Red Hot Chili Peppers sa so staronovým gitaristom Johnom Frusciantem počas pandémie zavreli do štúdia a verejnosti predstavili rovno dva albumy v priebehu jedného roku. Najskôr v apríli vydali Unlimited Love a 14. októbra nasledoval Return of the Dream Canteen. Oba albumy navyše obsahujú až sedemnásť piesní a o novú tvorbu papričiek teda nie je núdza. Ako znie druhý tohtoročný počin kalifornskej kapely?
Aj Dream Canteen produkoval overený Rick Rubin a spolupráca s Red Hot Chili Peppers mu nepopierateľne sedí. Nie náhodou stál za najlepšími výtvormi kapely. Ak sa ešte niekedy v budúcnosti dočkáme albumu RHCP, dúfajme, že ho opäť preleští práve Rubin. Prvý singel z albumu nesie názov Tippa My Tongue a skupina k nemu stihla vydať už aj videoklip. Celá pieseň je funk psychedelická a prenáša nás do osemdesiatych rokov, kedy bol zvuk RHCP podobného charakteru.
Na albume sa nachádza aj pocta zosnulému Eddiemu Van Halenovi, ktorá nesie príznačný názov Eddie. Takmer šesťminútová óda síce začína kopírovaním prvých tónov piesne By The Way, ale vykľuje sa z nej skutočná oslava legendárneho gitaristu, ktorú zakončuje Frusciante famóznym sólom, ktoré patrí medzi tie najlepšie, aké tento rodák z New Yorku na diskografiu RHCP priniesol.
Gitarovej mágii sa oddáva aj v piesňach Afterlife, Carry Me Home a v bonusovej piesni The Shape I’m Takin‘. Práve bonus track nám kapela naservírovala ako dezert a súzvuk bicích Chada Smitha, Anthonyho spevu a Fruscianteho gitary funguje dokonale.
Zaujímavou vsuvkou takmer v polovici albumu je pieseň My Cigarette, pri ktorej by stačilo zobrať skateboard a s cigaretou v ústach „preskejtovať“ pláže v Kalifornii. Je to pieseň, ktorá bude určite podceňovaná, no na albume ide o jeden z najsilnejších zážitkov, aj vďaka saxofonistovi Joshovi Johnsonovi.
Sentimentalitu disku dodáva love song La La La La La La La La, depresívny text piesne Carry Me Home a In the Snow plná metafor, na ktoré je textár Anthony špecialista. Počas nej si aj zarecituje a album zavŕši dávkou poetiky, nad ktorou poslucháč môže premýšľať a snažiť sa pochopiť, čo sa autor snažil povedať.
Album je na piesne bohatý. 17+1 je dosť, aj vzhľadom na fakt, že RHCP naživo hrávajú iba deväťdesiat minút a stihnú odohrať približne šestnásť piesní z celého ich repertoáru. Dúfajme, že dvojitá dávka albumov z roku 2022 nevyjde navnivoč a piesne sa dočkajú aj častého hrania pred živým publikom, hoci niektoré zaznejú možno iba raz v priebehu celého turné.
Z tohto albumu môže ísť napríklad o hudobne menej výrazné piesne, akými sú Peace and Love, Roulette či Handful. Nejde vyslovene o slabé kúsky a Handful je koniec-koncov vydarená pieseň, no v oceáne tvorby kapely, si vo vitríne hitov ťažko nájdu miesto. Opomenúť pieseň ako Fake as Fu@k, ktorej funkové jadro mala na starosti trojica na dychových nástrojoch Josh Johnson, Nate Walcott a Vikram Devasthali, pieseň Bella s typickou basovou črtou Fleaho alebo The Drummer, by však bola veľká škoda.
„Ako znie druhý tohtoročný počin kalifornskej kapely?“ Znie výborne, funkovo, energicky, ale v matematickom zápise by to napriek tomu vyzeralo takto: Unlimited Love > Return of the Dream Canteen.“
Return of the Dream Canteen prináša zmes zvukov RHCP. Funkové piesne pripomínajúce staršiu tvorbu a pohodové rockové piesne, ktorými sa preslávili na trojici albumov Californication, By The Way a Stadium Arcadium. Frusciante zreje ako víno (a to je najmladší člen kapely!), Flea a Chad podávajú štandardne vysokú úroveň basgitary a bicích a Anthony to na štúdiových nahrávkach ešte zvláda, ale stále mu viac pristanú rappové pasáže typu Give It Away.
Aby sme teda na záver zodpovedali otázku z prvého odseku: „Ako znie druhý tohtoročný počin kalifornskej kapely?“ Znie výborne, funkovo, energicky, ale v matematickom zápise by to napriek tomu vyzeralo takto: Unlimited Love > Return of the Dream Canteen. Je skvelé mať tak veľkú dávku nových piesní od RHCP, ale aj dobrého veľa škodí. Naskytá sa otázka, či by nebolo lepšie s druhým albumom počkať aspoň do roku 2023.
