Bob Dylan svoje Rough and Rowdy Ways World Wide Tour odštartoval v Prahe kde sa predstavil hneď tri večery po sebe. V pražskom O2 Universum predstavil najnovší materiál, hity a akustická gitara zostali bokom. V prítmí a za klavírom predviedol poctivú bluesovú show.
Bob Dylan sa v Prahe nepredstavil prvýkrát. Svoj prvý koncert tu odohral už pred tridsiatimi rokmi a ešte niekoľkokrát sa vrátil. Veľký sál Lucerny či halu O2 arény tentokrát vymenil za menšie priestory O2 Universa. So svojou kapacitou, ktorá presahuje niečo cez 4000 návštevníkov išlo o výbornú voľbu. Práve táto hala je známa svojim výborným zvukom a jej moderná architektúra príjemne kontrastovala s Dylanovym komorným prevedením stageu.
Veľké červené závesy, hudobné nástroje, ktorým kraľovalo veľké klavírne krídlo a niekoľko lámp tvorilo príjemnú, až divadelnú, atmosféru. Veľká obrazovka za kapelou alebo menšie po bokoch pre prenášanie diania na pódiu neboli a v podstate ani nechýbali. Bob Dylan na svojich koncertoch nepotrebuje doprovodnú show plnú vizuálov, či záberov na kapelu. Sústredenie divákov sa tak snaží upriamiť primárne na hudbu.
Koncerty Boba Dylana sú ako mačka vo vreci. Nikdy neviete aký setlist zvolí, hity nie sú istotou a ak už odznejú, sú často prepracované tak, že ich rozozná iba pravý fanúšik so sto percentnou znalosťou Dylanovych textov. V prípade pražských koncertov sa setlist nemenil a keďže sme boli na druhej sobotňajšej show boli sme oboznámení so skladbami, ktoré s najväčšou pravdepodobnosťou odznejú. Krátko po ôsmej hodine večer sa svetlá v sále zhasli a až na pár lámp, ktoré boli namierené na hudobníkov sa O2 Universum ponorilo do príjemného prítmia.
Dylan sa na pódiu prakticky zjavil bez ohlásenia a okamžite zasadol za klavír, od ktorého sa počas celého koncertu nepohol. Celá show sa začala ikonickou All Along the Watchtower. Ak prišiel niekto na koncert s vidinou overených hitov po prvej skladbe sa skončila. Kostru celého setlistu totiž tvoril posledný Dylanov album Rough and Rowdy Ways. Práve z neho odzneli všetky skladby s výnimkou sedemnásť minútového opusu Murder Most Foul.
Zo známejších skladieb sa dostalo ešte na skladby It Ain´t Me, Babe, It´s All Over Now, Baby Blue a Dignity. Práve posledné dve skladby zaradil Dylan na setlist prvýkrát od roku 2019. Knockin´ on Heaven´s Door, Like a Rolling Stone či Blowin´ In The Wind tentokrát neodzneli ale návštevníci očividne sklamaní neboli.
O kvalite týchto a iných skladieb nemusí Dylan fanúšikov presviedčať na svojich koncertoch. Ich legendárnosť dostatočne potvrdzuje to, že aj po niekoľkých desaťročiach sa stále tešia nesmiernej obľube a dokážu osloviť aj mladé generácie.
So všetkou úctou, čo sa týka samotného Dylana je známe, že jeho prejav, hlavne na živých predstaveniach, sa občas vymyká tomu čo väčšina považuje za spev. V Prahe sa ale predviedol vo veľmi dobrej forme. Pri niektorých skladbách pôsobilo vystúpenie ako recitál Dylanovych textov, čo dodávalo koncertu ešte hlbšiu atmosféru.
Počas celého koncertu sa ku kapele pripájal aj ako klavirista a práve jeho hra pôsobila pomerne hravo a príjemne dopĺňala ostatných hudobníkov. Párkrát siahol aj po fúkacej harmonike, ktorá si za každým vyslúžila mohutný potlesk.
Bolo zaujímavé, ako dokázal Dylan tak malým nástrojom doslova prehlušiť celú kapelu a miestami až otriasť halou. Doprovodnú kapelu tentokrát tvorili gitaristi Doug Lancio a Bob Britt, basgitarista Tony Garnier a bubeník Jim Keltner. Kapela celý koncert udržiavala poctivý gitarový, miestami až surovejší, bluesový zvuk a odviedla výbornú prácu.
Po každej skladbe nasledoval obrovský potlesk, z ktorého si kapela ale moc starostí nerobila a bez väčších páuz okamžite spustila ďalšiu. Sám Dylan počas celého koncertu s publikom nekomunikoval. Bez pozdravu zasadol za klavír a začal. Z jeho úst zaznelo iba asi päť krátkych thak you a na záver menší úklon. Ani na vzdory standing ovation sa na pódium s prídavkom nevrátil a tak sa po takmer dvojhodinovom sete tento výnimočný večer skončil.
Počas celého koncertu bolo zakázané používať mobilné telefóny a iné nahrávacie zariadenia. Pri vstupe boli mobily uložené do špeciálneho púzdra Yondr, ktoré sa dalo samozrejme odomknúť ale iba mimo sály. Na (ne)používanie mobil celý čas dohliadlo niekoľko zamestnancov a až na pár odvážlivcov návštevníci prianie Dylana rešpektovali. Tento istý systém použil v Prahe aj Jack White v roku 2022 a je treba povedať, že koncert bez mobilov má svoje čaro. Človek sa tak dokáže plne sústrediť na výkon hudobníkov a užívať si celkovú atmosféru.
„Každý kto navštívil ktorýkoľvek pražský koncert Boba Dylana pravdepodobne odchádzal spokojný s tým, že mal možnosť vidieť a počuť naživo jednu z najväčších ikon hudobného sveta.“
Problémom samozrejme nie sú návštevníci, ktorí si počas koncertu spravia dve tri fotky na pamiatku ale skôr ľudia, ktorí majú potrebu zaznamenávať si celý koncert s mobilom nad hlavou. To môže byť nepríjemné nie len návštevníkom koncertu, ktorí majú namiesto kapely pred očami cudzí mobil ale aj samotnej kapele, ktorá na miesto svojich fanúšikov vidí more mobilov. Keďže bol aj sektor, ktorý je inak primárne využívaný na státie prispôsobený na sedenie bol takýto krok zo strany kapely správnou voľbou.
Po troch vypredaných koncertoch je zjavné, že by Dylan nemusel mať problém vypredať aj väčšiu O2 arénu. V komornejšom prostredí a vzhľadom na to ako štylizuje pódium a všetko okolo je ale výber menších priestorov a usporiadanie viacerých koncertov lepšou voľbou.
Bob Dylan odohral v Prahe výborný koncert aj napriek tomu, že väčšinu setlistu tvoril najnovší album, ktorý vytlačil milované hity. Je možno škoda, že na jeden alebo dva sa už nedostalo, na druhú stranu nie je zvykom, že by hudobníci z Dylanovej generácie vsádzali na najnovší materiál. Pri koncertoch takto dlho hrajúcich hudobníkov sa zväčša dočkáme dvoch alebo troch noviniek, ak nejaké sú, a ďalej sa vsádza na osvedčené hity, ktoré sú často aj z niekoľkých dekád dozadu.
Bob Dylan aj takto dokázal, že nie je obyčajným muzikantom a nepôsobí ako revival samého seba. Každý kto navštívil ktorýkoľvek pražský koncert Boba Dylana pravdepodobne odchádzal spokojný s tým, že mal možnosť vidieť a počuť naživo jednu z najväčších ikon hudobného sveta.
Pri Bobovi Dylanovi a jeho generácii človek nikdy nevie, či to nebolo naposledy. Ak by to aj bola pravda, rozlúčil sa Dylan vo vlastnom štýle, ktorý nesklamal ani tých najvernejších fanúšikov.
