Patrí k najúspešnejším filmových skladateľom, skomponoval hudbu k stovkám filmom a jeho témy zaznievajú v tých najväčších hollywoodských trhákoch. A pritom až donedávna odmietal Hans Zimmer koncertovať. Miesto toho sa radšej naplno ponáral do ďalších a ďalších projektoch. Nakoniec ho však „zlomili“ a bratislavské publikum, tak malo jedinečnú možnosť, naživo počuť melódie, ktoré dali filmovému svetu pompéznosť a epickosť.
Približne pred štyrmi mesiacmi sme mohli na bratislavskom zimnom štadióne vidieť iného filmového skladateľa – zvučného mena: Ennio Morriconeho. Tento taliansky dirigent vystupuje naživo veľmi rád. Narozdiel od svojho kolegu – o generáciu mladšieho Hans Zimmera, ktorého musela jedna z jeho huslistiek desať rokov nahovárať, aby vôbec zorganizoval toto koncertné turné. Oba tieto koncerty boli originálne a v niečom tak odlišné. Kým Morricone vystupoval do veľkého symfonického zvuku introvertne, Hans Zimmer od začiatku dával na vedomie, že on je tým hlavným protagonistom. Robil to však veľmi sympaticky a všetkých svojich najdôležitejších hudobníkov predstavil a vytiahol do popredia.
Hans Zimmer – teaser 2016
Morricone ponúkol čistokrvnú hudobnú dramaturgiu, avšak Zimmer uchopil predstavenie ako divadelný celok s honosnými kulisami a pripravenou choreografiou, v ktorom sa striedali mohutné orchestrálne pasáže s menšími ansámblovými číslami. A pokiaľ Morricone vsadil na jednu silnú tému, ktorú potom rozvíjal, Zimmer prepájal už od začiatku niekoľko motívov do viacvrstvového – košatého celku. Tu by sa mohla ich kontrastná paralela aj skončiť.
Do prvej polovici koncertného predstavenia Zimmer zahrnul hudbu z filmov Da Vinciho Kód, Gladiátor, Piráti z Karibiku a Leví Kráľ, ktorého titulnú skladbu zaspieval juhoafrický spevák Lebohang Morake. Hans Zimmer sa ukázal ako zdatný inštrumentalista, keď vystriedal hru na klavír, gitaru i banjo. Do orchestra sa okrem klasického zloženia pozostávajúceho zo sláčikovej a dychovej sekcii, dostalo aj niekoľko perkusií i sólových nástrojov ako akordeón, a prenikla aj mrazivá elektronika do koncertného záveru. A prítomný mohutný zbor ešte znásobil už tak veľkú epickosť, ktorá sa niesla v prvej polovici v novoromantickom štýle. Po zhruba polhodinovej prestávke prišla Zimmerova temnejšia polovička. Tú premenil v hudbe do hrdinských filmov o Batmanovi a Supermanovi a zmieňovaných science – fiction snímkoch: Počiatok a Intersteller. Tie boli od začiatku vygradované do maximálnych akustických možnostiach, ktoré poskytuje Zimný štadión Ondreja Nepelu.
Hans Zimmer – Time
A pokiaľ oficiálni fotografi z veľkých médií nemohli počas fotenia prekročiť modrú pásku, aby nerušili ostatných divákov, Zimmerova hudba dokázala preskočiť z veľkého pódiá až do tých najzadnejších radov a naplno pohltila celý štadión.
