Inscenácia Filip pojednáva o živote renesančného umelca – hudobníka, skladateľa, zabávača, herca, dramaturga – Jara Filipa. S dramaturgom Miroslavom Dachom sme sa rozprávali o naštudovaní Filipovho diela, ako aj o kreatívnom spôsobe zachytenia okamžikov z umelcovho bohatého života.
Pri prípravách inscenácie Filip ste sa museli prehrabať početným archívom, ktorý zostal po Jarovi Filipovi. Ktoré záchytné body ste si dali pri tvorení dramaturgie tohto predstavenia?
Nedá sa hovoriť o niekoľkých záchytných bodoch, bola ich celá séria. Týkali sa detstva, rodiny, štúdia, hudobnej spolupráce, divadelných začiatkov, spolupráce s trnavským divadlom, s Lasicom a Satinským, televíznej a filmovej kariéry, satirických, rozhlasových relácií, napokon i spolupráce s Richardom Müllerom, ale aj tabaku či počítačov a internetu.
Keď sa spomína pojem „renesančná osobnosť“, čo nepochybne platí pre Jara Filipa, tak môže byť problém pri tvorbe scenára, ako zhustiť takéto rozsiahle dielo do takmer dvojhodinovej inscenácie. Čo bolo pre vás najdôležitejšie pri predstavení tvorby a života Jara Filipa?
Áno, to všetko môže byť a bolo problémom. A preto je ťažké určiť, čo je najdôležitejšie. Dozaista sme nezachytilo všetko, to by sa ani nedalo, ale pokus o aspoň stručný kontakt s mnohorakosťou Filipovho záberu, ten sme na zreteli mali. Takže zachytiť rozptyl, kvalitu i kvantitu – to bolo napokon určujúce.
Aký bol pre vás Jaro Filip ako hudobný skladateľ? Je zaujímavé, že ste v inscenácii chceli skôr predstaviť jeho menej známe skladby. Prečo?
Nie som hudobník, nemám hudobné vzdelanie, takže sa k jeho hudbe môžem vyjadriť len ako laik, ako poslucháč, ktorého Filipova hudba púta, raz emocionalitou, inokedy nápaditosťou, rozmanitosťou alebo spájaním zdanlivo nespojiteľného. Pokiaľ ide o menej známe piesne, to je asi vec osobnej skúsenosti. Výber súvisel s rôznymi okolnosťami a zámermi, napr. často s textom a jeho spojením so situáciou, dialógom.
Dôležitou súčasťou v živote Jara Filipa bolo pôsobenie v Divadle pre deti a mládež – predchodca Divadla Jána Palárika. Zostal v dnešnom divadle stále duch Jara Filipa a jeho spôsob pozerania na umeleckú tvorbu? Akým spôsobom formovalo jeho trnavské aktivity jeho nástupcov v tomto divadle?
Je tam prítomný hneď v niekoľkých podobách. Prostredníctvom generácie zamestnancov a zamestnankýň, ktorí/é ho poznali, zažili. Potom je to napríklad séria zvukových záznamov na magnetofónových pásoch s jeho scénickou hudbou. A v neposlednom rade je to klavír, na ktorom Filip hrával a na ktorom je obhorený kláves od jeho cigarety. Akýmsi svorníkom týchto pamäťových stôp sa stal herec Michal Jánoš, ktorý síce Filipa nepoznal, ale mal vzťah k jeho hudbe, uvedomoval si, že pôsobil v trnavskom divadle, a chcel na to upozorniť, práve on je iniciátorom našej inscenácie.
Nebáli ste sa toho, že tvorba Jara Filipa je síce nadčasová, ale do jej plného ponorenia musí človek poznať aj určité súvislosti či mať prežité skúsenosti s dobou, v ktorej Jaro Filip žil – ako ste si s týmto problémom poradil, bolo to práve cez hudbu? Zachytili ste po premiére od mladších návštevníkov, že niektoré veci boli pre nich náročnejšie k pochopeniu?
Zatiaľ sme sa nestretli s tým, že by niekto, nepoznajúc Filipa, neporozumel dianiu na javisku. Určite má istú výhodu divák/diváčka, ktorý o ňom čosi vedia, môžu lepšie porozumieť kontextom, odkazom, asociáciám, ale nemyslím si, že pre tých, ktorým meno Jaro Filip nič nehovorí, je inscenácia uzavretá, neprístupná. Môžem sa však mýliť, ktovie… Ak sa s takým názorom stretnem, napíšem vám.
