Tento rok si pripomínajú tridsiate výročie vzniku súboru. Pri tejto príležitosti sa vybrali na koncertné turné po slovenských mestách a 17. marca o 21:00 vystúpia na festivale Radio_Head Awards 2017. O profilácii súboru VENI ensemble, jeho histórii a ďalšom smerovaní nám porozprával skladateľ, pedagóg a jeho umelecký vedúci Daniel Matej.
VENI vyjadruje „túžbu“ aj „víťazstvo“ (podľa toho, z čoho si ten názov odvodíte). A tak to aj za tých 30 rokov naozaj bolo. Vpred nás hnala „túžba“ robiť si veci „po svojom“, hľadať zaujímavý repertoár a priniesť ho na pódiá, publiku, ktoré malo chuť počúvať ho s nami. A občas sme mali aj pocit „víťazstva“ (podarilo sa nám to, po čom sme túžili, čo sme si zaumienili…). A keďže VENI ensemble tvorí podstatnú časť môjho (nielen) umeleckého života, dá sa povedať, že to platí aj o mne osobne, ako o človeku, skladateľovi, performerovi, ale aj učiteľovi… Ako skladateľ som odjakživa túžil byť takpovediac „objaviteľom nových zvukových krajín“, ísť stále vpred, teda, povedané slovami môjho celoživotného inšpirátora Johna Cagea, „robiť veci, ktoré ešte neboli urobené“. A ako pedagóg som odjakživa túžil tieto „veci“ zdieľať s mojimi žiakmi a študentmi. A túžim po tom stále…
Neviem, či sa to dá presne ohraničiť na konkrétny rok. Boli to skôr etapy. Koncom 80-tych a v prvej polovici 90-tych rokov sme boli partia hudobníkov „bez záväzkov“. Hnalo nás len „nadšenie pre vec“. A potom sa „ozval život“. Ten nám postupne ukázal, že hudbou, akú chceme hrať sa (aspoň v našich podmienkach) nedá uživiť. Hráči, ktorí zakladali súbor väčšinou ešte ako študenti si postupne založili rodiny a našli trvalé zamestnanie v orchestroch, prípadne ako učitelia hudby. A zrazu bolo menej času, bolo ťažké nájsť spoločné termíny na skúšanie a koncerty. Aj záujem publika, ktorého na začiatku hnala asi hlavne zvedavosť a túžba „byť pri tom“, postupne opadal. Ostali len tí verní, ktorých zaujímala naozaj hlavne naša hudba. A tak bolo zrazu menej príležitostí aj ponúk. Takže v druhej polovici 90-tych rokov prišla akási stagnácia. Začali sme „hybernovať“. VENI sa stal skôr symbolom, značkou umeleckej tvrdohlavosti a výlučnosti (nikdy sme nepodľahli pokušeniu „hrať kšefty“ za cenu ústupkov), ale (našťastie) aj akousi platformou pre vznik nových zoskupení. Z prostredia súboru postupne vzišiel Požoň sentimentál, VAPORI del CUORE, Opera aperta, či môj (viac-menej virtuálny) projekt appendix CONSORT a neskôr aj (veľmi) príležitostná kapela Blue Heaven. A potom prišla mladšia generácia, väčšinou moji študenti z VŠMU (Marián Lejava, Ivan Šiller, Andrej Gál a ďalší). Takže okolo roku 2000 sa VENI ensemble opäť na krátky čas akoby „prebral zo zimného spánku“. Ale aj „mladí“ si po čase našli trvalé zamestnanie, a tak sa naše aktivity opäť postupne ochromili a opäť sme boli viac platformou, ako reálne hrajúcim ansámblom. Stali sme sa takpovediac „vysoko kvalifikovanou voľnočasovou aktivitou“. Situácia sa trochu zmenila v roku 2008, keď sme pri príležitosti nášho 20. výročia odohrali sériu viacerých koncertov, najmä po Slovensku. Tým sa zároveň ukázalo, že počas tých 20-tich rokov sa v našej krajine (našťastie) veľa zmenilo. Lebo kým v prvej etape existencie sme mohli u nás doma hrávať prakticky len v Bratislave (a, samozrejme, aj v Brne a Prahe – to však od roku 1993 bolo už, žiaľ, v kategórii „zahraničie“), zrazu sa dalo hrať prakticky v každom väčšom meste. Z toho mám veľkú radosť, o to viac, že dnes, po ďalších desiatich rokoch, je situácia ešte lepšia.
Spočiatku sme sa úplne prirodzene rozhodovali kolektívne. Boli sme zaujímavým zoskupením „hrajúcich“ skladateľov a „premýšľajúcich“ interpretov. Takže sme o každom projekte diskutovali a vyvíjali ho spolu. Lenže ako „udrel život“, postupne záujem o takýto aktívny prístup k ansámblovej hre začal opadať. Na „rozhodovanie“ sme ostali prakticky len my skladatelia, Marek Piaček a Peter Zagar a ostatní hráči (s výnimkou môjho priateľa klarinetistu Ronalda Šebestu, ktorý je okrem mňa jediným dodnes „hrajúcim zakladateľom“) sa k nám pridávali už „len“ ad hoc, podľa projektu. No a dnes občas diskutujem o projektoch najmä s Ivanom Šillerom, ktorý je „najvernejším hráčom druhej generácie“, a aj vďaka jeho produkčným a organizátorským kvalitám sa občas podarí urobiť aj viac ako jeden koncert ročne (smiech). Väčšina aktivít od roku 2010 sa však odvíjala od nášho takpovediac „pedagogického projektu“ VENI ACADEMY, ktorý sme založili v trojici s Mariánom Lejavom a Ivanom Šillerom a na ktorom sa dodnes podieľajú ďalší kľúčoví hráči VENI ensemble, najmä Braňo Dugovič a Fero Király (spolu s „dušou“ pražského Prague Modern Davidom Danelom). A viacerí naši študenti z VENI ACADEMY sa dnes prirodzene stali aj členmi súboru VENI.
Mal by to byť umelecky aj technicky veľmi zdatný „premýšľajúci“ interpret.
Toto je naozaj závažná, ale aj veľmi komplikovaná otázka, ktorá by si vyžadovala samostatný rozhovor. Preto sa obmedzím len odpoveď v tom zmysle, že „kto chce, cestu si nájde“, a teda aj dnes, keď sme zahltení „hudobným a zvukovým smogom“ existujú ľudia, ktorí si myslia, že dobrá hudba stojí za to, aby sa počúvala s plnou pozornosťou a oddanosťou. Myslím si však, že azda viac než kedykoľvek predtým je to dnes aj výzva pre hudobnú edukáciu, teda viesť ľudí k „aktívnemu počúvaniu“…
Ako kedy. Niekedy je to, čo hráte také náročné, že ste radi, že sa to podarí zahrať koncentrovane a koordinovane (smiech). Ale najmä pri skladbách, ktoré už máte naštudované, a teda dostatočne zažité, dochádza pri interpretácii k želanej situácii, keď „hráte a počúvate“ zároveň (teda si to „užívate spolu s publikom“).
Bardi improvizovanej hudby v počiatkoch tvrdili, že nahrávať ju nemá zmysel, lebo sa tým mení status jej „neopakovateľnosti“. Nahrávací priemysel však vplýva aj na naše myslenie a postoje, a tak dnes aj mnohí z nich svoje koncerty nahrávajú a vydávajú na zvukových nosičoch. Ja osobne si úprimne myslím, že nie je podstatné, akým spôsobom bola hudba, ktorú v danom momente počúvame „vyrobená“, ale či je dobrá, alebo nie.
Toto je trochu (povrchný) mýtus, ktorý ani vlastne neviem, ako vznikol. Ja by som povedal, že sa tak azda stalo preto, lebo jednou z našich najhrávanejších skladieb (najmä na „masových podujatiach“, akými je napr. Pohoda) bola skladba Terryho Rileyho In C. To je však jediná skutočne minimalistická kompozícia v našom trvalom repertoári (pravda, ak za „minimalistov“ nerátame Martina Burlasa alebo Louisa Andriessena). Ak by ste sa pozreli na náš tridsaťročný repertoár, zistili by ste, že sme toho pohrali naozaj hodne. Pravdou však je, že pre mnohých z nás (najmä skladateľov zoskupených okolo súboru) bol americký minimalizmus dosť podstatným pri formovaní našich vlastných poetík. No pokiaľ ide o „slepé uličky“, tie hrozia každému štýlu, ktorý stratí autentickosť a stane sa z neho maniera, klišé. To isté hrozí teda aj štýlom vychádzajúcim z radikálnych povojnových avantgárd, rovnako ako tým, čo vychádzajú z art rocku, alebo progresívneho džezu.
Naopak, spolupráca skladateľov a interpretov je vždy inšpirujúca (pokiaľ sa samozrejme skladatelia nechovajú ako „diktátori“, ktorí interpreta považujú len za svojho „otroka“ – takých sme však v súbore vždy ignorovali – a naopak, interpreti nie sú „ignoranti“, ktorí si – bez ohľadu na to, čo je v partitúre – „hudú len to svoje“, a takým sme sa takisto zďaleka vyhýbali).
O „rezidentnom koncepte“ (smiech) sme nikdy neuvažovali. A vo všeobecnosti si myslím, že „maskovanie“ takmer vždy hrozí samoúčelnosťou. V prípade Residents je to však konceptuálne opodstatnené a výsledok je až – takpovediac – geniálny.
Adamčiak je podľa mňa jedným z najinšpiratívnejších slovenských umelcov, o to viac, že je umelcom „obráteným do mnohých strán“, teda intermediálnym. A pokiaľ ide o mňa, môžem povedať, že Milan bol jedným z najpodstatnejších ľudí v mojom (nielen) umeleckom živote – ako učiteľ a neskôr aj kolega a priateľ.
Na to som už odpovedal z veľkej časti v niekoľkých predošlých otázkach. VENI ACADEMY vznikla takpovediac z nášho „umelecko-pedagogického pretlaku“. Nechceli sme si to, čo sme sa v živote naučili, nechať len pre seba, ale podeliť sa s inými. Tým viac, že sme videli, že to (v oblasti interpretácie hudby 20. a 21. storočia) u nás v podstate nikto iný nerobí. Nevidím to však primárne tak, že by VENI ACADEMY malo prevziať akúsi štafetu po VENI ensemble. Ide skôr o paralelu… Zároveň sa – ako som už povedal – viacerí študenti z VENI ACADEMY postupne stávajú hráčmi VENI ensemble, alebo si zakladajú vlastné zoskupenia, z čoho mám naozaj veľkú radosť… Takže je to vlastne paralela a kontinuita zároveň…
