Je tomu desať rokov dozadu, kedy Judas Priest obiehali svet s turné na oslavu štyridsiatich rokov svojho pôsobenia. Nevynechali ani bratislavskú Inchebu a už v tej dobe si nejeden fanúšik hovoril, či toto nebola jedna z posledných príležitostí vidieť pilier žánru takpovediac v plnej sile. Keby áno, nikto by sa nemohol sťažovať. Rozlúčka by to bola skutočne impozantná, hodná velikánov.
Písal sa rok 2012. Judas Priest opustil len nedávno gitarista, zakladajúci člen K. K. Downing a na jeho miesto sa postavil vtedy čerstvý tridsiatnik Richie Faulkner. Hodená rukavica a rovnako aj neľahké bremeno. Faulkner sa ocitol v pozícií eléva, ktorý bude pre tvrdé jadro len „oným“ náhradníkom.
Píše sa rok 2022. Všetko je tak „trochu“ ináč. V makro hľadáčiku nám svet padá na hlavu, ekonomicky, bezpečnostne, spoločensky aj klimaticky. Ináč povedané, krehké istoty vyspelého sveta sú zdá sa preč. Stačí si vybrať, ktorá téma nás znepokojuje viac. V mikro hľadáčiku metalového univerza Judas Priest za túto dobu musel nedobrovoľne opustiť dlhoročný gitarista Glenn Tipton. Z pôvodného gitarového dvojzáprahu Downing – Tipton ostali len spomienky. Zdá sa však, že je tu niečo, čo sa napriek tomu nemení, drží si svoju silu, symboly a odkaz neoblomne. Judas Priest napriek všetkých prekážkam ukazujú, že ani 50 rokov nemusí byť konečným číslom na ceste ich aktívnej kariéry.
Preložené turné si nakoniec v Bratislave rezervovalo termín uprostred tropického leta, tentokrát v priestoroch NTC arény, čo vyvolávalo vopred dva veľké otázniky. Automatický prvý sa niesol v nárokoch na zvuk a druhý, pragmatický, sa vynáral pri teplotách ďaleko cez 30+, ktoré v tom čase panovali. Našťastie, zaplnený priestor bol pri vonkajších teplotách milosrdný a zvuk azda aj vďaka plnému domu masívny, hlasný, zato zrozumiteľný.
V tejto priaznivej konštelácii sa odprezentovali ako prví Saxon. Oficiálna predkapela a pre mnohých plnohodnotný tandem k Judas Priest. Priznám sa, nikdy som nepatril k fanúšikom Saxon a preto aj ich tvorba ku mne prihovárala cez úplne iné kategórie, ako k fanúšikom tejto britskej legendy. Zarazila ma ľahkosť, nasadenie a vrúcna odozva publika. Všetko bolo ako má byť a azda lepšie. Za pravdu mi bezprostredne po koncerte dali aj tí, pre ktorých Saxon zďaleka nebol len doplnkom večera. Saxon sa rozlúčili dvojicou hymnických skladieb Crusader a Princess of the Night.
Po rýchlej prestavbe prichádza neklamné znamenie, že všetko je pripravené na koncert Judas Priest – zlovestno plíživá skladba War Pigs od Black Sabbath. Neviem, ako dlho si Judas držia tento zvyk, ale rovnaký signál znel aj 10 rokov dozadu v Inchebe. Je to nielen odkaz na architektov metalu, ale aj pocta mestu Birmingham, v ktorom majú tieto dve zásadné kapely korene. Birmingham je však prítomný aj na pódiu, pretože všetky kulisy zhmotňujú industriálnu atmosféru, z ktorej čerpá inšpiráciu heavy metal od svojho vzniku.
Štylizovaný kríž nad scénou sa dáva do pohyby a eufória z intra Battle Hymn sa plynulo prelieva do otváracej One Shot at Glory. Rovnako ako pri Saxon udiera hutným, hlasným a konkrétnym zvukom. Od začiatku je jasné, že Judas Priest prichádzajú v plnej poľnej a nehodlajú poľaviť ani na chvíľu. Nakoniec, každý kto si pozrel záznamy z prebiehajúceho turné, nemohol čakať nič iné. V tomto smere sa pozornosť upiera na nekorunovaného kráľa metalu – speváka a ikonu Roba Halforda. Je až paradoxom, že vo svojich 70. rokoch zvláda niektoré party lepšie ako kedykoľvek predtým. Očami kritika by bolo asi zvláštne sledovať, odkiaľ sa berie táto blahosklonnosť.
Optikou fanúšika je však obdivuhodné, že Halford si nezvolil cestu kompromisu a aj za cenu, že občas skrátka prestrelí: spevom, inokedy gestom či pohybom, nie však nasadením, odhodlaním a presvedčivosťou. Azda zamrzí, že v nabitom playliste nezaznie autorefrenčná pieseň Metal Gods.
Za päť desaťročí kapela nahrala obrovské množstvo hitov, ktoré definovali jednotlivé obdobia. Metalovú razanciu – Hell Patrol či Sentinel – striedala priamočiara rocková údernosť, ako tomu bolo napríklad pri piesni Turbo Lover, nemohla chýbať ani zasnená Victim of Changes či obľúbený koncertný cover od Joan Baez Diamonds & Rust. Jedno mali však všetky skladby spoločné. Obrovskú spevnosť, ktorá je takpovediac štadiónovou rozbuškou, v ktorej tkvie sila nadčasovosti Judas Priest.
Tento potenciál sa prirodzene naplno prejavil v samotnom závere pri freneticky známych skladbách ako Breaking the Law a Living After Midnight. Plný rešpekt však za hymnu Painkiller z „metalového nového zákona“, ako kedysi nazvali tento počin v dobe jeho vzniku (tým starým mal byť album British Steel).
Píše sa rok 2022 a Judas Priest ukázali, že metal nezostarol, nevybledol a nestratil nič na sile. Naopak. Každým takýmto koncertom bude len rokmi naberať nových poslucháčov, ktorí budú chcieť vidieť absolútnu oddanosť, odhodlanie a neoblomnosť, či už bude metal mimo dohľad mainstreamu alebo niekedy opäť vyhliadne za horizont.
