Ľudský hlas môže byť nositeľom melódie, ale tiež posolstva. Tóny zostávajú stále tie isté, hoci nositelia ich kvality sa líšia. Podstatnejšie je však to, čo chcú nimi povedať. V Katoviciach sa stretla rôznorodá vzorka interpretov a hudobných kapiel. Vybrali sme šesť príkladov reprezentujúcich dvanásty ročník OFF Festivalu.
Richard Dawson – Hlas hrdej Británie, ktorej populisti ukradli hodnoty, ktoré spoluvytvárala. Dawson reprezentuje tých, čo chcú šíriť svoju kultúru, ale zároveň sa neuzatvárajú pred svetom. Do Katovíc priniesol ľudové piesne z dôb osídlenia germánskych kmeňov a doznievajúceho vplyvu rímskej ríše. Tento prienik kultúr, zaznamenaný na albume Peasant, je ešte zdôraznený vnuknutím mantry na jeho gitarovú hru. Svojím mohutným hlasom zaplnil celý priestor krytého stanu a ľudia v tichosti počúvali intímne piesne a smiali sa jeho vtipom a trefným glosám. Richardov vokál ťahajúci sa ako gajdy rozprával príbeh obyčajných ľudí: vojaka, žobráka, prostitútky, alchymistu a ďalších. Ich osudy sa odohrávali na pozadí rozpadu Rímskej ríše. Rozpad niečoho tak kolosálneho a zdanlivo pevného vyvolával symboliku so súčasnou situáciou.
Richard Dawson – live OFF Festival 2017
Conor Oberst – Návrat do čias angažovaných pesničkárov, ktorí svoju frustráciu vyjadrili do jednoduchej pesničky. Conorove osobné zážitky sa premietajú do celistvosti príbehu na pozadí doby. Osobné sklamania, radosti či lásku vníma v udalostiach, ktoré sa okolo neho odohrávajú, či už sú to voľby, úmrtia osobností, vojny… Od Boba Dylana mal veľmi blízko k folk rockovým Crosby, Crosby, Stills, Nash & Young, a vydal sa až k naliehavosti Bruca Springsteena, ale na tomto prahu zastal a neprekročil ho. Conor začínal v kapele Bright Eyes, ktorá sa rozpadla v dobe, kedy sa OFF ešte iba etabloval na festivalovej mape. Účasť tejto kultovej kapely sa nikdy nezrealizovala. Pre majiteľa festivalu Arthura Rojeka a aj pre mnohých fanúšikov tejto značky bolo vystúpenie Conora O´Bersta splneným snom.
Michael Gira – Nekompromisný vodca hlučných „labutí“, démonická persóna a po prvý deň aj kurátor experimentálneho stagu. Prítomnosť dával najavo po celý čas festivalu. Vyvrcholenie prišlo na záverečnom festivalovom koncerte skupiny Swans, no svoju podstavu „obnažil“ na sólovom vystúpení hneď v začiatku festivalu. Absolútna koncentrácia, rytmy opakujúce sa v slučke napätia, zdanlivý pokoj prerážal brutálnymi metaforami o labilnej ľudskej povahe. Pri počúvaní sme si uvedomovali, že človek je schopný všetkého, hoci si to nevie a nechce pripustiť.
Michael Gira – live OFF Festival 2017
PJ Harvey – Áno, najviac záujmu vzbudila táto britská speváčka a jej pieseň Comunnity Hope sa stala tohtoročnou pomyselnou hymnou festivalu. Nárek utláčaných a unavených bol pripomienkou festivalového vystúpenia Patti Smith. PJ Harvey prešla od neduhov modernej spoločnosti až k problémom tretieho sveta. Festivalovému publiku ukázala vnútornú silu afganskej a kosovskej ženy, zároveň poslala akýsi odkaz speváčke Noure Mint Seymali, ktorá pochádza z chudobnej Mauritánie, a ktorá ukončila svoje vystúpenie päť minút pred jej začiatkom. Ku konzistentnosti prispela kapela, ktorú by bolo urážlivé nazvať sprievodnou (v zostave napríklad Mick Harvey, John Parish či Terry Edwards). Ľudia majú moc, a tam, kde začala Patti Smith pred štyridsiatimi rokmi začala, tam dnes PJ Harvey pokračuje.
Shame – Kapela z južnej časti Londýna je nositeľom nového a drzého zvuku. Charlieho Steena by ste inak ako „spratek“ nepomenovali. K svojim spoluhráčom sa správa hrubo, k mikrofónu neprechováva žiadnu úctu, pokojne ho hodí o zem, keď sa mu niečo znepáči, no fanúšikom vyjadruje rešpekt a je vďačný, že niekto ochotne počúva, čo chce povedať. Zastupuje generáciu mladíkov, ktorých názory sú v britských domácnostiach prehlušované lacnými televíznymi estrádami a sentimentálnymi spomienkami ich rodičov na staré dobré časy. Samozrejme, ich hudba je vskutku jednoduchá. Keď však pesničky skupiny Shame oholíte až na kosť, stále vám zostane ten surový prejav, z ktorého cítite úprimnosť. Tú pravdu si chcete zachovať vo svojom vnútri čo najdlhšie.
Shame – live OFF Festival 2017
Sheer Mag – V záplave všemožných „produktov“, kde hudba je len doplnkom k atraktívnej či extravagantnej vizáži, poteší niekto obyčajný a normálny. Sheer Mag nie sú hviezdy. Nič tomu ani nenasvedčuje. Na pódiu vidíte päť skromných muzikantov, z toho najviac asi vytŕča Tina Halladay, ktorá je pravým opakom marketingovej interpretácie slovíčka frontmanka. Keď však spustí svoj joplinovský vokál so soulovým nádychom, a kapela do toho drví ako z hardrockovej éry, zamrazí vás a vy viete, že toto je skutočná hudba. Len dúfajme, že nepodľahnú zvodom šou biznisu, a ich energický prejav sa nerozplynie pri prvom zašušťaní lukratívnej zmluvy. Bola by to večná škoda.
