Rok Českej hudby 2024 si pripomína dvesto rokov narodenia jedného z najvýznamnejších českých skladateľov – Bedřicha Smetanu. Slovenská filharmónia sa pripojila k oslave výročia uvedením celej jeho suity Má vlast pod taktovkou Petra Altrichtera.
V časoch, kedy je slovo vlastenectvo zaštiťované rôznymi falošnými naratívmi – nasiaknuté tými najhoršími ľudskými vlastnosťami, je potrebné uvádzať diela svetovej tvorby, ktoré pristupuje k tejto téme osvetovo. A to aj napriek neskrývajúcim náročným zápasom o národno-ideové myšlienky, ktoré prebiehali aj v českom prostredí v 19. storočí a rozdeľovali aj vtedajšiu kultúrnu obec.
Čelil im český národný skladateľ Bedřich Smetana, do ktorého vkladala intelektuálna vrstva nádeje, že dokáže pomenovať nielen to, odkiaľ ich národ prišiel, ale aj akú víziu chcú v budúcnosti naplniť. Napriek kritike aj vlastným pochybnostiam sformuloval svoj pohľad na príbeh českého národa v šesťdielnom cykle Má vlast.
Pred štyrmi rokmi zaznel v Redute výber troch častí tohto diela v naštudovaní Petra Altrichtera. Opätovne sa ho ujal český dirigent, ktorý tentokrát naplno uviedol jej celú symfonickú podobu v šiestich obrazoch vyjadrujúcich krásu českej prírody, jej rozmanitosť aj búrlivú premenu zobrazujúcu národný príbeh. Slovenská filharmónia ho uviedla pri príležitosti iniciatívy Rok Českej hudby 2024, ktorým si zároveň pripomenula dvesto rokov od narodenia B. Smetanu. Dielo bolo prvýkrát uvedené 05.11.1882 na Žofíne v Prahe.
Smetana je symbolom nielen českej tvorby, ale aj európskej integrácie, v ktorom národné symboly formovali jeho identitu, ale tá sa hľadala aj v spolužití s inými národmi. Smetana odkazoval na české povesti, v ktorých našiel spojivo svojej suity – minulosť s prítomnosťou a historické udalosti s pútavým dejom plným nástrah a konfliktov. Jej kompletné uvedenie je zakaždým veľkou udalosťou a pre svoju náročnosť si dielo získavalo svojich priaznivcov postupne v čase – najmä v medzivojnovom a povojnovom období.
Úvodná časť Vyšehrad sa niesla v pomalom tempe s lyrickým dôrazom na melodické línie v harfách, ktoré sa postupne premenili na majestátnosť a dramatickosť hlavnej témy s pohrávaním sa s rytmickými akcentmi. V podaní Slovenskej filharmónie zazneli spevné motívy s dobre prepájanými frázami v sláčikoch.
Nasledujúcu Vltavu orchester zvukovo zlieval skrz jej ráznosť a energickosť do plynulého obrazu jej toku v Labe až do rozvodnenia do pražského sútoku. Smetana stelesnil v slávnych sláčikových a dychových motívoch energickosť rieky a rozvinul do cyklickej formy v podobe ronda – striedania tém s epizódami durového a molového charakteru.
Od ronda k variáciám sa forma posunula v tretej časti Šárka, kde úvod aj jej záver bol úzko prepojený sledom udalostí v podobe pochodov, mini scénok aj dramatického záveru, v ktorom Smetana ako skladateľ využil svoje operné skúsenosti. Filharmónia svoj expresívny tón vyexponovala a následne zmiernila v ďalšej časti Z českých luhů a hájů, v ktorej naše symfonické teleso zvládlo gradáciu aj premenu pohybu a zmenu tonálneho charakteru, aby následne ešte viac zdôraznila Smetanove ľudové motívy.
Bojovný duch predposledného obrazu Tábor bol vyskladaný z témy husitskej hymny „Kdo jste boží bojovníci! Nasadenie orchestra sa dialo postupne. Dirigent Petr Altrichter následne orchester vyburcoval, keď mu nasadil husitský vzdor. Chorál sa postupne dostával viac do popredia v priezračnom zvuku. Súbor trpezlivo pracoval s témou, nikam sa neponáhľal a zdôraznil kontrast v drevených dychov.
„Slovenská filharmónia pod taktovkou Petra Altrichta uchopila rozmanitosť tohto diela v jeho kompozičnej jednote.“
Dvojička Blaník nadviazala na búrlivú atmosféru predchádzajúcej časti, aby sa následne upokojila v rozvláčnom tempe a mystickej atmosféry vybudovanej okolo hory Blaník a rýchlymi zmenami tempa v bojoch a následne sa chorál zmenil na pochod s husitskými myšlienkami o budúcnosti. Nádhernú symfonickú báseň uzatváral motív Vyšehradu v oslavnom fanfárovitom zvuku.
Slovenská filharmónia pod taktovkou Petra Altrichta uchopila rozmanitosť tohto diela v jeho kompozičnej jednote.
