Od posledného štúdiového albumu Erica Claptona I Still Do ubehlo už osem rokov a tak sa Slowhand rozhodol vydať koncom roka novú zbierku. Album sa dá označiť ako zbierka z dôvodu, že z celkových štrnástich skladieb bolo osem skladieb vydaných v podobe singlov od roku 2020. Okrem Claptona sa na albume objavuje aj Van Morrison a Jeff Beck, covery a návrat k reggae.
Na albume Meanwhile nájdeme hneď tri skladby, na ktorých sa ku Ericovi Claptonovi pridáva aj Van Morrison. The Rebels je akousi poctou rockovým legendám. V hravom animovanom klipe môžeme vidieť napríklad Iggyho Popa, Johhnyho Casha, Jima Morrisona či Jimiho Hendrixa. Ide o príjemnú blues rockovú skladbu, v ktorej sa hlasy oboch spevákov dobre prelínajú. Druhá spolupráca v podobe skladby This Has Gotta Stop je o niečo pokojnejšia a nesie jemné reggae prvky.
Po hudobnej stránke ide o pohodový kúsok. Menší problém nastáva pri texte. Skladba bola vydaná počas pandémie covidu. Eric Clapton sa voči tejto situácii vyjadroval pomerne ostro, čo preniesol aj do textu tejto skladby. Ten by sa dal označiť ako ľahko konšpirátorský. Ak sa ale na skladbu pozrieme čisto z hudobníckeho pohľadu je to dobrá skladba s príťažlivou melódiou, pohodovou gitarou a príjemnými saxofónovými momentami. Do tretice sa Van Morrsion objavil aj v skladbe Stand and Deliver, ktorá je z tejto trojice spoluprác tou najvlažnejšou.
Okrem Van Morrisona sa na jednej skladbe podieľal aj Jeff Beck. V prípade skladby Moon River ide o poctivé spojenie dvoch gitarových legiend. Skladba vyšla ako singel spoločne s How Could We Know. Na nej sa pre zmenu predstavili Daniel Santiago, Simon Climie a Judith Hill. Claptonov hlas v tejto skladbe počuť nebudeme, keďže túto úlohu prenechal svojim kolegom.
Clapton na album zaradil aj tri vydarené covery. Smile vznikla ako inštrumentálna skladba ešte v roku 1936. Text sa k nej pridal až po takmer dvadsiatich rokoch. Ako prvý ju v roku 1954 nahral Nat King Cole a za sedemdesiat rokov ju nahrali napríklad Michael Jackson, Tony Bennett, Barbra Streisand či Lady Gaga.
Claptonova verzia sa nesie v akustickom duchu, miestami pripomína dokonca jeho hit Tears In Heaven v unplugged verzii. Ďalšou prerábkou je skladba Always On My Mind. Na nej sa ku Claptonovi v duete pridáva Bradley Walker. Claptonove poňatie skladby je podobné tomu od Willieho Nelsona a pridáva sa tak k plejáde hudobníkov, ktorí sa taktiež rozhodli pre zaradenie tejto skladby do ich diskografie, ako napríklad Pet Shop Boys, Dave Gahan, Elvis Presley či Till Lindemann so skupinou Enigma.
Tretím coverom je skladba Sam Hall. Anglická ľudová pieseň, ktorá pochádza ešte z osemnásteho storočia. Svoju verziu nahrali napríklad The Dubliners alebo Johnny Cash. Clapton jej vdýchol poctivý írsky duch a s pomocou ľahkej akustickej gitary, huslí a píšťal ide o vydarený kúsok.
V One Woman sa Clapton vracia k reggae zvuku a v istých momentoch má skladba isté podobnosti s I Shot The Sheriff. Pompous Foll sa pre zmenu nesie v bluesovejšom zvuku a uvoľnenej atmosfére. The Call je zase pomalšou baladou, ktorá svojou atmosférou pripomína Wonderful Tonight. V pomalšom tempe sa nesú aj skladby You´ve Changed, ktorá pôsobí až barovo a Misfortune. Sedemminútová Heart of a Child zase dáva Claptonovy priestor na vyhrávky na akustickej gitare.
„Na jednom albume tak objavíme blues, reggae, akustické balady aj Claptonovu ikonickú hru na elektrickej gitare. Aj keď nie je album tak ucelený ako jeho predošlé počiny, ide o zbierku poctivých a rozmanitých skladieb.“
Meanehile sa nedá označiť za nový album v pravom slova zmysle, keďže niektoré single Clapton predstavil fanúšikom už v minulých štyroch rokoch. Pri jednotlivých skladbách je počuť, že nevznikali spoločne v štúdiu počas ucelenej doby. Na druhej strane ale máme možnosť počuť Erica Claptona vo všetkých jeho polohách, ktoré za svoju kariéru vystriedal.
Na jednom albume tak objavíme blues, reggae, akustické balady aj Claptonovu ikonickú hru na elektrickej gitare. Aj keď nie je album tak ucelený ako jeho predošlé počiny, ide o zbierku poctivých a rozmanitých skladieb.
