Sólovú karéru odštartovala sľubne. Za svoju prvotinu, ktorú vydala pod umeleckým menom Barbora Bloom, získala hneď nomináciu Radio Head Awards v kategórii debut roka.
Cenu napokon nezískala, avšak týmto nostalgickým elektropopíkom sa minimálne zapísala do pamäti niekoľko stoviek a tisíc poslucháčov, ktorí v ankete Radio FM zahlasovali. Debut symbolizuje akýsi prerod v živote speváčky. Ako sama hovorí, je o nových začiatkoch. Tento existenciálny rozmer vložila i do samotného názvu albumu, ktorý je dátumom jej narodenia. Barbora sa v tomto sólovom projekte nepredstavila len ako speváčka, ale aj ako autorka melódie a textov. Jej autorstvu sa pripisuje osem z jedenástich skladieb na albume. Zvyšné tri napísal gitarista Lukáš Kyška, s ktorým Barbora už v spomínanej rockfolkovej skupine hrávala.
Z poetických pocitových textov vychádza úprimnosť, sentiment a krehkosť ženy, čo sa po rokoch rozhodla uzavrieť minulosť. Sú to vyznania, úlomky spomienok obalené reflexiou, hojivé obnaženie sa. Pre svoju sólovku volila Barbora slovenčinu. Prvý album nahraný s kapelou Bloom v roku 2013 Let the good days come vyšiel v angličtine. Producentsky Barborin sólový projekt zastrešoval Erik „Losos“ Horák. Spolupráca vyzerala tak, že Drahovská, ako sa Barbora vlastným menom volá, prišla s klavírnym nápadom, Erik ho následne šikovne rozšíril o dychové nástroje, prizval hudobníkov na trúbku (Tibor Ďuriak), trombón (Mikuláš Havrila), lesný roh (Ján Smutný) a tubu (Juraj Blaha), namixoval doň zvuky kuchynského riadu, popolníka, vŕzganie dverí, ale predovšetkým nechal na ňom vyniknúť zvukové prvky syntetizátora.
Barbora Bloom – Tichá ulica
Melodické linky v speve chvíľami vyrušujú, akoby sa Barbora v stredných polohách melodicky hľadala, hoci paradoxne hlasovo je v týchto najistejšia. Nahrávky bez dišpútu poctivo pracujú s vokálmi i ďalšími namixovanými zvukmi evokujúcimi obrazy. V Tichej ulici Bloom spieva, ako kráča tichou ulicou a zisťuje o sebe zvláštne veci, pričom z pozadia sa vynára ľudská vrava a šepot. Príjemným ozvláštnením na albume je violončelo Katky Kozelkovej, ktorej muzicírovanie vás na chvíľku prenesie do filmu. Jeho tóny v sympaticky ležérne rytmickej Čiernej labuti sú ako prestrihy z bondovky. V piesni o láske Každý sme iný vzniká hrejivé premostenie medzi ľúbivým violončelom a textom. Barbora v nej vyjadruje triezvy pohľad na lásku, zdôrazňuje to i apel obsiahnutý v titulku piesne. Túto rozvážnosť v slovách priam uhládzajú a tíšia tóny violončela, z ktorých cítiť zmierenie. K spomienkam na detstvo sa Barbora vracia v piesniach Nedeľná a Rozprávaj mi rozprávku, ktorú napísala pre svojho otca po matkinej smrti. Pieseň sa naozaj podarila chutne detsky naaranžovať. Potvrdzujú to prvé tóny pripomínajúce rozprávkového „Mrázika“, šumy pieskových dún či dievčenské la-la-la.
Barbora Bloom – Rozprávaj mi rozprávku
Najvydarenejším a zároveň posledným songom albumu je V inom priestore. Svojou kompozíciou pripomína kruh. Má identický začiatok i koniec. Song najviac získava z nástupu dychových nástrojov. Nenechajte sa preto zmiasť minimalistickým úvodom pozostávajúcim z rozladených tónov syntetizátora. Jeho silnou stránkou je pozvoľna rozvíjajúca sa melodickosť a gradácia postupne pridávajúcich sa hudobníkov. Výsledkom je mámivý prechod z jednoduchej nevtieravej melódie do živého refrénu, ktorý napokon prejde do úvodnej minimalistickej podoby. A kruh sa uzavrie. Nahrávky na debute 15/7 plynú pomalým tempom. Majú v sebe príťažlivú pokoru. Netvária sa ambiciózne. Vcelku upratané, poctivo zmixované album bez zbytočného prehusťovania
