прочитајте на српском
Samozrejme, predovšetkým, keď som sa narodila v 80-tych rokoch (1985), môj otec pracoval ako inžinier v Bagdade. Neskôr, keď som vyrástla, musela som sa vrátiť do Belehradu a to je príčinou, prečo som rodená v Bagdade. Po mojom narodení sme ešte rok žili, povedzme tam, kde bývali moji rodičia s mojimi bratmi už niekoľko rokov a neskôr sme sa vrátili do Belehradu, kde moje detstvo prešlo. V roku 1995 (počas vojen v 90-tych rokoch) sme sa presťahovali do Moskvy, rodičia tam získali prácu, a to je ten dôvod, prečo som potom žila v Moskve. Ako rodina sme sa presťahovali a bolo logické, že školy, vysoké školy atď. skončíme tam. Pre mňa to bolo 11 rokov, pre rodičov 19 rokov, oni sa len nedávno vrátili do Belehradu. Moje rozhodnutie po skončení na fakulte bolo opustiť Moskvu, prechádzala som sa po Londýne, objavovala New York, ale popri tom bol pre mňa dôležitý návrat do Belehradu a akási vedomá skúsenosť spôsobu bývania a života na tom mieste, ktoré by si mohol nazývať svojou vlasťou, pretože prebiehal nejaký ten kultúrny vývin, ktorý ma ovplyvnil, takže bolo pre mňa dôležité sa vrátiť. Teraz som stále v Belehrade a mám naplnený pocit domova a toho, že niekam pripadám. Nemám potrebu patriť iba k jednému miestu, želám si, aby sa to niekedy v živote zmenilo, ja už o tom rozhodujem, či niekam pôjdem, preto si myslím, že je to dôležité pre kreatívnu stranu a hlavne preto, lebo naďalej uvažujem o Srbsku. Verím, že presťahovanie môže niečo priniesť, možno nie, možno sa mýlim.
Študovala som divadelnú produkciu, bolo to rozhodnutie mimoriadne mladého človeka a nehovorím to len tak, nakoľko som ako sedemnásťročná začala chodiť na vysokú školu a úprimne, nevedela som, čo ísť študovať, nemala som ani tušenie. Mala som niekoľko vzorov – rodičia, priatelia, starší bratia – a hudba bola pre mňa zaujímavá, ale taktiež to bola aj iracionálna voľba. Niečo, čo je v živote veľmi nepraktické. Moji rodičia spievali v zbore – bratov – Chor bratov Krsmanovićovcov – vtedy mali veľa úspešných turné. Bol to skvelý spevácky zbor a mali tam hudobnú kariéru, no napriek tomu ich „racio“ resp. rozum motivoval stať sa architektmi a inžiniermi, pravdepodobne z tohto kontextu sa mi zdalo iracionálne ísť študovať hudbu, takže som sa ocitla v medzipriestore – hudobnej produkcii, za čo som vďačná. Po prvé som rada, že som cez to vstúpila do sveta divadla, kde som zostala a milujem ho i naďalej aj teraz sa rada vraciam do divadla cez hudbu i ako divák. Prešla som do sveta divadelnej produkcie a dostala som sa do niečoho nového.
Herečkou som nebola, ale pracovala som hlavne ako producentka a organizátorka, a teraz v priebehu posledných pár rokoch sme mali príležitosť pracovať na divadelnom predstavení ako hudobníci a po prvýkrát som hrala v predstavení. Urobili sme hudbu pre toto predstavenie, táto hudba išla naživo, takže som bola súčasťou vystúpenia.
No čo sa týka Bagdadu, ťažko, bola som len dieťa. To je niečo, čo je napísané v mojom krstom liste, pase atď. Naozaj si to nemôžem pamätať, nakoľko sme odišli ešte pred tým, než som mala rok. Pokiaľ hovoríme o kultúrnej pečati, po živote v Rusku určite. Aj som si toho vedomá, lebo napr. v piesni Alone alebo možno v niektorých, ktoré budete počuť dnes, sú oveľa viac charakteristické pre určitý typ ruskej hudby, ako vnímame ruskú hudbu a melódiu, ako sa robí harmónia. Takže to je určite niečo, čo je zakorenené a zosilnené hudbou, ktorú som počúvala. Hlavne svetová americká autorská scéna a život v Moskve – to je niečo, čo je absorbované a súčasťou mňa. I keď nespievam často v ruštine, ak máme teda hovoriť o lingvistike, ale nespievam ani po srbsky. Stáva sa, že ruština je mi bližšie než srbčina. Ak by som teraz začala hovoriť po rusky, potrebovala by som nejaký čas, pretože už 9 rokov nežijem v Rusku, ale prečítala som všetky knihy po rusky, študovala som na ruských školách. To je neodstrániteľné. Jednoducho tento počítač je tak nastavený a ucho je pravdepodobne zvyknuté na to, pretože v ňom rástlo a teraz je „dospelé ucho“, ktoré žije v Belehrade. Samozrejme, viem, že je to dôležité, ale je to len časť vývinu, rastu, ktoré sa dejú v kultúrnom a jazykovom kontexte.
Tu a tam sa prejavujú nejaké nápady a musím povedať, že toto je niečo, čo môžem urobiť, ale nemám dobrý dôvod, lebo ma všetci tlačia do toho, aby som to spravila. I keď to pre mňa znie tak trochu detinsky, ale nechcem mať nepríjemnosti, naopak, myslím na to a chcem prísť k tomu úprimne, autenticky vo vzťahu k tomu, ako to prežívam a čo chcem povedať cez určitú pieseň alebo špecifický monir. Keby ma niekto nútil, aby som zaspievala inú pieseň, tak z tohto dôvodu by som ju neodspievala len preto, že je tam vyvíjaný nátlak. Nátlak je pre mňa dôležitý, myslím na to. Urobili sme pesničku Lastavica, lasto s Ensemblom (súborom) Kolom a spolupráca s nimi bola zvlášť zaujímavá výzva. Je to téma, ktorú som neodmietla, nepovedala som nie, ale dôležité je, ako sa k tomu dostanem a ako to urobím.
No, povedzme že áno. Žijeme vo svete, v ktorom, bohužiaľ, angličtina je univerzálna, nemyslím doslovne bohužiaľ, ale je to jednoducho tak. Podľa mňa má každý právo vyjadrovať sa, ako chce. Je dobré zvažovať tieto možnosti. Ja napríklad – keď som začínala s piesňami, čo bolo kedysi dávnejšie – nebolo to vedomé rozhodnutie, ale niečo, čo vychádza zo mňa – po anglicky. Posúvam to ďalej, ale je to ten prvý jazyk, ku ktorému sa vrátim, keď sa bavíme o hudbe. To, na čom sa snažím pracovať je „umenie“ a okrem iného hudba je povolanie. Či je pre mňa v tomto momente ťažšie písať pieseň v srbčine alebo ruštine? Áno, pretože nemám v tom remeslo, prax, nepracovala som na tom správnom spôsobe. Myslím si, že jazyk v hudbe je ako výber nástroja, ako štýl (spôsob) spevu, ktorý ti je blízky v priestore, v ktorom robíš a na tom pracuješ. Či je to niečo, čo nás môže posunúť niekam ďalej? Mimo regiónu, kde sa hovorí v srbskom, chorvátskom, bosnianskom jazyku atď. možno a možno aj nie, a či nám to na druhej strane robí úzky kruh publika? Presne tak, práve preto, že spievame po anglicky. To všetko sú okolnosti, a keď si idem sadnúť a spievať, píšem pesničku, to sa tak stáva, a potom moja otázka je, nakoľko by tu mali byť kompromisy alebo adaptácia či nerobiť ich vôbec, alebo povedzme jednoducho, že niekto iný urobí niečo iné.
Stáva sa, že ľudia poznajú text piesní, je to pekné. Myslím si, že dnešná mladá generácia vie po anglicky. Samozrejme, bolo by úžasné prehovoriť svoju babku a povedať – „Už spievam viac vecí v srbčine.“, určite by bola šťastnejšia. Je to niečo, o čo sa budem snažiť aj ak budem mať pocit, že nemôžem urobiť dobrú robotu, posnažím sa.
Všetky tieto skladby som konkrétne ja napísala a kapela ešte neexistovala, keď sa tieto skladby stávali skutočnosťou. Možno keď hovoríme o Keep quiet alebo Princess, to je to obdobie, keď sme začali hrať spolu. Kapela tomu dodala aranžmán. Kapela zabezpečila, aby pesničky zneli tak, ako znejú na albume, kde všetci svojimi nástrojmi a emóciami prispeli k pesničke. To sú Marko Cvetković , Goran Antović a Goran Grubisi (s ktorými hráme dnes) s Blagoje Nedeljkovićom, ktorí hrali na bubon. Niektoré piesne boli vytvorené veľmi skoro, napr. pieseň Remain Calm bola napísaná v mojich skorých 20. rokov. Pre mňa to bol rok 2006-2007. I Can´t bola ešte predtým napísaná. Veľmi mladá pieseň – napísala som ju ako 17- ročná. Takže prvý album tak nejako zhrnul staré piesne, ktoré prežili, aj som toho veľa odhodila, ale téma túžby po spolupatričnosti ich spojila. Hlavne na začiatku, keď som sa rozhodovala, ktorá pieseň pôjde na album, našla a nadviazala som spojenie v tom, že všetky nejako prehodnocujú ten vnútorný obraz voči sebe, svetu a pocit, že chcem niekam patriť, čo sa stalo menej dôležitým, pretože som našla niečo iné v sebe. Príchod kapely bolo pre mňa dôležitý, pretože to ovplyvnilo v akej podobe tieto piesne zneli, v populárnej forme gitary a hlasu, zabezpečili pridanie ďalšej dynamiky a rôznorodosť po príchode chlapcov a Gorana Antovića, ktorý nahral celý album.
Nie som si istá, že mám nejaké pravidlo. Dôležité sú texty a melodická fráza. A keď sa najskôr motáme okolo toho, podarí sa mi to formovať do väčšej štruktúry, ale keď mám melódiu bez nápadu, nemôžem nič vytvoriť. Ak mám len text bez hudobnej frázy, nemôžem to rozvinúť. V podstate povedzme teda, že som si vedomá toho, že piesne sú autobiografické a že ich musím nejako vyhodiť zo seba, a potom nájdem inšpiráciu, dopĺňam to nejakým tým videním sveta, cítením sveta okolo seba a pozorovaním života ľudí, iskrou alebo nejakou iniciatívou, vnútorným zážitkom, skúsenosťou o tom, či ide o myšlienku, či ide o otázku, či ide o dilemu alebo o niečo, čo sa snažím čo najpresnejšie vyjadriť a dotknúť.
Klavír je vlastne môj prvý hudobný nástroj, na ktorom som hrávala na nižšej hudobnej škole a gitara je niečo, čo sa objavilo ako protest ako prechodník, pretože klavír som zatvorila keď som mala 12-13 rokov a povedala som si „Nechcem viac.“ – mali sme profesorku, s ktorou sme dobre nevychádzali, a potom počas tých rokov v Moskve sa mi zdalo trýznivé chodiť do hudobnej školy. Keď som ju skončila, zabuchla som klavír a povedala: „Veľmi pekne ďakujem, dovidenia.“, čo je mi dodnes ľúto. Páčilo by sa mi, keby ma rodičia viac nútili, aby som študovala, aj ďalej na strednej, a tak šla ďalej s hudbou, ale pomedzi to som sa celkom skoro obrátila ku gitare. Môj brat hral na gitare, takže som sa chcela na neho trochu podobať. On si zobral elektrickú a ja som okamžite chcela hrať na akustickej. Gitara a klávesy sú niečo, čo ma sprevádza v piesňach a k ním sa hneď obrátim. Určite by sa mi páčilo, nie by sa mi páčilo, ale by som si želala, aby som mohla na tom ešte pracovať, mám sa ešte čo učiť.
Áno, v rovnakom období vlani a vlastne bol aj rovnaký dôvod. Vtedy som bola hosťom na veľkom showcase „Eurosonic Noorderslag“ festivale, najrelevantnejšom v Európe – v Holandsku. Tento rok sme tiež hrali, takže ideme naspäť z Eurosonicu. Ako kapela sme tam mali vystúpenie počas priebehu programu, takže sú to podobné okolnosti, iba iný moment, ale rovnaký čas – a rozdiel je v tom, že tento raz som tu s kapelou a minule som bola sama. Takže si toho vážim, že nás Café Swerz opäť hostí. Mám príležitosť sa opäť stretnúť s publikom v Bratislave. A čo sa týka koncertov, tie sme mali po regióne, predovšetkým Chorvátsko, Slovinsko, v Bosne sme mali minulý rok turné. Pred niekoľkými rokmi som bola s iným skladateľom Dukatom Strajnićom z kapely Stray Dogg – spolu sme išli do Maďarska, Talianska, a potom som hrala sama. Nasledovalo Švajčiarsko, Moskva a minulý rok som bola v New Yorku – bola tam možnosť koncertu, takže tu zhruba sme. Tentokrát sme prvýkrát hrali spolu a naposledy som hrala sama v Holandsku – Amsterdame. Takže nejaký koncert nás čaká, dúfam, že v Nemecku do konca roka.
Určite budeme nahrávať nový materiál, aj ten, ktorý budete počuť dnes večer. Sú aj nové skladby, ktoré budeme nahrávať a publikovať niekedy až v jari. Album budeme taktiež nahrávať v určitom celku, ale myslím si, že budeme postupne vydávať skladby. Takže nový materiál určite čaká, plány sú – nejaké turné po Európe (neskôr na jeseň) a koncerty, ktoré budú v Slovinsku na začiatku jari. Budeme hrať a robiť hudbu.
Neviem o konkrétnom mieste, pretože doteraz sme mali veľmi pekné koncerty, ktoré sa nám sami otvorili. A nie sú to veľké sály alebo neviem ako zvlášť známe mená. Mali sme skvelý koncert v Ľubľane práve pred dvomi mesiacmi v „Pinelina dnevna soba“ – je to jedna malá miestnosť, ale bola to úplne neuveriteľná skúsenosť, pretože tam bolo mimoriadne publikum a atmosféra. Pekný koncert sme mali aj v Dubrovníku v divadelnej sále, ktorá bola tiež neuveriteľným zážitkom. V prvom rade si želám, aby sme mali takéto koncerty, takéto prekvapenia. Moje prianie by bolo pre ďalšiu súslednosť koncertov, pretože keď ste nezávislý hudobník, veľa vecí je nevyspytateľných – ste freelancer, ktorý čaká a robí, aby dostal novú prácu a nevie, či ju vôbec dostane a kedy. Moje želanie je súslednosť v našom koncertnom živote a nech koncertné miesta budú prekvapením. Nech je to niečo, čo nepoznáme a neskôr spoznáme, pretože vždy dávame všetko, čo je v našich silách, aby to bolo čo najlepšie. Nech toto želanie je želaním po kontinuite a pokračovaní nášho hudobného života a života ako kapely.
Doteraz sa mi viac páčili menšie koncerty, pretože milujem túto intimitu, teplejšiu a intímnejšiu atmosféru a tento vzťah s publikom je dôverný. A z tohto dôvodu mi bol bližší tento vzťah. Pripúšťam, že sa to môže zmeniť, tak, ako sa ja budem meniť, pretože sa všetci menia a istým spôsobom posúvajú v tom, čo robia. Zatiaľ som si ale viac užívala v komorných sálach, ktoré nám umožňujú cítiť trochu viac.
Aj to je veľmi mení. Nehovorila by som „rolemodel“ , ale niekto, koho obdivujem – kto je fascinujúci – od koho sa veľa učím. Tieto mená sa menia, usporadúvajú. V poslednom období tu rozhodne začleňujem Me’Shell NdegéOcello – skvelá hudobníčka, ktorá čoskoro vydá nové album – to je pre mňa aktuálne. Kritérium, výška. Nemôžem povedať, že by som to chcela takto znieť, ale či je to niečo, v čom túžim rásť v zmysle kvality? Áno. To je niečo, čo počúvam, jej albumy – albumy Bitter a Come and come to me a iné pesničky, jednoducho sa učím od nej. Momentálne je top – hudobný „crush“.
Teraz si ma zasiahla na najcitlivejšom mieste. Ak by ste sa ma pred rokom pýtali, možno by som povedala v poriadku, v rukáve mám profesiu, ku ktorej sa môžem vrátiť. Ak sa teraz prestanem zaoberať hudbou, naozaj by som si potrebovala sadnúť a popremýšľať o tom, čo budem robiť. Na jednej strane sa pokúšam a želám si presunúť hudbu na vyšší level a je to pre mňa skvelé, keď sa mi otvorí príležitosť spolupráce na predstavení a to je niečo, o čom by som sa chcela viac naučiť, nech sa otvárajú nové príležitosti tohto typu, pretože je to veľmi pekné, keď sa vrátim do divadla vďaka hudbe. Povedzme, že pokiaľ ide o hudbu, z pozície skladateľky na scéne by som si rada rozšírila obzory a robila viac vecí. A ak by som úplne vyhodila hudbu zo svojho života, myslím si, že by som sa trochu potopila. Vôbec by som ti nevedela povedať.
Nepovedala by som, že existuje tá správna cesta k úspechu, môžem sa opäť oprieť o seba a povedať, že som potrebovala viac času dokonca na vôbec pripustenie myšlienky, že sa môžem baviť s hudbou. Mala som rôzne chrobáky v hlave, ale bol ten okamih, keď som cítila, že toto mám naozaj rada a že toto naozaj chcem. Bolo obdobie, keď som bojovala s obavami a trémami z vystúpenia a dôležité je dostať sa do toho, pretože niekedy sa stáva, že ochoriete pred vystúpením – ja som mala očný herpes. Niekto mi povedal, že to jednoducho znamená, že ti na tom veľmi záleží a ak ti na tom veľmi záleží, najlepšie urobíš ak sa do toho dostaneš. Takže stretávam sa aj so svojimi strachmi. Za prvých stálymi že to máte naozaj radi je prvá vec, ktorá je dôležitá, pretože potom sa do toho dostaneš plným srdcom a láskou, lebo to miluješ a nie nenávidíš a druhá vec je, že si myslím, že musíme neustále pracovať na sebe, aby to bolo lepšie vo všetkých aspektoch. Počúvať, praktizovať, učiť sa a premýšľať o tom, čo je to, čo robíme. Neznamená to, že kľúč k úspechu existuje, ale kľúčom je cítiť sa lepšie a byť istejším sami sebou, a potom sa veci pohnú. To je niečo, čo si myslím, že ak chcem byť v tom dobrá, musím neustále pracovať a zakaždým, keď sa dotknem vrcholu – „Tu som sa pred niekoľkými dňami dotkla, znovu som si povedala okej, znova tu niečo nie je dobré, poďme sa pozrieť, čo s tým mám robiť.“ – Myslím si, že je dôležité posúvať sa v tom, čím sa zaoberáme. Napríklad vidieť, čo je pre nás dobré a ako sa k tomu dostať.
Naravno, pre svega u 80setih (1985) kad sam rođena moj otac je radio kao inžener u Bagdadu. Međutim ja sam malo poranila, trebala sam da se vratim za Beograd i tako desilo se da sam rođena u Bagdadu. Živili smo posle toga još godinu dana – recimo gde su moji roditelji živili sa braćem par godina tad u Bagdadu pa sam eto ja uletela u tom trenutku a kasnije smo se vratili u Beograd i detinjstvo mi prošlo u Beogradu. U 95te (tokom ratova u 90tih) smo se preselili u Moskvu i tamo su dobili posao e to je taj razlik zašto sam posle živela u Moskvi. Kao porodica smo se preselili pa i je bilo logično kad ćemo završiti školu, fakultete itd. to se produžilo. Za mene 11 godina, za roditelja 19 godina koji su se tek nedavno vratili u Beograd. Posle fakulteta moja odluka nekako bila da odem iz Moskve, pa sam malo šetala po Londonu povremenom nalazila Nju Jork, međutim nekako mi bilo važno iskustvo povratka u Beograd i nekako svesnog iskustva svesnog sposoba života negde što bi trebalo da zoveš svojom domovinom jer se desilo i neko to kulturološko formiranje koje je uticao na mene, tako da mi bilo važno da se vratim. Za sad sam još u Beogradu i da mi je nekako popunjen taj osećaj doma i toga da nekako pripadam jednom mestu. Neosećam potrebu da isklju eno pripadam jednom mestu ali volela bi da se to nekad u životu menja i da ja već donosim odluku da li ću negde da idem, pa i zbog toga što mislim da to je važno i za neku kreativnu stranu i zbog toga što i dalje smatram Srbiju.Verujem da izmeštanje može nešto da donese, možda i ne možda grešim.
Studirala sam pozorišnu produkciju, to je nekako bila izaista jedna odluka izuzetno jedne mlade a nekažem tako jel sam u 17 godina upisala fakultet i iskreno nisam znala šta upisati, baš nisam imala pojma imala sam neke da kažem primere – roditelje, prijatelje, stariju braću i jeste me muzika zanimala medutim muzika je bila neki iracionalni izbor, nešto što je izuzetno nepraktično u životu. Još i moji roditelji nekad pevali u horu – Hor braća Krsmanovići – tad posebno su imali dosta uspešne turneje. Bio to sjajan hor i imali su tu neku muzičku karijeru da kažem tako i međutim njih taj racio terao da budu arhitekte i inženjeri, verovatno iz tog konteksta dolazi i meni iracionalno da upisujem muziku pa sam se našla u nekom međuprostoru muzičke produkcije za koju sam sasvim slučajna. Za prvo mi je to drago jel kroz to sam ušla u svet pozorišta u kom sam boravila i volim ga dalje i danas se rada vraćam u pozorište i kroz muziku i kao gledalac. Otišla sam u svet pozorišne produkcije i ušla u nešto novo.
Nisam bila glumica ali radila sam kao producentkinja i organizatorka u glavnom a sada u proteku par godina smo imali priliku da radimo neki pozorišni predstav kao muzičari a za prvo sam svirala u predstavi. Radili smo muziku za predstavu ali sam ja izvadila tu muziku uživo pa sam bila deo predstave.
Pa u Bagdadu teško, ja sam baš bila beba. To je nešto što piše na mojoj krštenici u mojom pasošu itd. Ali zaista nemogu biti svestna toga jel smo otišli pre toga što sam napunila godinu dana. A što se tiće kulturološkog nekog pečata na mene posle života u Rusiji definitivno. I ja som toga nekako sama svesna jer naprimer u pesma Alone ili možda i u nekim koje ćete možda ćuti večeras, postoje neke melodije koje su onako više karakteristične za neku rusku muziku, kako ćujemo i poznajemo rusku muziku i melodiku i kako se grade harmonije. Tako da definitivno jeste to nešto što je upijeno i počište to muziku kako sam slušala. Pre svega neku svetsku američku kantautorsku scenu a zahvaljujući život u Moskvi to je nešto što je prosto upijeno i deo mene. I ako nepevam često na ruskom ali ako čemo jezički nešto da pričamo iako nepevam na srpskom ćesto, nepevam ni na ruskom ćesto. Desi se ponekad, ruski mi je bliže od srpskog. Ja sad kad bi krenula da počnem da pričam na ruskom, meni bi trebalo malo vremena da se povratim jer neživim u Rusiji već 9 godina ali ipak sam ja pročitala sve knjige, učila sve škole na ruskom. To je neizbrisivo. Prosto ovaj kompjuter je tako postavljen i to je negde tu i uvo je verovatno naviknuto jer je rastlo u tome a ovo „odrastlo uvo“ koje sada živi u Beogradu. Naravno i to je važno i ja taj jezik znam ali ovo je prosto neki deo odrastanja, formiranja koji se desi u jednom odradanom kulturološkom, jezičkom kontekstu.
Tu i tamo se pojavljaju neke ideje i moram da kažem da je to nešto što ja mogu da uradim ali mi je nije dovoljan dobro razlog zato što me svi teraju da to napravim. I ako za mene to zvuči onako pomalo detinjistvo ali neželim da imam tu neku primesu odgovoru naprotiv razmišljam o tome i hoću da pridem u tome iskreno, autentično u odnosu na to kako ja to doživljavam i šta ja hoću kroz to da kažem kroz određenu pesmu ili određen monir. Tako da iz tog razloga kao kad bi me neko naterao na neku drugu pesmu da odpevam pa nebih je odpevala samo zato što tu postoji kao neki pritisak. Pritisak mi je važan, razmišljam o tome. Uradili smo pesmu Lastavica, lasto s Ansamblom Kolo i to je mi bilo onako baš izazovno i zanimljivo da udjem u sarandju sa njima. To je tema koju nisam odbacila, nisam rekla ne ali prosto važno mi je to kako ću tomu prići i kako ću nešto napraviti.
Pa recimo da. Živimo u svetu gde engleski jezik nažalost jeste je univerzalni, mislim ne nažalost ali prosto je tako. Smatram da svako ima slobodu da se izražava kako želi. Uvek je dobro promišljati te odluke, meni su pesme krenule da se dešavaju, naprimer nekad davno to nije bila svesna odluka ali eto tako nešto što ja izbacim iz sebe – i krenulo da bude na englezkom – ja to proputujem i dalje ali dalje je to da kažem neki prvi jezik u koji ću se vratiti kad je muzika u pitanju . To je nešto takođe zanatno što pokušavam da radim a muzika između ostalog je zanat. Da li je meni u ovom trenutku teže da napišem pesmu na srpskom ili ruskom? Jeste, zatošto nemam taj zanat, nisam na tome radila na taj način. Mislim da je jezik u muzici kao izbor instrumenta kao manir pevanja koji ti je blizak u prostoru na tome radiš. Da li je to nešto što nas može da odvede negde dalje? Van regiona gde se priča na srpskom, hrvatskom, bosanskom itd možda i može ne a da li nam to pravi z druge strane manju publiku tamo gde sviramo? Baš zbog toga što sviramo na englezkom i to je tačno. To su sve okolnosti a kad sednem da pevam, pišem pesmu to se dešava tako i onda moje pitanje koliko treba praviti tu ili kompromisi ili adaptirati se ili nepraviti ga ili reće prosto tako neko drugi će napraviti nešto drugo.
Dešava se da ljudi znaju reče pesama, to je lepo. Mislim da mlade danasnje generacije znaju englezki . Naravno bilo bi super kad bi usvećili svoju baku i rekla – „Ja pevam malo više stvari na srpskom.“, ona bi bila sigurno srećnija. To je nešto čemu ću težiti i ako osetim nemogu to iskreno dobro da napravim napraviću.
Pa konkretno sve te pesme sam napisala sama i bend nije postojo kad su se te pesme dešavale. Možda kad je u pitanju Keep quiet ili Princess to je taj period kad smo krenuli da sviramo zajedno. Bend je uticao onaj aranžman. Bend je te pesme učinio da zvuče kako zvuče na albumu gde je svako svojim instrumentom i sa svojom emocijom doprineo i aranžmanski krirao tu pesmu . To su Marko Cvetković, Goran Antović, Goran Grubišić (s kojimo sviramo većeras) i Blagoje Nedeljković koji su svirali buben . Neke pesme su nastale baš ranije recimo pesma Remain Calm – to je pesma koja je napisana u mojim ranim 20tim . To je za mene bilo neka 2006-2007. godina. I can´t je još ranije napisana. Baš mlada pesma – tu sam u 17 godina napisala. Tako prvi album je nekako pokupio te neke stare pesme koje su preživele i sam mnogo toga odbacila ali nekako ih objedinjela ta tema želje za pripadanje. Ma da zaprvo od toga nekako kad sam krenula i odlučivala koja će pesma ući na album, ja sam povezala i našla vezu u tome da sve nekako preispituju taj unutrašnji doživljaj u sebe, u svetu i neki osečaj da ja želim negde da pripadam što je postalo manje bitno jel našla sam nešto drugo u sebi. Dolazak benda je meni bio važan jer je uticao ono kao su te pesme zvučale u toj nekoj omiljenoj formi gitare i glasa a učinili su nekako da dobiju neku dodatnu dinamiku i slojevitost sa dolazkom momaka i Gorana Antovića koji je snimio celi album.
Nisam sigurna da imam neko pravilo. U glavnom se desi stih i melodijska fraza. I ako zaprvo krenemo oko toga, uspem da to pretrčim u neku veću strukturu ali i ako imam melodiju bez ideje, nemogu da je formiram. Ako imam samo tekst bez fraze muzičke nemogu da je razvijem. Tako da recimo u glavnom svesna sam toga da su pesme autobiografske i da moram da ih nekako iz nutra izbacim a onda će da crknem inspiraciju okolo i da dopunjujem sa tim nekim vidjenim sveta, osećanim sveta oko sebe i obzervacijom života ljudi, odnosa oko sebe ali iskra ili neka inicijacia, unutrašniji doživljaj da li misao, da li neko pitanje, da li neka dilema ili nešto što pokušavam da što jasnije dodirnem i izrazim.
Klavir mi je zapravo prvi instrument na kojom sam svirala u nižoj muzičkoj školi a gitara je nešto što se pojavilo kao protest kao prolazir jer sam zalupila klavir sa 12-13 godina i rekla „Neću više.“ – imali smo neku profesorku sa kojom smo nismo dobro slagali i onda u te neke godine u Moskvi su mi bile dosta mučne odlazke u muzičku školu. Kad sam je završila, ovako sam zalupila i rekla sam „Hvala lepo, dovidenja.“ – što mi je sad žao, volela bi sam da su me roditelji terali da studiram, upišem srednju i da idem dalje sa muzikom ali međutim vrlo brzo sam se svrnula u gitaru. Moj brat je svirao na gitaru pa sam htela malo da ličim na njega. On je uzeo električnu i ja sam eto odmah poželjila akustičnu da sviram. Gitara je nešto što me prati u pesmama i klavijature to su dva instrumenta koje su nekako tu i u koje se prvo obratim. Definitivno bih volela da, ne volela ali želim još da radim na tome, ima tu prostora puno još da se učim.
Da, takođe u sličnom vreme je bio koncert prošle godine, zaprvo sličan je povod bio. Tada sam bila gost na „Eurosonic Noorderslag“ u velikom showcase festivalu najrelevantnijem u Europi – u Holandiji. Ove godine smo svirali, tako da se vraćamo sa Jursonika. Imali smo nastup tamo kao bend uz toku programa i nekako su slične okolnosti, samo drugi trenutak ali slično vreme – i razlika je u tome što sam ovi put sa bendom a prošli put sam bila sama. Tako da mi je dragoceno i značeno da će nas Café Swerz opet ugoštiti. Imam priliku da se ponovo upoznamo s publikom u Bratislavi. A koncerte smo imali po regionu, u glavnom to su Hrvatska, Slovenija, u Bosni smo imali turne prošle godine. Pre par godina sam sela sa još jednim kantautorom Dukat Strajnić iz benda Stray dogg – putovali smo zajedno u Madarsku, Italiju, posle Italije sam svirala i sama. Onda smo prošli u Švajćarsku i u Moskvu a prošle godine sam bila u Nju Jorku – bila je jedna prilika za koncert koji se desio i tu smo negde. Sad smo prvi put svirnuli zajedno i prošli put sam svirala u Holandiji – Amsterdamu sama. Tako očekuje nas možda neki koncert, nadam se u Nemačkoj do kraja godine.
Snimačemo svakako nov materijal i koji ćete čuti večeras. Ima i tu novih pesama kojih ćemo snimiti i objaviti nešto do proleća. Album ćemo takođe snimiti u nekoj celini ali mislim da ćemo postepeno pesme da obljavljujemo. Tako da nov materijal svakako čeka, planovi su neka turneja po Evropi kasnije na jesen i koncerti koje će biti u Sloveniji početkom proleća. Sviraćemo i pravićemo muziku.
Ne bi znala za konkretno mesto, zato što imali smo do sada jako lepe koncerte koji su nam se nekako sami otvorili. I nisu to velike sale ili neznam kako posebne magične poznate imena. Imali smo sjajan koncert u Ljubljani, baš pre 2 meseca zove se „Pinelina dnevna soba“ – to je jedna mala prostorija ali to bilo potpuno neverovatno tamo svirati jer je bila posebna publika i posebna atmosfera. Imali smo i divan koncert u Dubrovniku u pozorišnoj sali koje takođe bilo potpuno neverovatno iskustvo. Moja želja bi zaprvo bila da nas ćekaju još takve koncerti, takvo iznenađenja. Moja želja bi bila više za kontinuitetom jer kad ste nezavisni muzičar dosta toga je neizvestno i kao freelancer koji čeka i radi da dobije nov posao a nezna da li će uvek da se otvori i kad će da se otvori. Moja želja je da postoji kontinuitet u našem koncertnom životu a nek mesta budu iznenađenja. Nek to bude nešto što neznamo pa ćemo saznati jer ćemo uvek dati sve od sebe da to bude što bolje. Nek ta želja bude želja za kontinuitetom i nastavka u našem muzičkog života i života kao benda.
Do sada sam više uživala u manjim koncertima i zbog toga što volim tu intimnost, atmosferu što mi je to nekako toplije, prisnije i taj odnos sa publikom je prisni. I onda mi iz tog razloga nekako ta razmena bliža bila. Dozvoljavam da će se to možda promeniti kako se ja budem menjala jer se svi menjamo, nadam se na neki načim i pomeramo u tome što radimo. Ali do sada sam u glavnom više uživela u kamernim salama koje nam dozvoljavaju da se malo više osetimo.
I to se puno menja. Ne bih rekla „rolemodel“ ali neko ko mi se divi – je fascinant – od koga učim puno. Te imena se smenjuju, reduju. Posledno vreme tu definitivno mešavam Me´Shell NdegéOcello – sjajna muzičarka koje će uskoro objaviti novi album – to je meni trenutno. Neki kriterium, visina. Nemogu da kažem da bih volela da zvučim tako ali dali je to nešto u čemu težim da rastem u smislu kvaliteta? Da. To je nešto, kad slušam njene albume i album Bitter i album Come and come to me i razne pesme prosto učim i crpim od nje. Ona mi je trenutno top – muzički kraš.
Sad si me pogodila u najbolnije mesto. Da ste me pitali to pre godina, možda bih rekla okej, ali ja imam kao profesiju u rukavu mogu u tome da se vratim. Ako sad prestanem da se bavim, zaista bih morala jako dobro da sednem i da razmislim šta da radim sa sobom. S jedne strane muziku pokušavam i želim da doteram u viši aspekat i odna mi je sjajno kad se otvori prilika saradnjena a to je nešto što bih volela više da učim, da se otvaraju nove prilike za takve saradnje jel je mnogo lepo kada se vratim u prozorište kroz muziku. Recimo da bi iz ove uloge kantautorke na sceni volela da proširim i da radim i više stvari kad je muzika u pitanju. A kad bi potpuno izbacila sad muziku iz svog života mislim da bih malo potonula. Ne bih umela da ti kažem uopšte.
Nebih rekla da postoji taj pravi put do uspeha, opet mogu da se oslonim na sebe i kažem da meni trebalo više vremena da uopšte dozvolim ideju da ja smem da se bavim muzikom. I to su bili moje razne bubice u pitanju ali bio i onaj trenutak kad sam osetila da zaista to volim i da zaista to želim. Postojio period kad sam se borila sa strahovima i tremama od nastupa i važno je u to ući jer tako se nekad dešava da se razbolite pred nastupa – ja sam imala herpes na oku uoći nastupa. Neko mi je rekao to samo znači da ti je mnogo stalo a ako ti je mnogo stalo najbolje da udješ u to. Tako da imam i taj neki susret sa svojim strahovima. Zaprvo svestvo tome da to zaista volite je prva stvar koja je važna jer onda u to udješ sa punim srcom i sa ljubavljov jer radiš to zato što to voliš a ne zato što ne a druga stvar je da nekako mislim da treba stalno da radimo na sebi da to bude bolje u svakom aspektu. Da slušamo, vešbamo, učimo i da promišljamo šta je to što pravimo. Neznači da je ključ do uspeha ali je ključ da se sami sa sobom osečamo bolje i sigurnije i onda će se stvari pomerati verovatno. To je nešto što ja smatram da ako hoću da budem u ovom dobra, moram konstantno da radim i svaki put kad dotaknem plafon – evo dotakla sam pre par dana, opet je rekao okej, opet meni nešto nije dobro, hajde da vidim šta ću s tim – I mislim da je važno čimegod se bavimo da to pomeramo. Da vidimo šta je to što je nama dobro i kako dotle stići, naprimer.
