Arthur Honegger patril k najvýznamnejším skladateľom dvadsiateho storočia. Člen parížskej šestky aj veľká individualita, ktorá veľmi skoro pochopila význam nového média – filmu. Jeho vplyv na scénické umenie, symfonizmus, komornú hudbu, filmovú hudbu a na celkové angažovanie umenia v spoločenských otázkach je nezameniteľné a neoceniteľné.
K tomuto skladateľovi sa s úprimným záujmom hlási nielen Francúzsko, ale aj Švajčiarsko. Arthur Honegger sa síce narodil 10. marca 1892 v La Havre a celý svoj aktívny skladateľský život strávil vo Francúzsku, no po rodičoch mal švajčiarske korene. Časť svojich štúdií absolvoval v Zürichu u Friedricha Hegara (kompozícia) a Willema de Boera (hra na husle). Jeho kolega, skladateľ Darius Milhaud tvrdil, že to bola práve helvetská citovosť, ktorá formovala Honeggerovu melodiku. Po návrate do Paríža pokračoval medzi rokmi 1911 až 1918 v štúdiu hry na husle, dirigovania a kompozície.
V istom bode sa musel rozhodnúť pre hranie alebo komponovanie. Zvolil si kombináciu dirigovanie a komponovanie, hraniu sa potom venoval iba príležitostne. Najintenzívnejšie hráčske obdobie trvalo počas jeho amerického turné v roku 1947. V tej dobe ťažko ochorel na srdcovú chorobu, ktorá skladateľovi spôsobovala zdravotné komplikácie až do jeho smrti.
Od plachetníc k vlakom
Honegger komponoval už v La Havre a k spomienkam na toto prístavné mestečko sa utiekal po celý život. V detstve sa vášnivo oddával moru, zbožňoval lode, hlavne plachetnice, a tento motív možno nájsť aj v jeho ranných skladbách. Začínal ako samouk, najprv sa naučil stupnice, potom na Beethovenových sonátach dešifroval harmonický tonálny systém. Hoci ešte nevedel ani poriadne pracovať s notovými kľúčmi, už skomponoval krátke sonáty a dokonca aj operu Philippa, hoci bez orchestrálneho sprievodu.
Po súkromnom štúdiu harmónie sa dostal na konzervatórium v Zürichu a neskôr študoval v Paríži. Jeho rodičia mali obavy z odhodlania ich syna stať sa skladateľom, ale nakoniec riaditeľ parížskeho konzervatória Friedrich Hegar, blízky priateľ Johanessa Brahmsa, presvedčil Arthurovho otca, ktorý nakoniec súhlasil, dal synovi požehnanie a roky ho finančne a materiálne podporoval.
Arthurova rodina sa vrátila naspäť do Švajčiarska, ale on sám zostal v Le Havre a dennodenne sa vlakom premiestňoval do Paríža, kde študoval u André Gedalgeho a Charlesa-Marie Widora. Tu je niekde zárodok skladateľovej fascinácie vlakmi, ktorú napokon pretavil do jedného zo svojich najslávnejších diel, orchestrálnej skladby Pacific 231. Konzervatórium absolvoval hudbou k baletu Le dit des jeux du monde, ktorý komponoval medzi rokmi 1916 a 1918. Z tohto obdobia pochádzajú aj jeho klavírne diela Trois pièces, Toccata et variations (reportáž z festivalu Piano Days Slovakia).
„Parížska šestka“
V roku 1920 Arthur Honegger, Darius Milhaud, Georges Auric, Francis Poulenc, Louis Dures a Germaine Tailleferrová zakladajú skupinu, tvorenú parížskymi skladateľmi a jednou skladateľkou, Les nouveaux jeunus (Nová mládež), ale čoskoro sa ujalo označenie Les Six (Parížska šestka), ktoré im dal hudobný kritik Henri Collet.
Svoju programovú líniu kládli do znovu získaného optimizmu končiacej prvej svetovej vojny a rastúceho technologického pokroku. Nemecká mystika a vážnosť sa im zdala cudzia, namiesto toho vnášali do tvorby skôr satirickosť a tragikomickosť. Namiesto prírodného mysticizmu sa pozerali po skutočných potrebách moderného človeka, ktorý bol vo veľkomestách obklopený kaviarňami, automobilmi či železničnými stanicami.
Hoci sa Les Six vymedzovala voči wagnerizmu, samotný Honegger prijal dielo Richarda Wagnera a učil sa z neho. Túto inšpiráciu pretavil do baletu Horace victorieux, až takmer atonálneho charakteru, z roku 1921 a v tom istom roku vzniklo oratórium Le roi David na libreto René Moraxa (orchestrálna verzia je z roku 1923), Honnegerovho blízkeho priateľa. Prvé uvedenie sa odohralo vo švajčiarskom meste Jorata, následne na to sa dočkalo veľkého úspechu v Paríži. Náklonnosť publika i kritiky ho potešila, pretože jeho kolegovia z Les Six v tej dobe na väčší úspech ešte iba čakali, ale mal z nej aj obavy.
Popularita a očakávania Arthura Honeggera
Honegger, ktorý bol celoživotným skeptikom v oblasti percepcie publika k novej hudbe, sa bál, či sa nezacyklí v očakávaniach verejnosti. Spolu s Moraxom začal pracovať na ďalšom oratóriu Judith, ktoré nakoniec nemalo veľký úspech. V hlavnej úlohe sa predstavila Claire Croiz, s ktorou mal Arthur syna Jean-Claude. Oratórium venoval svojej nastávajúcej manželke Andrée Vaurabourg, klaviristke a učiteľke hudby, ktorú si zobral v roku 1926. V manželstve sa im narodila dcéra Pascale.
Zoznámili sa na parížskom konzervatóriu a Honegger si ju vraj vzal pod tou podmienkou, že budú mať oddelené izby, aby mohol nerušene komponovať. Tak sa dialo počas celého ich manželstva, s výnimkou, kedy sa Arthur o ňu staral po ťažkej spoločnej autonehode. Spoločnú izbu zdieľali aj v posledný rok skladateľovho života, kedy ho Andrée doopatrovala.
Spomedzi ďalších oratórií treba spomenúť La danse des morts (1938), Une cantate de Noë (1953) a Cris du monde (1930), v ktorom Honegger zhudobnil text poetu René Bizeta reagujúceho na obavy z modernej spoločnosti. Aj samotný Honegger pociťoval skľúčenosť z narastajúceho napätia a blížiaceho sa civilizačného konfliktu.
Nové médium – nová inšpirácia
Medzivojnové obdobie bolo pre Arthura Honeggera plodné, hoci po veľkých očakávaniach zo strany publika prežíval aj sklamania. Balet Amphion (1929), opera Antigone (1924 – 1927) ani spomínané oratórium Cris du monde nedosiahlo úspech Honegerrových skladieb z počiatku dvadsiatych rokov. Frustráciu z neúspechu si snažil vynahradiť publicistickou činnosťou, v ktorej vynikal úprimnosťou a dôkladným zanalyzovaním daného problému.
Polemické knihy Zariekanie skamenelín (L’incantation aux fossiles) a Som skladateľ (Je suis compositeur) sú brilantnými úvahami o spoločensky nedostačujúcom postavení skladateľa v dvadsiatom storočí. Ani táto skepsa ho neodradí a pokračuje závratným tempom – deväť baletov a tri javiskové vokálne diela, z ktorých Jeanne d’Arc au bûcher (1935) patrí k tomu najlepšiemu, čo kedy vytvoril.
Film sa stal pre neho nielen lákavou cestou k väčším zárobkom, ale aj prostriedkom k novému experimentovaniu. Vytvoril hudbu k desiatkam filmov, niektoré boli krátkometrážne, časť z nich sa nikdy neodvysielala. K tým najznámejším patrila snímka Rapt (1934) od režiséra, estónskeho emigranta žijúceho v Paríži, Dimitri Kirsanoffa, animovaný film L’Idee, dráma Nitchevo, životopisný príbeh Napoléon, či sfilmovaná adaptácia slávneho románu Victora Huga Les Misérables. Len medzi rokmi 1934 až 1939 skomponoval hudbu k dvadsiatim trom filmom.
Odpor aj obvinenia
Po vypuknutí druhej svetovej vojny sa pridal k francúzskemu odporu a komponovaním masových piesní verejne vyjadroval spriaznenosť s politickým hnutím Ľudový front, v ktorom sa stretli socialisti, komunisti i odporcovia nacizmu. Tieto politické aktivity vyústili aj do série článkov v nemecky hovoriacom časopise Comedy, v ktorom skladateľ obraňoval francúzsku hudbu. Hoci mohol využiť svoj švajčiarsky pas a odísť do neutrálneho Švajčiarska, kde by v pokoji komponoval, rozhodol sa v okupovanom Paríži zostať.
Smútok z vojnového besnenia zúročil v skladbe Three Poems, na slová básnika Paula Claudela, s ktorým dlhoročne spolupracoval. Zádumčivá melanchólia je zase leitmotívom druhej symfónie Symphony n° 2 for string orchestra (and trompet ad lib), kde v tretej časti Vivace, non troppo vyjadril túžbu a nádej po oslobodení. Honegger sa nechcel na protest proti okupácii odmlčať, naopak, svojou hudbou posilňoval zdecimovaných spoluobčanov. Niektorí ho za časté hrávanie kritizovali, hoci v Nemecku jeho hudba od roku 1933 úplne zmizla z koncertných programov.
Skončenie druhej svetovej vojny neprinieslo skladateľovi úľavu. Bolesť z toľkých nevinných obetí bola nesmierne veľká. Takisto z obvinení, že kolaboroval s režimom. Vyčítali mu najmä účasť na viedenskom festivalu organizovanom v roku 1941 ministerstvom propagandy, pri príležitosti stopäťdesiateho výročia od Mozartovej smrti, a zjavovali sa pochybnosti, prečo mohol komponovať pre film, kým jeho kolegovia sa úplne odmlčali. Trvalo niekoľko mesiacov, kým komisia uznala skladateľove tvrdenia, že svojou hudbou chcel povzbudiť Francúzov k nádeji. Nakoniec uznali aj silný argument, že mohol utiecť do Švajčiarska, ale nevyužil to.
Veľký symfonik
Pietnu spomienku na obete besného vojnového ťaženia vyjadril v tretej symfónii, ktorá má názov Symphonie liturgique, v troch častiach: Dies Irae, De Profundis a Dona nobis pacem. Štvrtá symfónia Deliciae Basilienses vznikla v tom istom roku (1946), ale je už o čosi uvoľnenejšia a skladateľ sa v nej vracia na chvíle strávene v Bazileji, ďaleko od vojny. Posledná piata symfónia, vydaná pod názvom Di Tre Re (1950), vznikla päť rokov pred skladateľovou smrťou.
Týchto päť symfonických diel patrí k vrcholnému symfonizmu dvadsiateho storočia. Skladateľove ťažiskové dielo vzniklo v medzivojnovom období a po skončení vojny sa začalo hrávať po celom svete. Honegger prijíma pozvanie na turné po Spojených štátoch amerických, no po niekoľkých dňoch sa mu zdravotne priťažilo, dostal infarkt a objavujú sa ďalšie srdcové komplikácie.
Po uzdravení sa vrátil do Francúzska, kde pokračuje v komponovaní, verejnosti predstavuje napríklad Concerto da camera for cor anglais and flute (1948) a ďalšie. Za jeho posledné dielo sa považuje Une Cantate de Noël (1953). Chorľavý a unavený dostáva jedno vyznamenanie za druhým, ale so zhoršujúcim sa zdravím na neho dolieha skepsa, či jeho práca mala zmysel. Arthur Honegger zomrel 27. novembra 1955 vo veku šesťdesiat tri rokov. Pochovaný je na parížskom cintoríne Cimetière Saint-Vincent.
