Fermata, 22.06.2011, Bratislava, Majestic Music Club – report
Džez rocková legenda sa pomenovala podľa hudobno terminologického pojmu Fermáta. Tá predpisuje, že pauza alebo zahraná nota má trvať dlhšie, než je jej normálne trvanie podľa zápisu. Podľa kapely ide o spojenie strohej disciplíny so živelnosťou. Ja som v tom videl po koncerte kontinuitu starého dobré slovenského rocku, ktorý ešte stále nenašiel nasledovateľov v súčasných kapelách.
Inštrumentálny obor Fermata si nemusí nič dokazovať. Nepotrebuje niekoľkých predskokanov, nepotrebuje pompéznu scénu, zvláštne osvetlenia, či rôzne optické efekty. Možno je od nich sebecké, že nedajú príležitosť mladým talentom, alebo iným skupinám. Možno tým ešte viac upozorňujú na svoje muzikantské ego. Ale je fakt, že nepotrebujú mať pred sebou „rozdúchavačov“ atmosféry. Nie sú to žiadny šoumeni a ich koncerty skôr meditatívne prestojíte než pretancujete. Ich hudba je náročná a zároveň melodická s rockovým odpichom. Fermata v sebe spája unikátnych inštrumentalistov. Frešo je v pozícii „sidemana“, ktorý vie kedy má so svojou basou spraviť výrazný predel, či vystúpiť z úzadia. Griglák je typ gitaristu, ktorý vie byť virtuózny aj rockovo minimalistický. Potvrdil, že zmeny dynamiky robí veľmi citlivo a plynulo. Na dlhých plochách sa vedel improvizačne vyblázniť a známe témy ornamentoval. Ostatní členovia, ktorý nepatria k zakladajúcim predviedli, že v takejto skupine môžu hrať naozaj iba páni muzikanti a svoje štúdiové skúsenosti preniesli aj na pódium. Koncert trval dlho, ale neodznelo veľa skladieb, pretože kapela hráva dlhé rockové suity a pesničkový formát u nich nemá šancu.
Práve kapely typu Fermata, či Collegium Musicum svojou invenčnosťou a zapojením slovenskej melodiky odlišovali slovenský rock od zvyšku sveta. Čo sa bude diať až tieto skupiny odídu do dôchodku je neznáme. Quo vadis slovenský rock? Budeš predlžovať tradíciu? Alebo zhynieš v popoli britských gitaroviek a tým pochováš svoju autentičnosť…
