnejšieho poslucháčstva.
Medial Banana – live at Bažant Pohoda 2015
Možno až príliš veľké očakávania planuli od britského hudobníka Toma Veka, ktorý pochádza z prostredia garážových kapiel, ale jeho piesne sú známe z mainstreamových seriálov a videohier. Miestami príliš sterilný britpop mal však zaujímavé pasáže a to vďaka spojeniu garážového rocku a elektroniky.
Tom Vek – live at Bažant Pohoda 2015
Na oboch hlavných stagoch sa naraz predstavili dvaja interpreti pochádzajúci z rozdielneho prostredia, ktorých však spája láska k svojej domovine. Prejavujú jej nielen uznanie, ale aj kritiku. Africký reggae spevák Tih Jah Fakoly, dodnes persona non grata vo svojej krajine, upozorňuje vo svojich piesňach na problémy čierneho kontinentu. Pre mladých sa stáva vzorom vzdoru voči korupcii a násilnej vláde a jeho texty vždy reagujú na aktuálne problémy: vírus eboly, politická destabilizácia Pobrežia Slonoviny, vlna černošskej migrácie do Európy. Naproti tomu Kate Tempest nereaguje na problémy v globálnom kontexte, ale rozpráva príbehy o mladej generácii Londýnčanov vyrastajúcich v tomto inšpiratívnom – konkurenčnom prostredí. Svojsky rapuje štipľavé, ironické a metaforické texty, napriek tomu, že si ich najviac vychutná iba naturálny Brit, na Pohode, napriek jazykovej bariére, akoby ľudia vycítili, čo chce v skutočnosti povedať. „Mladičká básniřka“, akoby ju nazval Jarek Nohavica, keby ju poznal, je už dospelou dievčinou poznajúcou krutosť nerovnosti sociálnych pomerov, veľmi nerada rozpráva o svojej rodine, mnoho z toho však naznačí vo svojich piesňach. Tí čo nelenili a stihli obe vystúpenia tak mohli nachádzať paralely z týchto diametrálne odlišných svetov.
Významnou tohtoročnou hudobnou udalosťou je spojenie dvoch rozdielnych generačných kapiel Franz Ferdinand a Sparks pod jednu formáciu FFS. Súdiac podľa úspechu na trenčianskom letisku, nemusela by z toho byť iba sezónna záležitosť, ale zaujímavá kapitolka v dejinách rockovej hudby. Syntéza glam rocku, ktorým si nikdy nie ste istý, či sa paroduje, alebo myslí smrteľne vážne a tvorba kapely, ktorá spolu definovala zvuk britskej gitarovej hudby 21. storočia, je odvážne logická. Šesťčlenná kapela mala na pódiu de facto dvoch frontmanov, kontratenoristu Russela Maela a Alexa Kapranosa, ktorí prúdili šou a kontrastne sa dopĺňali. Výraznými piesňami typu Johnny Delusional či The Man Without A Than pripomenuli trenčianskemu publiku účasť hymnického Kaiser Chiefs spred dvoma rokmi.
FFS – live at Bažant Pohoda 2015
Jeden z najsilnejších zážitkov tohtoročnej Pohody ponúkli industriálny Einstürzende Neubauten. Ostinátny basgitarový rytmus a strojovo presné glisando celé letisko „umlčalo“ a už od začiatku tak nemeckí hudobníci hypnoticky na seba upriamili pozornosť. Títo vizionári nemali dopredu nahrané ruchy, ale priamo na mieste ich rôznymi strojmi a sústruhmi vyrábali. Je zaujímavé, že ich napriek miernym odchýlkam „hrali“ periodicky presne. A vďaka týmto činiteľom sú ich koncerty tak podobné, aj keď zakaždým iné. Tí, čo predsa neudržali pozornosť iba na hudobnej zložke premýšľali, prečo im basgitarista Alexander Hacke tak pripomína Jarka Nohavicu. Možno to bolo aj pod návalom cinkotu plechovíc či klincov, ktoré evokovali priemyselnú Ostravu.
Einstürzende Neubauten – live at Bažant Pohoda 2015
Účasťou Die Antwoord a podobných hviezdnych formácii sa z festivalu Bažant Pohoda vytráca pôvodná atmosféra, ale na druhej strane je to v súčasnosti viac než potrebné. Rastie tým vplyv festivalu a jeho ohlas. Je to už dvanásť rokov, čo Yolandi Visser a Ninja spolupracujú. O ich tvorbe sa vraví ako o marketingovom produkte, iní tvrdia, že to bolo spontánne spojenie a pravda bude asi niekde uprostred. Nepochybne však tvoria bizarnú zábavu, ktorá šokuje a búra konvencie. A týmto môžu zapchať ústa kritikom vyjadrujúcim sa k ich hudbe s dešpektom. Chémia medzi týmito zefovými šialencami ešte nevyprchala, napriek tomu, že sem neprišli v čase svojej najväčšej expanzii. No tento rok plánujú dokončiť svoj štvrtý štúdiový album, takže budú opäť zapĺňať hudobné a bulvárne plátky po celom svete. A Pohoda sa už teraz môže popýšiť ich prítomnosťou. Die Antwoord predviedli exkurziu po svojom svete plnom šialeností, divokých tanečných kreácií, vášne a explicitných sexuálnych narážok. Na javisko dobehli v cosplay kostýmoch a postupne odhodili všetky zvršky zo svojho tela. Ono to aj tak vyzeralo, že by najradšej vystupovali nahí. Ani playbackové nezosynchronizované časti neubrali čaro z tohto bizarného divadla.
Slová o netradičnej, svojskej a dráždivej dramaturgii sa potvrdili aj po tomto koncerte, pretože kde inde na svete môže po vystúpení týchto „bláznov“ znieť slovenská folklórna tvorba prezentovaná v programe SĽUK: Ornamenty. Týmto dostala Pohoda úplne iný rozmer.
