S obdivovaným dielom prichádza túžba preniknúť za oponu, odhaliť čo najviac, dielu porozumieť, dokonca ho vlastniť. Podobnou cestou sa snažíme dekódovať aj autora a nachádzať ďalšie diely v mozaike skrytosti diela.
S obdivovaným dielom prichádza túžba preniknúť za oponu, odhaliť čo najviac, dielu porozumieť, dokonca ho vlastniť. Podobnou cestou sa snažíme dekódovať aj autora a nachádzať ďalšie diely v mozaike skrytosti diela.V skrytosti a nepreniknuteľnosti rovnako ako je pred nami ukryté naše nevedomie, ktoré je hlavnou hybnou silou umeleckej tvorby. Prečo fragmenty hudby, zhluky niekoľkých tónov znejú v podaní Scotta Kellyho tak presvedčivo? Čo je tým, čo Kellyho robí tak zrozumiteľným bez toho, aby sme detailne poznali jeho texty?
Odpoveď nájdeme kdesi za hudbou samotnou. Tá je len katalyzátorom, ako dostať von to, čo sa tak silno derie na povrch. Opustime na chvíľu špekulatívne reflexie a vráťme sa nohami na zem. Samotný priestor kostola Klarisky ponúkol to, čo by žiadny klub alebo sála nemohli. V prvom rade odstránil všetky elementy, ktoré by rušili pozornosť. Kultúra aktívneho počúvania tak zvíťazila. Ak bol predmetom úvah doposiaľ Scott Kelly (známy predovšetkým z kultových Neurosis) netreba zabudnúť na sprievod multiinštrumentalistu Johna Judkinsa (Rwake). Skromnosť, opatrnosť a úspornosť boli matériou, ktorá dopĺňala surový zvuk akustickej gitary a hlboko posadeného spevu (s perfektnou intonáciou). John Judkins obsluhoval primárne tzv. „lap steel gitaru“, ktorá sa s naliehavosťou opakovane vynárala a strácala.
Scott Kelly – We let the hell come
To, čo v sebe nesie odkaz piesní Kellyho, je jednoznačne silné prepojenie na americký folklór. Folklór, ktorý mali v sebe tak silno zakorenení utláčaní afroameričania a ten, z ktorého čerpá všetko, čomu dnes hovoríme populárna hudba. Pomyselnou elipsou späť sa Kellyho „metalové pesničkárstvo“ vracia ku koreňom blues a jeho náreku o strasti, nedostatku, strate, odlúčení, bolesti a osobných démonoch. Témam večným, pravdivým, neodvratným. Nie náhodou si vybral do repertoáru aj cover od Neila Younga – Cortez the Killer, ktorý mimochodom vyvolal najhlasnejšiu odozvu publika. Z ostatných piesní spomeniem We Let the Hell Come, Forgiven Ghost in Me alebo dodatok so silnou melódiou Figures.
Scott Kelly – The Sun Is Dreaming In The Soul
Pýtam sa opäť. Prečo fragmenty hudby, zhluky niekoľkých tónov znejú v podaní Scotta Kellyho tak presvedčivo? Dovolím si povedať, že je to úprimnosť bez maniery, s akou sa delí o svoju životnú skúsenosť. Neviem, aký statočný je Kellyho boj s démonmi mimo pódia, isté je však jedno.
Ak sa vám podarí preniknúť cez šedé mračná, pomaly sa začne odhaľovať svetlom zaliata krajina. Skromne si myslím, že to bolo a je jedným z cieľov Kellyho sólovej tvorby, rovnako tej známejšej v domovskej kapele Neurosis. Správne, pokúsil som sa definovať katarziu „neslovníkovo“, neohrabane, ale predsa.
