autor: Daniel Hevier ml.
Toto turné bolo ozaj zvláštne. Poznačené srdcovou príhodou frontmana, ktorý je pre mnohých symbolom, že Punk Is Not Dead! Aké ironické.
A hoci jeho absencia niektorých fanúšikov odradila od toho neisť sa pozrieť na kapelu, ktorá s pôvodným vyznením ani obsadením nemá nič spoločné, našli sa mnohí, ktorí vzali účasť, ako spôsob vyjadrenia podpory Wattieho v jeho boji. Veľkú vďaka treba prejaviť aj kapelám, ktoré absolvovali turné a ich sólovým spevákom, ktorí hlavnú tvár a značku The Exploited zastúpili.
The Exploited má stále mnoho priaznivcov, napriek tomu, že punková scéna starne a postupne odumiera. Existuje niekoľko kapiel, ktoré by mohli zastúpiť miesto starých punkových bardov, ale rozdiely medzi digitálnou érou a živelnosťou sedemdesiatych a osemdesiatych rokov je priepastná. Nasrdenosť na svet sa však nebude frustrovať v neškodnom indie, alebo v nezrozumiteľných umeleckých šifrách. Na to treba autenticitu ľudí, ktorí žijú punkom dennodenne.
Začiatok celého bloku išlo hneď zostra s nemeckou kapelou Code Red, ktorá svojím thrash metalom jemne pripomínala posledné obdobie edinburgských pankáčov okolo dosky Fuck the System. To, čo predviedli, či skôr nepredviedli, šamorínsky punkáči Konflikt bolo viac úsmevné než tragické. Indispozícia speváka a lídra Juryho nahnevala predovšetkým bubeníka Lojza, ale publikum pobavilo. Tak niekedy na budúce.
Americká kapela The Casualties je stále jednou nohou v deväťdesiatkach, ale hráva s mladistvou energiou. Hymnickým skladbám nechýba zmysel pre melodiku, no zároveň ponúkajú bližší kontakt než napríklad Rancid. Aj po dvadsiatich siedmych rokoch je toto kvarteto divoké a nespútané. Klobúk dole hlavne pred výkonom Jorge Herrera, ktorý nešetril sily a dal zo seba všetko pri koncerte svojej kapely aj pri výpomoci v niektorých piesňach The Exploited.
Zvuk oboch kapiel má mnoho spoločných vlastností a odklon od street punku k thrash punku The Exploited neuškodil. Dá sa povedať, že sa priblížil k frontmanovmu stále tvrdšiemu a tvrdšiemu speváckemu výrazu. Toho životný štýl a plné nasadenie dobehlo. Niekde sa to muselo prejaviť a záťaž nevydržalo srdce. Nie je to prvé varovanie, uvidíme, či si dá na seba väčší pozor, ale už teraz ohlásil, že chce pokračovať. Je chvályhodné a sympatické, že sa turné na Wattieho želanie nezrušilo. Kapely sa zomkli a scéna tiež.
A že nešlo o nikoho z pôvodnej zostavy? No a čo, odkaz žije aj naďalej a piesne budú cirkulovať, či už tu Wattie bude a či nie. Presunutie koncertu z MMC do menšieho Randalu atmosfére iba prospelo. Radšej ľudský kontakt než postávanie v preriedenom dave. Skákanie z pódia, ktoré by bolo v MMC ťažšie prevediteľné, hučanie do mikrofónu, sácanie, pogovanie, hrozenie päsťami. Nebolo to také vypäté ako napríklad v Belehrade či v Aténach, kde lietali aj svetlice, ale slovenskí a českí fanúšikovia, ktorí tiež boli prítomní, sa nenechali zahanbiť. Basgitarista Irish Rob a gitarista Robbie Davidson si medzi sebou striedali Wattieho spevácke party, časť z nich vyplnil spomínaný Herrera z The Casualties, v niečom vypomohol vokalista z Code Red a hymnické zbory zaspieval rozvášnený dav. Tí dostali hodinu trvajúci prierez v histórii jednej z najvplyvnejších punk rockových skupín, ktorej posledné albumy si získali priazeň aj metalového publika. Nebolo to síce dokonalé, ale aspoň vieme, ako znie legenda bez legendy.
