Záverečný koncert 17. ročníka festivalu Melos-Étos bude dirigovať Konstantin Ilievsky. Pri tejto príležitosti sme sa s ním porozprávali o jeho vzťahu k súčasnej vážnej hudbe, rozobrali sme tvorbu jeho obľúbených skladateľov, ako aj rozanalyzovali program záverečného koncertu.
Aký máte vzťah k súčasnej hudbe? Čo vás na nej najviac baví?
Keďže som skladateľ, ktorý komponuje hudbu presne v duchu toho, čo publikum môže počuť na festivale Melos-Étos, mám veľmi hlboký vzťah k súčasnej hudbe. Je to pre mňa dôležitá súčasť každodenného života, nielen ako hudba, ale aj ako súčasť širšieho umenia. Verím, že by mala byť kľúčovou súčasťou života nielen pre tých, ktorí pravidelne navštevujú koncerty avantgardnej súčasnej hudby, ale pre každého poslucháča. Súčasná hudba je totiž najaktuálnejšia, najviac spojená s naším každodenným životom a najbližšie k dnešnému dianiu.
Je pravda, že väčšina poslucháčov potrebuje určitý čas, možno niekoľko desaťročí, aby hudbu z tohto obdobia naozaj pochopila, no emócie, ktoré v sebe súčasná hudba nesie, sú pre mňa veľmi hlboké, rôznorodé a silné. Tak, ako je náš život v 20. a 21. storočí plný rôznych impulzov a informácií, presne také sú aj impulzy v súčasnej hudbe. Je to hudba, ktorá odráža komplexnosť a dynamiku súčasného sveta.
Aby sa s ňou poslucháči stotožnili, je potrebné si k nej vytvoriť vzťah. Samozrejme, že človek, ktorý ju počuje prvýkrát, nemusí hneď úplne prijať každú kompozíciu – podobne ako s výtvarným umením, nemusí sa hneď každé dielo páčiť. Ale ak ju budú „jesť“ postupne, pomaly, možno po malých dávkach, ale pravidelne, časom si k nej nájdu cestu.
Ktorých skladateľov rešpektujete?
Toto je náročné zhrnúť, ale skúsim začať od začiatku minulého storočia. Mám veľký rešpekt pred Edgardom Varèsem, ktorý je pre mňa akýmsi otcom modernizmu. Jeho filozofia a pohľad na moderné umenie, veľmi blízky Adornovej, sú pre mňa kľúčové a formovali môj pohľad na umenie počas celého života. Rovnako hlboko obdivujem skladateľov ako Goreckého, Lutoslawského a samozrejme aj Pendereckého.
Penderecki je pre mňa trochu zložitejšia záležitosť, pretože v posledných rokoch svojho života sa opäť obrátil k romantickej hudbe, čo môže pôsobiť ako návrat k tradičným formám. Na druhej strane však práve toto ukazuje, ako veľmi súvisí vývoj súčasnej hudby s jej minulosťou a ako sa v nej stále skrýva istá kontinuita. To, že Penderecki našiel cestu späť k určitým prvkom romantizmu, len ukazuje, aký blízky vzťah môže existovať medzi rôznymi hudobnými štýlmi, aj medzi tými, ktoré sa na prvý pohľad zdajú byť veľmi odlišné.
Keďže pochádzam z Bulharska, veľmi dôležité je pre mňa vyzdvihnúť aj skladateľov z mojej rodnej krajiny, ktorí sa právom radia medzi svetových géniov. Jedným z takýchto skladateľov je Lazar Nikolov, ktorého hudba je o štvrť storočia predčasná vo vzťahu k hudobnému dianiu v polovici 20. storočia. Jeho kompozície majú neuveriteľnú predvídavosť a originalitu, ktoré sú dodnes veľmi inšpiratívne.
Rovnako mám hlboký vzťah k hudbe maďarských skladateľov, ako sú György Kurtág a György Ligeti. Tieto skladby sú mi veľmi blízke, najmä preto, že som študoval u Detleva Müllera-Siemensa vo Viedni, ktorý mal osobné kontakty s Ligetim. Tým pádom sa dá povedať, že pochádzam z určitej kompozičnej školy, ktorá je ovplyvnená týmto výnimočným maďarským skladateľom.
A keď už spomínam Viedeň, veľmi si vážim aj hudbu Michaela Jarrella, ktorý dlhé roky pôsobil ako pedagóg na viedenskej vysokej škole. Jeho kompozície sú pre mňa nesmierne dôležité, pretože predstavujú vynikajúci príklad súčasného viedenského prístupu k hudbe. Jarrellova práca je príkladom hlbokej analýzy zvukových a kompozičných možností, ktoré sú pre súčasnú hudbu kľúčové, a zároveň ukazujú, ako je možné tieto elementy prepojiť s emocionálnou intenzitou a intelektuálnou hĺbkou.
Tých skladateľov je, samozrejme, veľmi veľa. Mám veľký záujem aj o hudbu japonského skladateľa Tōru Takemitsua, ktorého práca je pre mňa fascinujúcim spojením kultúrnych vplyvov a zvukových experimentov. Okrem toho, hoci nie je priamo moderná, ma veľmi oslovuje temperament súčasných latinoamerických skladateľov, ktorí majú veľmi osobitú cestu a prístup k hudbe, ktorý je plný vášne a originality.
Ďalej mám blízko k minimalistickej hudbe, najmä k jej sakrálnemu smeru, akým je napríklad hudba Johna Adamsa. Arvo Pärt síce nie je úplne v súlade s mojím aktuálnym zameraním, ale naopak, skladateľ ako Tõnu Kõrvits, ktorého diela budeme hrať aj na festivale Melos-Étos, patrí k tým, ktorých si veľmi rád vypočujem. Jeho hudba je pre mňa silne spojená s hlbokými, extrémne intenzívnymi emóciami, ktoré sa mi vždy vrývajú do pamäti a nechávajú silný dojem.
Na festivale Melos-Étos budete viesť Symfonický orchester Slovenského rozhlasu na záverečnom koncerte, kde publikum môže očakávať zaujímavý program vyskladaný z diel A. Weberna, D. Fujikuru, J. Klusáka, T. Kõrvitsa, L. Beriu a H. Lachenmanna. Čo je podľa vás jednotiacim prvkom tohto koncertu?
Určite sú to práve tie zvláštne stavy, do ktorých nás diela, ktoré počúvame, privedú – tie nálady a atmosféry, ktoré vytvárajú. Každé z tých diel, ktoré uvádzame, má svoju jedinečnú atmosféru a ja som presvedčený, že poslucháči, ktorí sa s touto hudbou stretávajú po prvýkrát, si dokážu uvedomiť rozdiel medzi jednotlivými atmosférami. Je to, akoby sa človek dostal do prostredia, kde nie sú dôležité hrany objektov, ale ich vyžarovanie.
Začnúc Webernovou Passacagliou, ktorá má sama o sebe neuveriteľný duchovný náboj, cez Tõnu Kõrvitsa, ktorý prináša veľmi osobitý, emotívny zvukový svet, až po absolútne groteskné Marche fatale od Lachenmanna – každá z týchto skladieb má svoju výnimočnosť.
Keď už spomínam tie skladby, musím nevyhnutne vyzdvihnúť výnimočnosť Folk Songs od Luciana Beria. Je to skladba, ktorá ma zakaždým hlboko zasiahne, či už ju počúvam, alebo ju dirigujem. Dotýka sa ma svojimi náladami a zvláštnou rázovitosťou, ktorá môže pochádzať z folklóru, ale zároveň je v nej niečo úplne jedinečné. Beria dokázal na veľmi krátkej ploche – niektoré z tých piesní trvajú menej ako dve minúty – zachytiť duch tejto hudby a zároveň zmeniť a zhustiť jej atmosféru takým spôsobom, že poslucháč je úplne pohltený. Nezostáva mu iné, ako sa nechať uniesť tou silnou emóciou, ktorá v ňom vyvoláva silný dojem. Už samotný začiatok skladby, ktorý dokonale zapadá s textom, je pre mňa niečím úžasným a úplne nezabudnuteľným.
Na tomto koncerte sa predstaví aj trojica sólistov – Martin Ruman (viola), Katarína Paľová (klavír), Helga Varga Bach (spev). Čo je pre vás ako dirigenta najpodstatnejší detail, keď idete naštudovať so sólistami ich sólové party?
Ako dirigent sa nezameriavam na prípravu sólových partov spolu so sólistami, pretože viem, že oni prídu stopercentne pripravení, či už ide o súčasnú hudbu, alebo o klasiku. Sólisti sa vždy pripravia sami. Samozrejme, medzi dirigentom a sólistom musí existovať určitá dohoda, pretože vždy ide o spoločnú interpretáciu, hoci nie vždy sa to podarí s každým sólistom. Niekedy musí dirigent ustúpiť, no veľmi zriedka je situácia taká, že by dirigent musel sólistovi priamo povedať, čo si o interpretácii myslí. Takéto situácie bývajú náročné a občas sa v nich vedie akýsi malý boj. Toto však nie je naším prípadom. Mám veľké šťastie, že mám na tomto koncerte troch výnimočných sólistov.
Začnem najprv violistom Martinom Rumanom, ktorý je nielen skvele pripravený na to, čo má pred sebou, ale je aj naším „wayfinderom“ – tak sa volá skladba, ktorú bude interpretovať. Martin má silný vzťah k súčasnej hudbe a jeho prístup k nej je skutočne obdivuhodný. Poznám ho už dlhé roky a dokonca bol ochotný zahrať skladbu môjho študenta na konzervatóriu, čím dal mladému hudobníkovi príležitosť zažiť absolútne profesionálnu interpretáciu.
Martin disponuje širokou zvukovou paletou na svojom nástroji, dokáže bravúrne a s eleganciou zvládnuť zmenu rytmov a taktov, čo je v súčasnej hudbe často nevyhnutné. Jeho schopnosť prispôsobiť sa a spolupracovať s dirigentom v harmónii je niečo, čo si veľmi vážim. Spolupráca s ním je naozaj veľkým pôžitkom a jeho výkon vždy prináša nové dimenzie do hudby.
Pani Helga Varga Bach ma už od prvého tónu svojho spevu úplne pohltila. Vtedy mi prišla na um myšlienka, ktorú by som si síce nikdy nedovolil vysloviť, ale možno by to bol vhodný vtip: „Veď sme túto skladbu robili už päťdesiatkrát, takže je jasné, že to zapadá.“ Jej interpretácia je veľmi blízka tomu, ako ja vnímam túto skladbu, a bolo len pár miest, kde sme sa museli trochu viac sústrediť, detailnejšie si ich prebrať a dohodnúť sa. V tomto procese to bolo pre oboch veľmi harmonické.
Všetky moje odporúčania, ktoré som jej dal, prijala veľmi rýchlo a bez akéhokoľvek odporu, pričom som mal pocit, že mala skutočnú chuť hlbšie sa ponoriť do tejto hudby. Na druhej strane, veci, ktoré si ona vyžiadala, boli pre mňa úplne prirodzené a bez problémov prijateľné. A, čo je najdôležitejšie, obohatili moje vlastné vnímanie Beriových Folk Songs. Spolupráca s ňou bola skutočne inšpiratívna.
Keď som sa dozvedel, že budeme interpretovať Safra od Kõrvitsa, v prvom momente som sa zamyslel, kto bude sólistom tejto skladby. Keďže s pani Paľovou som ešte nikdy nespolupracoval, nevedel som, čo od toho môžem očakávať. Je to veľmi zvláštny hudobný materiál, rozčlenený v sláčikoch, ale zároveň napísaný s takou dokonalou nejasnosťou, že vytvára okolo klavíra akúsi „obalovú“ atmosféru. Klavír v tejto skladbe používa netypickú repetitívnu techniku, ktorá modeluje pocity, ktoré pre mňa dokonca korešpondujú so spomienkami z môjho vlastného života.
Musím povedať, že pani Paľová má veľmi hlboké cítenie pre túto hudbu. S ňou sa spolupracuje jednoducho, pretože vie tieto emocionálne impulzy preniesť ďalej a rozvíjať ich v interpretácii. Jej prístup k hudbe je veľmi osobný a autentický, čo robí celkovú spoluprácu mimoriadne príjemnou.
Pani Paľová je klaviristka, ktorá v tejto technickej štruktúre – faktúre skladby – presne vie, ako poňať jednotlivé modely. Nie je to nedokonalosť technicky náročnej súčasnej skladby, ale skôr ukážka toho, ako si dala námahu nájsť správne technické riešenia, aby mohla v konečnom dôsledku preniesť emóciu cez dokonalý zvuk nástroja. Tento zvuk sa potom dostáva k nám – dirigentovi, orchestru a najmä k poslucháčom.
Jej schopnosť vyvážiť basy, výšky a celkový dynamický balans je v tejto skladbe vynikajúca. Skutočne si myslím, že je jednou z najlepších interpretiek tejto skladby. Už teraz sa teším na našu ďalšiu spoluprácu, pretože jej cit pre hudbu a technická zručnosť robia každú spoločnú interpretáciu veľmi príjemnou a inšpiratívnou.
Ako hodnotíte aktivity Hudobného centra smerom k súčasnej vážnej hudbe a ich festival Melos-Étos?
Aktivity Hudobného centra hodnotím veľmi vysoko. Festival Melos-Étos, ktorý si dnes už nikto nedokáže predstaviť bez jeho významu, si pamätám od úplných začiatkov. Dnes je to jeden z najvýznamnejších festivalov súčasnej hudby v Európe, a dovolím si tvrdiť, že na Slovensku nemá žiadnu obdobu. Je to najdôležitejší festival súčasnej hudby na Slovensku.
Osobnosti, ktoré počas festivalu navštívia naše koncerty, sú pre nás nesmierne cenné. Je skvelé, že ich môžeme privítať a že slovenské premiéry a ďalšie diela súčasnej hudby majú u nás taký široký záujem. Toľko poslucháčov, ktorí prichádzajú, aby si vypočuli súčasnú hudbu, je skutočným dôkazom, že festival má dôležitú funkciu v našej kultúre. Hudobné centrum a festival Melos-Étos robia pioniersku prácu v 21. storočí, snažia sa dostať súčasnú hudbu do normálnej reality každého poslucháča a umožniť mu prežiť tento jedinečný hudobný zážitok.
Myslíte si, že Slovenský rozhlas dostatočne reflektuje súčasnú vážnu hudbu?
Pre mňa ako dirigenta Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu je veľkou prioritou nahrávať slovenskú hudbu – a to veľmi často, možno až v 95 % prípadov. Viac než 70 % z toho tvoria diela súčasných slovenských skladateľov. Na každom svojom abonentnom koncerte sa snažím zaradiť slovenskú skladbu, pretože týmto spôsobom prejavujem úctu k slovenskej kultúre a hudbe, ktorá sa rozhodne nemá prečo schovávať.
V konkurencii veľkých okolitých štátov je slovenská súčasná hudba vo veľmi zaujímavom a kvalitnom stave. Sme naozaj hrdí na to, čo naši skladatelia v oblasti súčasnej hudby dosiahli. Aktivity Slovenského rozhlasu, aj keď možno nie sú vždy tak mediálne známe, majú pre túto hudbu obrovský význam. Myslím si, že táto inštitúcia robí veľmi veľa pre podporu a šírenie súčasnej slovenskej hudby a naozaj zaslúži pozornosť.
Okrem dirigentskej činnosti sa venuje aj komponovaniu. Tento rok vám vyšiel debutový album pod názvom 7 Days of Live (vydavateľstvo Hlava XXII), v ktorom ste priniesli spojenie klasickej hudby a jazzu. Aká to bola pre vás skúsenosť?
Toto dielo je pre mňa niečím neobvyklým, pretože bežne komponujem predovšetkým avantgardnú súčasnú hudbu. Teraz, 25. novembra, očakávam premiéru svojho posledného diela Stvorenie písma, na ktorom pracujem už pätnásť rokov. Premiéra sa uskutoční pod taktovkou Mariána Lejavu s orchestrom Sinfonietta dell’Arte, ďalším telesom, s ktorým spolupracujem ako generálny hudobný riaditeľ. K tomu sa pridá Spevácke oddelenie Cirkevného konzervatória v Bratislave pod vedením Hildy Gulyás. S veľkým napätím a netrpezlivosťou očakávam premiéru tejto skladby, v ktorej sa snažím vytvoriť veľmi špecifické nálady a emócie, ktoré budú priamo smerovať k poslucháčom.
