Elégia Beethovenovej a Suchoňovej hudby zasadená do súčasného kontextu. Slovenská filharmónia vystihla spoločenskú náladu, ktorá je pochmúrna a rozdeľuje ľudí na dobrých a zlých. Ale na konci tohto temného tunela je svetielko nádeje.
Vyskytlo sa veľmi zaujímavé porovnanie medzi prístupom k smútku a temnote. Lúče nádeje sa pomaly ponárajú do šera a v tej temnote je náročné hľadať povzbudenie. Slovenská filharmónia priniesla zaujímavý dramaturgický počin so súčasným kontextom vývoja svetových udalostí.
Zaujal najmä úprimný prístup hudobníkov a najmä šéfdirigenta Daniela Raiskina, ktorý pristúpil k práci s telesom emotívne. Nebol to mechanicky odohraný koncert, ale bol tam prítomný ten umelecký cit, ktorý sa povzniesol aj nad zopár nepresností.
Úvodná skladba večera – predohra Coriolan op. 62 sa niesla v melancholickej nálade. Ouvertúra o niekoľkých minútach v sebe niesla shakespearovskú drámu, ako aj beethovenovský svet sĺz a vzopätia. Obľúbená skladateľova tónina c mol sa strhla cez orchestrálny aparát, aby Raiskin ešte viac zvýraznil jej inštrumentáciu.
Spomínaná koncentrácia orchestru sa potom mierne posunula pri ďalšej kompozícii. Koncert pre husle, violončelo, klavír a orchester C dur, op. 56 prišli zahrať Storioni trio. Holandský súbor v zložení Wouter Vossen (husle), Marc Vossen (violončelo), Bart van de Roer (klavír) je uznávaným pre unikátne frázovanie a súhru, ktorá je tak cenená pri komorných telesách.
Trojkoncert nevyniká a nespadá iba na výkonoch sólistov, ale aj pre súznenie s orchestrálnymi časťami. Orchester pôsobil mierne unaveným dojmom a možno chceli tlmenejším zvukom iba dopriať sólistom, aby vynikli ich súhry a sóla. Tie boli dokonalo načasované a medzi trojicou prebiehala aj tá neviditeľná energia, ktorá ich k sebe pripútala a ktorá sa nedá inak dosiahnuť, len rokmi spoločnej tvrdej driny. Prenieslo sa to aj do troch častí tohto diela – Allegro, Largo (attacca), Rondo alla polacca, ktoré išli takmer bez prestávky – o to dôležitejšie, že nesplývali do jedného celku, ale ich štruktúra bola rozpoznateľná aj pre poslucháčov.
Vydýchnutie po prestávke pokračovalo s veľkým dielom z našich hudobných dejín. Vždy sa objavujú veľké očakávania ohľadom uvádzania tvorby národného skladateľa Eugena Suchoňa. Jeho hudobné dedičstvo je nielen formuláciou našej národnej hudby, ale aj zachytením tepu doby. Žalm zeme podkarpatskej určenej pre miešaný zbor, tenor sólo a veľký orchester má v sebe množstvo symptómom a charakteristík spoločnosti, ktoré sú žiaľ aj dnes stále platné.
Razantnosť s akou sa pustil orchester do úvodných taktov bol v kontraste s úvodnou skladbou tohto večera. Najmä intenzívny nástup trúbok a pozáun, následne upokojené lyrickou harfou a prichádzajúcim ženským zborom. Pred šéfdirigentom, ako aj zbormajstrom Janom Rozehnalom sa objavila veľká výzva – ako „vymaľovať“ veľké plátno rôznorodých emócií, rozsiahlej škály dynamiky a korelácia medzi slovom a hudbou.
