Istropolis sa stal po Inchebe druhým domovom prehliadky svetového jazzu. Sivé a bezútešné priestory si na tento večer adoptoval Martin Valihora, aby tu uskutočnil festival a svoje sny.
Dalo by sa povedať, že tohtoročný ODJ bol konfrontačný medzi európskou a americkou jazzovou scénou. Dramaturgia rozdelila program do dvoch polovíc. Vnímavé publikum mohlo postrehnúť, že rozdiel nie je v technickej kvalite, ale vo vnímaní hudby a jazzovej logiky. Jedenásty ročník otvoril projekt maďarského bubeníka Gergő Borlaia EUROPEAN MANTRA, v ktorom sa po jeho boku predstavili Peta Lukács a János Nagy. Išlo o impozantné fusion, v ktorom vykorenili všetky stereotypy a priniesli do neho invenčný zvuk.
Opačne na to šiel slovinskí saxofonista Jure Pukl. So svojím triom ponúkol hodinovú meditáciu a vlastne to bol on, kto v tento večer tvoril prechod medzi európskou a americkou scénou. Z tej americkej si povyberal niekoľko štandardov, napríklad od Leonarda Bernsteina, pri frázovaní zasa nachádzal inšpiráciu u Johna Coltrana. Subtílnym tónom na seba nastaval harmonické štruktúry, ktoré sa nerozbili pri prvom odbočení od témy. Po jeho koncerte iba môžeme súhlasiť s výrokom jedného zahraničného recenzenta, ktorý povedal, že Pukl vyrovnáva svalnatosťou s jemnosťou melódie. A treba aj zmieniť účasť slovenského gitaristu Michala Bugalu v záverečnej kompozície.
Jure Pekl trio – live at One Day Jazz Festival 2016
Dan Bárta sa na Slovensko vracia veľmi rád. Neviažu ho k nemu rodinné väzby, ako by si mnohí mohli myslieť pre jeho obstojnú slovenčinu, ktorú tu zakaždým používa. Čo u iných vyznieva ako kŕč, je u neho úprimné. Slovenčinu pochytil aj od Dariny Rollinsovej ešte z čias pôsobenia v kapele Sexy Dancers. To sú však dávne časy, dnes sa spevák venuje úplne inému druhu hudby. Napriek tomu sa úplne nevzdal tanečnej polohy, tá je ukotvená v jazzových aranžmánoch. Bártova plachosť vždy zmizne na javisku, na ktorom skákal, tancoval a podobne temperamentne sa pohyboval aj medzi robustnými intervalmi, ktoré na neho čakali v podaní skupiny Robert Balzar trio. Zrazu sa spevákova vášeň z fotenia vážok, akoby premietla do jeho interpretácie – v rýchlom bzukote si lietal sem a tam, ale vždy presne pristál na ľubovoľný tón. Z prevažnej väčšiny zaznali úpravy slávnych skladieb z platne Theyories, ale hudobníci predstavili aj nové autorské piesne. Tým sa uzatvorili európska časť festivalu, po ktorej nasledovali legendy amerického i svetového jazzu.
Nebolo by fér tvrdiť, že predchádzajúce vystúpenia boli o triedu horšie. To vôbec nie. To, čo však predviedlo trio Children of the Light v zložení Danilo Pérez, John Patitucci, Brian Blade a víťaz Grammy Lee Ritenour sa vymyká európskym jazzovým normám. Neexistuje spôsob, ako sa presne naučiť takto hrať. Možno to iba okopírovať. V prípade all-stars projektu Children of the Light nešlo iba o zohratosť celého tria, ale aj o charizmu každého jej člena. Za sebou má každý jeden z nich množstvo skúseností a tento spoločný projekt . Technické finesy a pointy zdobili skoro každú jednu frázu. Pomalé či rýchle tempo, základný rytmus alebo rýchle rytmické striedanie v nepárnych taktoch – v každej z týchto polôh pôsobilo trio uvoľnene, nenútene a sviežo.
Children of the Light – live at One Day Jazz Festival 2016
Naproti tomu gitarista Lee Ritenour poňal svoj koncert omnoho jednoduchšie a s väčším dôrazom na melódiu kompozícií. Zrazu sa na ploche jazzového festivalu objavili bluesové vyhrávky, ktoré zaiste nepotešili iba gitaristu Jerguša Oravca, ktorý po celý večer vystúpil na B-pódiu v prestávkach medzi jednotlivými koncertmi. Slovenskú stopu v Ritenourovej kapele zanechal Martin Valihora, pre ktorého je hranie na svojom festivale každoročnou tradíciou.
