Burácajúce publikum, smiech, slzy, to všetko sa dalo zažiť na koncerte poslucháčov Vysokej školy múzických umení v Bratislave a Akadémie umení v Banskej Bystrici. Nastupujúca interpretačná generácia predviedla svoje akademické znalosti a vstúpila medzi profesionálov.
V piatok 3. marca v priestoroch Slovenskej filharmónie odzneli bravúrne interpretačné výkony novej generácie hudobníkov. V rámci každoročného koncertného cyklu Junior sa nám predstavilo to najlepšie, čo slovenské vysoké školstvo mohlo vyprodukovať. Na budúcich profesionálov môžeme byť náležite hrdí. Ich virtuozita obstála pred slovenským publikom a dúfame, že tak tomu bude aj vo svete na medzinárodných pódiách.
Orchester Slovenskej filharmónie pod dirigentským vedením Petra Valentoviča podal veľmi slušný výkon. Valentovič mal jasne čitateľné gestá a bolo vidieť, že presne vie, čo od orchestra chce. Dirigent so sólistami udržoval permanentný kontakt, čo viedlo k dobrej súhre.
Dramaturgia koncertu zohľadňovala prioritne nástrojové obsadenie a ich presun po pódiu medzi skladbami, čo malo za následok nie celkom šťastné rozvrhnutie programu. Výsledkom bol aj spiaci divák, ktorého jemné pochrapkávanie ku koncu Suchoňovej fantázie prerušil až potlesk.
Martin Lang, absolvent Vysokej školy múzických umení z triedy Jevgenija Iršaia sa pridŕža svojho osobitého kompozičného rukopisu. Inšpiráciu z diel Rachmaninova a Skriabina okrem jeho rozsiahlej klavírnej tvorby môžeme nájsť i v motivickej práci Langovho orchestrálneho diela. Jeho skladba Ultima ritualia pre veľký orchester, op.33, pojednáva, podľa poetického programu, nad otázkou smrti. Na základe Langových slov sa jedná o sériu krátkych, na seba nadväzujúcich zvukomalebných fresiek.
Práve program mal divákom ozrejmiť, čo sú intencie skladateľa, bez neho mohli diváci skladbu pokladať za veselú, farebnú koláž príjemných hudobných tém. Nie každý z prítomných program koncertu obdržal, avšak ani prípadné mylné pochopenie autorovho zámeru nemalo vplyv na divácku spokojnosť.
Ultima ritualita od Martina Langa sa pridŕža kompozičných techník modernej tonality a klasických hudobných foriem. Majstrovstvo inštrumentácie mladej školy slovenských skladateľov vychovaných na notačných programoch sa prejavilo vo fragmentácii zvuku orchestra a jeho nekompaktnosti. Či sa jednalo o nevyspelosť v orchestrácii alebo priamo skladateľov zámer, potvrdiť nevieme.
V porovnaní s kompozíciami Suchoňa, Iberta, Crestona a najmä Ravela, znela inštrumentácia veľmi školácky. Celkovo skladba svojou kaleidoskopickou farebnosťou zanechala príjemný dojem.
Anabela Patkoló vo Fantázii pre husle a orchester, op.7, od Eugena Suchoňa podala udivujúci výkon. S husľami narábala remeselne, čo potvrdzuje jej pracovitosť. Treba podotknúť, že udržať pozornosť poslucháča pri kompozícii s málo výraznou melodikou je pre interpreta extrémne náročné. Samotná Suchoňova fantázia nenechala pre husle priestor na výraz alebo dodatočné emócie. Je škoda, že interpretka vybrala tak nevýraznú kompozíciu, na ktorej nemohla odhaliť viac svojich kvalít. Anabela pôsobila veľmi sebavedome, sústredene a akademicky.
Andrej Simanchuk v Concertine da camera pre altový saxofón a orchester od Jacquesa Iberta priniesol do programu večera uvoľnenie vážnej koncertnej atmosféry. V súlade s charakterom kompozície Simanchuk pôsobil sebaisto, uvoľnene a tým doslova prebral z driemot časť publika. Podobné veselé emócie sa premiestnili do orchestra, aj vďaka snahe dirigenta Petra Valentoviča.
Martin Zajac ukázal po hudobnej stránke bravúrny výkon. Concerto pre marimbu a orchester op. 21 od Paula Crestona bolo melodickým ozvláštnením večera. Po vizuálnej stránke však Zajacovi chýbal sebavedomý prejav a schopnosť komunikácie s publikom, čo by už interpret na vysokej škole mohol ovládať. Najmä preto, že Andrej Simanchuk a Anabela Patkoló pôsobili vonkajším vzhľadom veľmi profesionálne.
Nika Sidora prekvapila v klavírnom koncerte G dur od Mauricea Ravela veľmi pekným, ľahkým tónom. Príjemná melodika v sólových pasážach umožnila Nike ukázať hotové klavírne majstrovstvo. Zvolila pomalšie tempá, no i napriek tomu dychová zložka orchestra v niektorých miestach často meškala. Z orchestra sa pár krát ozvali intonačne nepresné tóny. Nike ešte chýba sebaistejší výraz skúseného interpreta, na ktorý sa pri formácii u inštrumentalistov často zabúda a všetko sa sústreďuje len na techniku hry.
Na záver môžeme dodať, že koncert mal u publika úspech a pritiahol do bratislavskej Reduty mnoho mladých divákov. V hudobných školách na Slovensku máme vela talentovaných interpretov a skladateľov, ktorým by malo byť umožnené ukázať svoje umenie v rámci cyklu Junior aj častejšie.
Študenti Vysokej školy múzických umení v Bratislave a Akadémie umení v Banskej Bystrici; 03.03.2023; Reduta, Bratislava
