Študoval architektúru, pracuje v reklamnej agentúre, pripravuje debutový album, a vypredáva koncertné haly. Drum&bass-ový producent a dídžej Martin L Plus Jaňák chce po pätnástich rokoch tvorby vlastných trackov a remixov vydať budúci rok album Hideout. Dve ochutnávky – skladby Timelapse a Creature Must Die – zverejnil len nedávno, premiérovalo ich BBC Radio 1. Stretli sa so silnou pozitívnou odozvou. Okrem nich má z pripravovanej dosky hotové už ďalšie dva tracky, rozrobených asi desať. Fanúšikovia L Plus-a sa môžu tešiť na kolaborácie s Johnom B, Mufflerom, s MC Coopa, ale aj s Tantrum Desire.
V jednom z rozhovorov som sa dočítala, že si raz chcete zahrať v Dóme sv. Martina, podarilo sa vám to medzičasom?
(Smiech) Nepodarilo. Raz som dostal od redaktora otázku, kde by som si chcel zahrať. Asi čakal, že poviem Glastonbury. Tam chce hrať každý dídžej. Chcel som byť kreatívny, tak som povedal, že v Dóme sv. Martina.
Fanúšikovia vás poznajú pod menom L Plus, predtým ste vystupovali ako Larry. Je to prezývka z detstva?
Keď som hrával basketbal, v partii sme si porozdávali prezývky podľa basketbalistov, a mne až dodnes prischla podľa Larryho Birda. Keď ma chytí slnko, som celý červený, a navyše aj ryšavý ako on. Na začiatku dídžejovania som to nechcel komplikovať. Všetci ma poznali ako Larryho, tak som bol DJ Larry. Neskôr mi mal vyjsť prvý release v britskom labely Moving Shadows. Darilo sa mu, pamätníci si ho budú iste pamätať – vydávali Roni Size, Calyx and TeeBee a podobných velikánov. Vtedy sa ma spýtali, aký mám nickname, dovtedy so mnou komunikovali len ako s Larrym. Hovorím im – veď Larry je môj nickname. Vysmiali ma, mal som si vymyslieť nový, pretože polovica z nich sa volala Larry. L Plus bola neskôr prvá blbosť, ktorá mi napadla.
Nalepila sa na vás hudba, keď vám mama spievala uspávanky alebo keď si tatko doma vybrnkával na gitare, či až na prvej diskotéke?
Moji rodičia si kedysi veľmi ulietavali na big bíte a na vinyloch. Otec je akademický maliar, chodil často do zahraničia a priniesol brutálny gramofón aj so zosilňovačom. Pamätám si, že ako malého chlapca, ešte som naň ani nedočiahol, ma s ním naučili narábať. Každú platňu som si vyčistil a hrával sa s ňou. Potom som chodil na flautu, sám som sa naučil na gitare, a mali sme aj kapelu. Na elektrickej gitare hrám dodnes. Keď robím melodický track aj s vokálom, hrávam ho na gitare. Komponujem s gitarou v ruke. Je to o inom – chytíte niečo do ruky a ono to ožije. Mám aj hudobné vzdelanie, viem teóriu aj noty. Mozarta by som prečítal. Dnešné deti, ktoré začali produkovať hudbu pred pár dňami ani netušia čo noty sú.
Študovali ste architektúru, dnes pracujete pre reklamnú agentúru, kde si medzi týmito dvoma odbormi našla miesto hudba?
Vo všetkom je kreativita a mňa baví pracovať s obrazom. Teraz som si kúpil 4K kameru a točím pre našu agentúru. Zároveň môžem urobiť zvuk. Aj architektúra je super. Už počas školy som robil v architektonických ateliéroch. Povolanie architekt je super samo o sebe, ale problém je s peniazmi. Musíte s nimi vedieť hospodáriť. Máte zaplatené za jednu zákazku a potom najbližšie uvidíte peniaze až po zaplatení ďalšej. Faktúry na Slovensku sa platia trošku inak, ako by sa mali. Architekti musia mať veľkú finančnú rezervu, aby prežili. Nelákalo ma to. Neviem hospodáriť s peniazmi.
Do čoho vrážate okrem techniky?
Do jedla. Mám rád Fine Dining gastronómiu. Na tom si ulietavam. A handry občas. Ani nepijem, ani nefajčím. Cestovanie platia promotéri. Ak na ďalší deň víkendu nikde nehrám, booknu mi spiatočnú letenku na kedy chcem a môžem zostať v krajine dlhšie.
O necelé dva týždne hráte v Amsterdame. V zahraničí hrávate už bežne. Cítiť rozdiel medzi domácim publikom a zahraničným?
V Amsterdame budem mať premiéru, inak som už v Holandsku hral. Ak je promotér dobrý a má vytvorenú okolo seba komunitu ľudí, môže zavolať hocikoho. Ľudia sa tešia. Dídžejing milujem, nehrám len tak zo zvyku. Keď vidím, že sa bavia, tak majú oni aj ja brutálny zážitok. Dlhodobo bolo pre mňa najlepšie publikum v Petrohrade. Masaker. Hlavná hviezda hráva na záver. Akcia začne o dvanástej, hlavná hviezda o štvrtej nadránom a hrá do šiestej. Potom sa klub zavrie. Hral som od štvrtej do šiestej, ale nikto nechcel odísť. Musel som hrať ešte aj od šiestej do ôsmej. Štyri hodiny hrania! Užíval som si to. Publikum robilo také pohyby aké som ešte nezažil. Niekedy som len „kukal“ či sa mi nesníva. V každej krajine sa nájde nejaká nuansa. Doma môžu na mňa kričať slovensky, vo Francúzsku nerozumiem nikomu.
Poznajú vás v zahraničí už aj po mene? Chodia vyslovene na „vaše“ koncerty?
Na ulici ma nepoznajú, nie som herec zo seriálu. Akonáhle sa vyskytnem pri klube, vedia, kto som. Hral som v Británii, kde drum&bass naozaj funguje. Moje skladby vtedy spievali prvé tri rady. Dojalo ma to. U nich je drum&bass už akoby mainstream. Baby chodia na akcie oblečené akoby išli do Le Club alebo do posh podniku. U nás to bolo kedysi spájané so špinou a feťákmi. Ľudia na drum&bass-ovej akcii nevyzerali príliš vábne.
Na hudobnej scéne ste už takmer 20 rokov… V čom cítiť najmarkantnejší rozdiel v porovnaní s minulosťou?
Kedysi sme boli za úplných feťákov. Nik na akcie nechodil, nebol internet, ľudia drum&bass začali len objavovať. Platne drahé jak hovado sme si kupovali za šilingy vo Viedni. Hrávalo sa iba z vinylov a gramce nemal každý. Ak niekto kupoval platňu, päťkrát si rozmyslel akú. Teraz sa hudba váľa všade.
Využívate vaše profesijné skúsenosti z agentúry na svoju hudobnú propagáciu?
Snažím sa, ale mám blok. Pre klientov vymýšľame spoty, kampane, guerilla marketing, ale pre L Plus-a to neviem spraviť. Spravím si vlastný cover, merchandise. Radšej sa venujem tvoreniu dobrej hudby. Občas spravím crazy videopozvánku.
Pamätáte si ešte na vaše prvé vystúpenie?
Moje prvé vystúpenie bolo na intráku Bernolák vo veľkej hale. Bratia Lánikovci zavolali Asian Dub Fundation, ale veľa ľudí neprišlo. My, s Trademark Crew, sme hrali pred nimi. To bolo moje prvé hranie. Hudbu som začal produkovať ešte skôr ako hrávať. Jediný svoj vyprodukovaný track som si vtedy zahral z diskmana, ktorý som doniesol. Ani neviem, ako sa mi to podarilo namixovať. Tešil som sa, ale nebolo to bohviečo asi…
Na Album Sampleri vám vyšli dve skladby Timelapse a Creature Must Die. Okrem nich by ste vraj mali mať rozrobených ďalších šesť skladieb na nový album Hideout. Ako ste pokročili?
Hotových mám už viac. Rozrobených asi desať. Dve ochutnávky, ktoré vyšli nerátam. Okrem nich mám hotové už ďalšie dve. Navyše som začal robiť na kolaboráciách s inými producentmi.
Ktoré konkrétne mená sa objavia na albume?
Som dohodnutý s Johnom B, veľkou legendou z labelu Metalheadz. Ďalej robím na kolaborácii s Mufflerom, fínskym producentom, ktorý párkrát hral aj u nás. Hotový track mám už aj s MC Coppa. Vyhral MC roka v súťaži Drum and Bass Arena Awards, čo je naozaj snom každého MC-ho. Ďalej spolupracujem aj s Tantrum Desire z môjho vydavateľstva. Keď sa pozrieme na štatistiky predajnosti tak tí sú zase v TOP 10 najpredávanejších na svete. Mám echo, že jeden z veľkých producentov má teraz na pár mesiacov bývať v Bratislave, tak skúsim aj toho, ale nemôžem nič ďalej prezradiť.
Viete predbežne povedať, koľko skladieb bude na albume? Budú aj bonusové skladby?
Neviem, koľko ich bude. Chcel by som 15 až 20. Vrátane skladieb, ktoré nebudú drum and bass-ové. Na ozvláštnenie. Potom vyberieme len najlepšie, aby ich nebolo príliš veľa a vatou album zaplniť nemusíme. Veľa albumov je takých, z ktorých DJ-i hrajú jednu či dve skladby, pretože ostatné sú melancholické a príliš sa hrať nedajú. Chcem spraviť skladby, po ktorých siahne čo najviac DJ-ov. Kedysi sa robili práve také albumy. Calyxx & TeeBee spravili pred dvanástimi rokmi album, hrávali sme z neho všetko!
V sobotu ste v Nu Spirite testovali nové skladby na fanúšikoch. Aké boli reakcie?
Skvelé! Ani nevedeli, že sú skladby moje. Počuli ich prvýkrát a napriek tomu boli reakcie vymakané a skladby zafungovali. Aj so zvukom som bol spokojný, ba až prekvapený.
Ako to vyzerá, keď tvoríte hudbu, čo robíte ako prvé?
Niekedy sedím v štúdiu aj dva-tri týždne a hrám sa s niečím. Nič ma neinšpiruje, hoci tam je niečo, čo znie dobre. Nič v tom nevidím, a nemôžem nahrávku poslať ani Simonovi do vydavateľstva. Zrazu príde nápad a v priebehu troch dní je hotový. Jednu zo skladieb som komplet spravil za tri dni. Svetový rekord. Väčšinou sa skladby robia dlhšie. Dva mesiace sa finalizuje jedna skladba, kým je hotová. Simon patrí medzi tých, ktorí šetria slovami chvály, ale od neho som dostal najviac pozitívny feedback.
Spomenuli ste Simona, manažéra vydavateľstva, celkom familiárne ste ho oslovili, ako sa vám s Technique Recordings spolupracuje?
Simon je vymakaný. Vydával som predtým aj pod inými značkami. Komunikácia s tými ostatnými – peklo. Neodpovedali hneď, po týždni sa niekto ozval, že čo som chcel a podobne. Simon je úplný opak. Vyžaduje, aby sme ihneď komunikovali. Napíšem mu, a okamžite mi od neho blikne odpoveď. Máme spoločný dropbox, kde nahodím skladbu a napíšem mu, či si to môže vypočuť. Niekedy nevydrží ani do večera, a o päť minút mi posiela feedback. Komunikuje sa mi s ním skvele a narovinu.
Album Hideout bol vaším nápadom alebo Simonov návrh?
Zo Simonovej hlavy. V decembri mi volal, že by bolo načase urobiť album. Skoro som od šťastia umrel. Chvíľu o tom nehovoril, myslel som si, že asi bol len vo švungu a zabudol naň. Potom sme spolu volali asi hodinu, skoro sa mi vybil notebook. Zdalo sa mu, že moja konzistentnosť je teraz stabilná. Posledné skladby sa dostali dosť vysoko v predajnosti a mali dobrý ohlas. A dôvodom bolo aj to, že som neurobil počas produkovania nijakú chybu.
Budú skladby tematicky súvisieť?
Sú dva pohľady na tvorbu albumu. Prvý – album ako príbeh, niekde začne a skončí. Druhý pohľad – album plný dobrých dídžejských skladieb a kolaborácií. Ale chcel by som do nich dostať príbeh. Závisí však od mojej nálady a aktuálnych pocitov. Skáčem z jedného na druhé, aby som mal odstup. Tak ako to robí maliar – odíde od obrazu tri kroky, aby ho videl celý. Pri každom tracku sa cítim inak. Album som nazval Hideout. Hudba pre mňa znamená útek z každodenného života. Dať si slúchadlá, pustiť nahlas štúdiové monitory. Iný svet. Veľakrát mi napadne skladba aj keď sedím v podniku s kamarátmi. Kričia na mňa a ja nereagujem ako autista, lebo mi zrovna niečo napadlo. Celé je to o Hideout-e.
Dnes ste populárny nie len na domácej, ale aj zahraničnej drum and bass-ovej scéne, kedy nastal zlom, že ste sa dostali do povedomia aj v zahraničí?
Keď som začínal, cédečká som do vydavateľstiev posielal poštou a adresu som si našiel na zadnej strane vinylu. Nebol internet. Postupne som začal hudbu posielať cez AOL Instant Messanger. Chcel som len zahraničné vydavateľstvá. Keď to dosiahlo vyšší level, pozitívne feedbacky sa dostavili z viacerých vydavateľstiev. Dokonca aj z dobrých. Spravil som skladbu Middle East Sun, ktorá bola dva týždne prvá v predajnosti na svete na Beatport. Na ňu sa mi ozvalo azda najviac vydavateľstiev. Chceli ju hneď. Mohol som si vybrať najlepšie a vybral si Viper Recordings. Komunikácia s nimi však bola opäť divná a label manager mal dosť problémov. Skladby som preto vždy posielal aj Simonovi z Technique Recordings. On ich aj hrával. Ozval sa mi, či by som neprešiel k nemu na exkluzívnu zmluvu. Síce nemôžem vydávať nikde inde, ale label sa o mňa stará oveľa viac.
Aké mám Technique Recording hodnotenia vo svetovom meradle?
Za posledné tri mesiace bolo najpredávanejším vydavateľstvo. Dokonca predbehli Ram Records aj Viper Recording. Je jedným z TOP piatich labelov na scéne. Už dlhodobo.
Sú za vašimi skladbami bez textov aj reálne príbehy zo života? Politika, láska, životné prostredie?
Som trošku ignorant týchto vecí. Vyrábam medziprodukt, ktorý si chcem zahrať na akcii a dodať ľuďom energiu. Pri každej skladbe myslím na to, kde ju budem hrať, či pri západe slnka a podobne. Rozmýšľam nad sebou, nad tým, ako ju budú hrať iní, top producenti, ktorí ma hrávajú. Takisto sa hrá všetko aj na BBC Radio 1. Veľa ľudí si myslí, že to máme zaplatené. Človek, ktorý robí reláciu, vkladá do toho svoje meno – DJ Friction – robí najznámejšiu reláciu na BBC Radio 1. Ak sa mu skladba nepáči, tak ju jednoducho nezahrá. Musím si zaklopať o drevo, všetky moje releases za posledné dva roky zahral. Na BBC mi hrajú skladby možno častejšie ako na Rádiu FM. Dokonca teraz, keď nám Ďurinda vybavil kvóty, ma zaradili aj do playlistu rádia Europa 2 – skladby Amazing aj Faces.
Má drum and bass žáner dostatok priestoru sa rozvíjať na Slovensku?
Určite áno. Keď Toky a Dalo robili kedysi techno a v zahraničí vydávali skladby, tak sa tu technu darilo. Teraz nehrávajú, tak nehráva nikto. Dosť pomáha aj český festival Let It Roll, ktorý je najväčším drum&bass-ovým festivalom na svete.
Kde sa vám lepšie hrá – v kluboch či na festivaloch?
Tam, kde je viac ľudí – na festivaloch. Kedysi sa mi pred vystúpením na Pohode pred 5-tisícovým davom triasli kolená. Tri dni predtým som si všetko predstavoval, vizualizoval, čo a kedy, dokonca som si chcel na papier napísať playlist. A teraz? Čím viac ľudí, tým som vo väčšom švungu. Endorfíny, ako keď Sagan vyhrá etapu. Veľakrát neviem ani zaspať. Prídem z akcie, zapnem komp a robím až kým vtáci nezačnú spievať.
Ktorých slovenských hudobníkov mimo drum and bass scény uznávate?
Milujem Ďuricove dva tracky. V jednom sa spieva „neľutujem…“ a druhá je tuším Mandolína. To je normálne vysoká škola songwritingu. A ešte Celestin track s Vladisom – úplne vymakané. V aute som si ju dal hlasnejšie, myslel som, že dali do playlistu nový zahraničný track, a zrazu začal niekto rapovať po slovensky. Celeste spieva konečne v polohe, ktorá jej sadla. Normálne rozmýšľam, že urobím žánrovo podobný track a nech mi naspieva niečo podobné!
Máte vysneného hudobníka, ktoré by ste chceli prizvať na album?
Justina Timberlaka!
Ďakujem za rozhovor, L Plus!
