Nick Cave and The Bad Seeds potvrdili status umelcov, ktorí právom vypredávajú športové haly. Rozhodli sme sa pri tejto príležitosti pripraviť „dvojreportáž“, v ktorej sme nielen pre čitateľov, ale aj pre nás samotných, chceli konfrontovať a vzájomne doplniť svoje pohľady a postrehy na jednu z koncertných udalostí roka.
Bob Dylan, Leonard Cohen a Nick Cave – majstri rozprávači hudobnej elégie. To, čo ich spája – príbehy – ich aj najviac rozdeľuje. Kým Bob Dylan glosuje spoločenské zmeny, no nikdy si s ním nemôžete vytvoriť dôverný vzťah a namiesto prihovorenia vás radšej odkáže na svoje piesne, v ktorých interpretoval celý svoj život, Leonard Cohen bol zase kronikou spirituality a štylizácie, ku ktorej hľadíte s úctou. Nick Cave sa delí o svoju bolesť, strach aj vášeň v priamej interakcii.
Je fenomenálnym rozprávačom temných príbehov končiacich v zármutku. Vie, ako dať slovám hudobný význam a zmysel. Priťahuje na seba pozornosť, resp. pozornosť k tomu, o čom spieva. O bolesti, temnote aj túžbe byť milovaný. Chce byť milovaný? Nick Cave netúži po lacnej láske a falošnom obdivu, ale túži, aby prišlo k splynutiu medzi ním a publikom, k dotvoreniu tejto magickej chvíľke. Preniknúť k dvadsaťtisícovému davu je náročné. V dobe, keď nám chýba dostatok pozornosti a žijeme v hyperaktívnej spoločnosti, je o to ťažšie sústrediť sa na témy, ktoré sú bolestivé, citlivé a náročné. Jazykom, ktorý nie je priamočiary a vulgárny, ale obrazný a viacvrstevný.
Nick Cave a sprievodná kapela The Bad Seeds dostávali ľudí do postupnej nálady a vytvorili elektrizujúcu atmosféru, ktorá vystihovala štvrtkový koncert. Austrálsky hudobník bol v Prahe v rôznych obdobiach svojho života, teraz prišiel v tom najťažšom. Po strate syna Arthura rok aj pol nekoncertoval, nemohol, nevedel ako sa vyrovnať so zármutkom. Pomaly sa dostať zo zámotku depresií a splínu mu pomohol katarzický album Skeleton Tree, z ktorého až na jednu skladbu odznelo všetko. Nick Cave prišiel medzi svojich fanúšikov rozptýliť slzy a zdieľať svoj žiaľ.
Intímna výpoveď umelca začala „jemnou trilógiou“ Anthrocene, Jesus Alone a Magneto, plynulo meniacou sa do skladby Higgs Boson Blues, v ktorej sú rozsiahle plochy a gradujúca dynamika, tak typicky „cavovská“. Chameleón nálad striedal nové piesne so starými, smútok so vzdorom, melancholické balady s rockovou energiou. Dosiaľ najväčšie publikum jeho pražských koncertov stálo ako pribité pod krížom utrpenia a počúvalo v nemom úžase hudobníka, literáta a proroka.
Fyzický pôžitok z Cavovho dotyku dosiahlo iba niekoľko divákov, ten duševný obletel celú halu. Tí, čo sa ho dotýkali, akoby chceli prejsť cez kožu k jeho duši, ostatným museli stačiť piesne zarývajúce sa do nich hlboko a úprimne. Ruky sa spojili so svojím „stvoriteľom“ a vzniklo jedno telo, jedna duša, jeden okamžik a jedno spojenie. Priamy kontakt s publikom sa naučil už v kapele Birthday party, kde bojoval s rôznymi démonmi, teraz pristupuje ku koncertovaniu s väčšou pokorou. Možno takým pojítkom k dnešnému pochopeniu šesťdesiatročného hudobníka bola skladba Distant Sky, jeden z vrcholov pražského koncertu.
Daniel Hevier ml.
Nick Cave & The Bad Seeds – Distant Sky
Po štyroch rokoch sa k našim susedom vrátil Nick Cave spolu s jeho kapelou The Bad Seeds. Tentokrát prišiel odprezentovať takmer celý aktuálny album Skeleton Tree. Cave je umelcom veľkej aury, rozprávačom príbehov, básnikom a performerom, ktorý má v úplnej moci svoje publikum. Celý set trval dve a pol hodiny a dramaturgicky výborne kombinoval energickejšie piesne s tými baladickými. Medzi ľuďmi v publiku sa šuškalo o pomalom rozbehu, ktorému dominovali najmä tie usadenejšie piesne z aktuálneho albumu Skeleton Tree. Subjektívne práve tento krok mne osobne sedel a pozvoľna posúval koncert do jeho hlasnejších a energickejších momentov.
Až naživo sa prejavila jedna zložka, ktorá je okrem ponurosti neustále v tvorbe Nicka Cavea prítomná. Tou esenciou je silná irónia. Práve s ňou dokáže pracovať naozaj majstrovsky. Za všetkou ťažobou, pochmúrnosťou, melanchóliou – ľahkovážne povedané „depresiou“, sa naživo otvára nový rozmer. Komicky a ambivalentne pôsobila aj kontaktná hra so ženským publikom z prvej rady. Kým niektoré ženy sa v opojení svojho idolu dostávali do extázy, z inej časti publika sa ozýval hlasný smiech. V úplnej nahote spomínanú iróniu ukazuje azda najlepšie v piesni Higgs Boson Blues verš – „Can you feel my heart beat?“. Ten priviedol k „dokonalosti“, keď si od publika vyžiadal zborové „bum, bum, bum!“. V tomto momente už muselo byť každému jasné, že Nick Cave vie zapracovať do svojej show aj zrkadlo hudobnému priemyslu.
Cave bol počas celého koncertu priam obsedantne snímaný kamerou a všetka pozornosť sa prirodzene sústredila na jeho osobu. Nemenej zaujímavé však bolo sledovať kapelu The Bad Seeds. Možno najpríťažlivejšie je, akou farebnosťou oplývajú jednotlivé piesne. Napriek jednoduchému štruktúrovaniu a minimalistickým postupom sa hrajú s drobnokresbou a variabilitou hudobných nástrojov, syntetizátorov v ich netradičných, „avantgardných“ polohách. V tomto smere je hlavným ťahúňom a mozgom multiinštrumentalista Warren Ellis. Ak však je čo vyčítať, možno prítomnú nepresnosť hlavne v pocitových pasážach, kde sa kapela vedela „rozsypať“ – za všetky spomeňme pieseň Anthrocene. Na druhej strane, práve tieto momenty dokážu, že aj tak skúsení hudobníci sú len ľudia. Aj táto výčitka však nič nemení na celkovom dojme. Podaktorí možno čakali po tragickej smrti Caveovho syna do vnútra utiahnutého umelca. Opak bol pravdou a všetky negatívne emócie pretváral do kontaktného a navonok obráteného prejavu. Počas posedných dvoch prídavkov Stagger Lee a Push the Sky Away si pozval na pódium aj divákov. Cave je ikonickým šamanom dnešných dní a každý jeho koncert je magickou udalosťou. Ak však nahliadneme za horizont, za pátosom nájdeme aj kus ostrovtipu a irónie.
Radoslav Lakoštík
Nick Cave & The Bad Seeds – Higgs Boson Blues
Radoslav Lakoštík
Playlist : Anthrocene, Jesus Alone, Magneto, Higgs Boson Blues, From Her to Eternity, Tupelo, Jubilee Street, The Ship Song, Into My Arms, Girl in Amber, I Need You, Red Right Hand, The Mercy Seat, Distant Sky, Skeleton Tree, The Weeping Song, Stagger Lee, Push the Sky Away
