Multižánrová Žižkovská Noc 2018 je za nami. Jedinečný festival, na ktorom si každý návštevník môže poskladať program presne na mieru spôsobuje, že každý jeden človek ho prežije inak. Takú zmes overených hudobných istôt, nových tvárí na scéne, totálnych úletov, performances, divadla a literatúry počas troch dní neponúka žiadny iný festival.
Štvrtok 22.3.2018
Štvrtkový rozbeh na Žižkovskej noci je vždy náročný. Kým si človek uvedomí, že už to začína, prvé koncerty sa skončili. Presne touto fatálnou chybou sa pre mňa začal aj tento ročník. Nevadí, presun do Cross Clubu sme tentokrát vybavili taxíkom, pre istotu, aby sme aspoň Ventolina nezmeškali. A podarilo sa. Vzhľadom na nie najväčší priestor, čo si v Crosse hovorí main stage, sa dalo pretlačiť len úplne dozadu, nakoľko sála bola plná do posledného miesta. Dokonca tak plná, že som prvých 20 minút stála v svetri a kabáte. Old school techno, divné zvuky a výkriky a k tomu šialené tanečné pohyby vytvorili úžasnú atmosféru.
Ventolin je taký hudobný bizár, ale dokonalý. Škoda toho priestoru, keby to bolo vo väčšej sále možno by som tam vydržala aj celý koncert. Každopádne, štvrtok už prvým koncertom posadil latku slušne vysoko. HRTL sme museli vynechať aby sme sa zregenerovali pred Samuelom Kerridgeom. Údajný headliner prvého večera predviedol brutálny set plný toho najsurovejšieho techna, ktorým dokázal presvedčiť, že tento žáner nie je len tuc tuc. Poprosím väčší prísun interpretov ako je Samuel Kerridge do nášho regiónu. Ďakujem.
Ventolin – Disco Science
Piatok 23.2.2018
Piatkovú strastiplnú cestu po Žižkove začíname v Paláci Akropolis. O ôsmej hodine je plno aj vonku aj vnútri. Manon meurt je moja nová obsesia, takže plán bol jasný. Koncert bol éterický aj úderný a energický naraz. Miestami som sa bála, že basy a bicie zbúrajú starobylú budovu Akropolisu, ale bolo mi to jedno, zomrela by som šťastná. To, že existuje shoegaze v roku 2018 považujem za dar z nebies. Manon meurt sú presne tá kapela, ktorá znie naživo ešte lepšie ako z nahrávky. Na ich odporúčanie sme sa predčasne presunuli do Vinohradského pivovaru na Mara Jade. Podnik pripomína niečo medzi hipsterskou kaviarňou a starou „hospodou“, miesto na koncerty som si ale predstavovala trochu inak. Ale aj o tom je Žižkovská Noc. Priniesť hudbu tam kde by ju málokto čakal. A aj o objavovaní novej hudby. Mara Jade sú presne tohto príkladom. Inštrumentálny postrock, trochu emo, trochu hardcore. Prichádzať bez očakávaní, odchádzať ohúrený a spokojný.
Po nich zostávame na The Ills, ktorých som už videla na takých miestach, že táto venue mi ani neprišla k ich koncertu zvláštna. Ako vždy, atmosféra bola úžasná. Stále dokazujú, že keď si raz jednoducho dobrý, nepotrebuješ k skvelej show nič, len svoje nástroje a talent. Hold, oni môžu zahrať aj u mojej babky v obývačke, aj tak by to bolo epické.
Sobota 24.2.2018
Posledný deň. Vchádzam do Žižkostela, respektíve do jeho podzemia. Na improvizovanom pódiu hrajú brnenskí Nikander. Pomer priestor :para – 1:5. Vidím málo, počujem veľa. To málo čo som stihla ale stálo za to. Odtiaľ sa rýchlym krokom presúvam do Stormu, kde súbežne hrajú Puding pani Elvisovej. Asi nikdy som nevidela toľko Slovákov v Prahe na jednom mieste ako na tomto koncerte. Atmosféra vygradovala do troch prídavkov, čo mi hralo do kariet, keďže som dobiehala s meškaním. Nasledovali electroswingoví Mydy Rabycad, ktorí od posledného vystúpenia na ktorom som sa zúčastnila radikálne zmenili výzor. Imidžom pripomínali Lady Gagu kríženú s Empire of the Sun, no ukázali, že roztancovať vedia kohokoľvek. V tom momente som bola asi jediný antifanúšik electroswingu v Storme, ale ľudia sa zabávali, takže asi dobre. A o tom je tiež tento festival. Vidieť aj to, na čo by ťa inak nikto nedostal. Našťastie, väčšinou tieto experimenty dopadnú pozitívne. Vykúpenie prichádza s presunom do Atria na Žižkove. Zrekonštruovaná baroková kaplnka v súčasnosti slúžiaca hlavne na kultúrne akcie od výstav po koncerty vážnej hudby už spočiatku naznačovala špecifický zážitok. A ten návštevník dostal okamžite po vkročení dovnútra.
V “sále” sa pred koncertom Bulp sedelo. Myslela som si, že je to len preto aby si návštevníci oddýchli po predchádzajúcom koncerte, ale nie. Obecenstvo zostáva na zemi aj počas prvých skladieb. V prvotnom šoku sa obzerám okolo seba, či to tak mieni byť až dokonca, no chvalabohu po pár minútach ľudia vstávajú. Bulp predviedli snáď životnú formu. Nadpozemský zážitok dotvára zvuk ohýbaný klenbou priestoru, výrazné svetlá a premyslené vizuály. Festivalovú púť zakončujem tam kde som ju začala, v Crosse. Main stage opäť natrieskaný. Vec a Škrupo predviedli to, čo vždy v o niečo spotenejšej verzii plus jeden nový song. Naša slovenská vlajková loď inteligentného rapu bez zbytočného swagu ako vždy ukázala, že na to aby sme sa nad sebou zamysleli nepotrebujú nadávky, stačí pravda, nadhľad a lyrická zdatnosť.
Bulp – Yours
Na záver už iba pár tipov do budúcnosti pre každého kto by túto krásnu akciu plánoval navštíviť. Nevydávaj sa iba po stope interpretov, ktorých poznáš, rob kompromisy, počúvaj okoloidúcich, rozprávaj sa s cudzími ľuďmi a nechaj si poradiť. Ak je v/ pred podnikom plno, skús sa pozrieť dnu, možno zažiješ najlepší koncert svojho života. A choď aj na divadlo a literatúru.
