Aby tých trojok nebolo málo. Tretíkrát na Slovensku, tretíkrát v Bratislave a dokonca tretíkrát v rovnakej hale, ktorá sa volala zakaždým inak. Zakaždým iný bol však aj setlist týchto troch koncertov. A z tých troch bol tento prvý januárový zrejme ich najvydarenejší…?
V Národnom tenisovom centre tak odznelo dovedna 40 skvelých piesní v prevedení týchto pánov prog metalu. Povedzme si na rovinu, pánov už v pokročilejšom veku, ale stále v skvelej forme. Čas je jednoducho neúprosný a človek si to uvedomí najmä keď počuje ako James LaBrie spieva staré výborné fláky ako 6:00, Caught in Web, či Pull Me Under. Raz darmo, mnohí z nás už dávno nemáme okolo tridsiatky.
Zato v nových veciach ako Sleeping Giant, Answering the Call, či titulnej A View from the Top of the World mu to samozrejme išlo, až na ten neistý úvod v Grammy ovenčenej The Alien. Horšie to bolo tiež v o čosi staršom kuse a zároveň chválim skvelý výber kapely v podobe Bridges in the Sky. Tak som práve ako človek povolaný skritizoval jedného z najlepších metalových (nielen!) spevákov na svete. Skvelé!
Poďme ďalej. Gitarista John Petrucci. S bradou už tak dlhou, že čoskoro si John bude musieť dať tú gitaru jednoducho nižšie. Jeho virtuóznu hru to však rozhodne neovplyvní, veď spoľahlivo ťahá divadelníkov už 35 rokov (bez pred éry Majesty1985-1988). Spolu s ďalším Johnom, Johnom Myungom. Tichý, premýšľavý basgitarista, ktorého hra je pre mňa minimálne tak fascinujúca ako Petrucciho a navyše sa mi páči na ňu pozerať čoraz viac.
Nesmieme tiež zabudnúť na dvoch mužov v pozadí. Čarodejník s klávesovou konzolou Jordan Rudess a vysmiaty doktor za bicou artilériou Mike Mangini (ďalší Talian v kapele, pomyslel si Mike Portnoy).
Kapely ako Dream Theater rady oslavujú na svojich aktuálnych turné výročia starších albumov. DT ich majú na konte už 15 a tentokrát sa oslavoval už vyše 20-ročný dvojalbum Six Degrees of Inner Turbulence (hádajte koľký v poradí?) a myslím, že na radosť viacerých štyridsiatnikov zaznel jeho absolútny záver od optimistickej Solitary Shell, hard rockovej About to Crash (Reprise) až po veľkolepé dojemné finále Losing Time / Grand Finale.
Lepší prídavok ako The Count of Tuscany si fanúšikovia DT ani len nemohli predstaviť, keďže vedia že bude trvať 20 minút. Je to naozaj nádherná pieseň. A s tou videoprojekciou, ktorá bola ostane tematická a skvelá pre každý jeden z dvanástich predvedených songov, to bol úchvatný audio-vizuálny a pri pohľade na špičkové hudobné výkony zúčastnenej päťky priam divadelný zážitok.
Predkapelou boli symfonicko power metalový Arion z Fínska. Odkiaľ inokadiaľ všakže? Tak sa mi zdá, že každý típek z tejto milej krajinky na severe Európy buď mastí ľadový hokej, alebo hobluje v nejakej metalovej kapele. A tí menej šťastní ťukajú a skajpujú v nejakej korporácii. A tí najšťastnejší chytajú ryby! Alebo sa volajú Arion.
Svojej úlohy šťastlivcov hrajúcich každý večer pred tisíckami divákov a navyše pred stále najlepšou prog metalovou formáciou vôbec, sa zhostili najlepšie ako mohli. Bavili!
Arion, Dream Theater; 27.1.2023; NTC, Bratislava
