Pochádza z muzikantskej rodiny a svoj hudobný talent sa rozhodol premeniť do vážnej hudby a jazzu. Ako kontrabasista pôsobí v Slovenskej filharmónii, ako jazzman zatiaľ vydal štyri štúdiové albumy a spolupracoval takmer s celou slovenskou jazzovou scénou, ako aj s niekoľkými zahraničnými umelcami ako s Poogie Bellom či Frankom McCombom. Nielen o týchto témach sme sa rozprávali s Jurajom Griglákom, ktorý prednedávnom vystúpil na festivale Groove Brno.
Hneď na úvod by ste mohli zhodnotiť váš pracovný rok 2024. Ktoré pracovné príležitosti by ste chceli vyzdvihnúť, v čom vás posunuli vo vašom profesionálnom živote?
Rok 2024 bol celkom zaujímavý a plodný. Dokončil som šesť skladieb na môj novy projekt FRETLESS BALLADS, ktorý som aj koncertne uviedol spolu s Eugenom Vizvarym na klávesy, Ajdzim Sabom na perkusie a Danielom Griglákom na druhú basgitaru. Nahral som kontrabas na projekt Juraja Bartoša – Nevergreens II a tiež basgitaru a kontrabas na nový album Oskara Toroka. Spolupracujem už niekoľko rokov s vynikajúcim rakúskym gitaristom Geraldom Gradwohlom a jeho bandom, s ktorým som tohoto roku absolvoval jarne a jesenne turné na Slovensku a v Rakúsku. Táto spolupráca ma baví, Geraldove kompozície sú technicky náročne a sú pre mňa výzvou. Je to štýl, ku ktorému mám blízko (fusion alá Tribal Tech).
Zaujímavý bol aj funkový koncert vo V-klube s kapelou TAMIS, ktorú sme obnovili po štyridsiatich rokoch (v ktorej som začínal ako študent na konzervatóriu ). Po dvadsiatich rokoch sme obnovili aj trio MADHOUSE (Jakabčic, Valihora alebo Buntaj), s ktorým sme odohrali niekoľko koncertov.
Nadviazal som spoluprácu s Big Bandom Matúša Jakabčica, čo je tiež pre mňa výzva, Matusove kompozície nie sú veru ľahké. Absolvoval som letne turné s Oskar Török Sextet s jeho novým CD, hrali sme väčšinou free, čo je tiež niečo v čom sa v minulosti, až tak nepohyboval a je to pre mňa nová obohacujúca skúsenosť. Učil som na Letne jazzovej dielni v Bratislave. Učenie je pre mňa užitočná záležitosť, ktorá ma posúva dopredu, pretože musím často analyzovať veci, ktoré robím intuitívne. Hral som zaujímavý projekt Three Pianos s vynikajúcimi slovenskými klaviristami Ondrom Krajnakom, Klaudiom Kováčom a Ľubošom Šrámkom a bubeníkom Davidom Hodekom na festivale One Day Jazz Fest.
V lete som odohral zaujímavý koncert s rakúskym saxofonistom Sigim Finkelom a africkým perkusionistom a hráčom na africkú harfu a xylofón Djakali Kone. Bola to pre mňa nová skúsenosť s africkým folklórom. Okrem toho som absolvoval sezónu v orchestri Slovenska Filharmónia s ktorou som stihol dve turné v Slovinsku, Chorvátsku a Švajčiarsku.
Pre niekoho, kto vás pozná predovšetkým ako jazzového muzikanta je možno prekvapením, že hrávate aj v Slovenskej filharmónii na pozícii kontrabasistu – teda na nástroj, ktorý máte aj vyštudovaný. Váš vzťah k vážnej hudbe je ešte zreteľnejší pri informácií, že aj váš otec hrával v Symfonickom orchestri Československom rozhlase. Ako vyzerá váš hudobný život v Redute a ako sa líši od vašich jazzových aktivít?
Môj život v Redute vyžaduje sebadisciplínu, ráno vstávať a cestovať na skúšky, ktoré pravidelne začínajú o deviatej ráno a tam sa meškanie netoleruje. Tiež si to vyžaduje prípravu kontrabasových partov, pretože hráčska úroveň kontrabasistov vo Filharmónii je skutočne vysoká a držať s nimi krok vyžaduje prípravu. Hlavný rozdiel medzi jazzovými aktivitami a klasikou je rozmer improvizácie. V orchestri som koliesko v stroji, ktoré musí bezchybne zapadať a vyžaduje sa odo mňa zahrať len to, čo je v notách. V jazze sa naopak vyžaduje tvorivý prístup.
Našli ste aj v Slovenskej filharmónii hudobníkov, s ktorými ste si zahrali, alebo by ste si zahrali aj mimo Reduty?
Áno, v Slovenskej Filharmónii mam kolegov, s ktorými hrávam v rôznych projektoch. Robert Vizvari je môj kolega kontrabasista, s ktorým mame projekt Bass Inferno. Hrávame dve basgitary bicie, klávesy a pripadne gitara. Je to príležitosť sa vyblázniť na basgitarach, repertoár tvoria vlastne veci a skladby basových velikánov ako Jaco Pastorius, Markus Miller…Ďalší kolega kontrabasista je Michal Vavro vychýrený bluegrasový gitarista, s ktorým mame projekt Acoustic Colours. Nahrali sme zatiaľ dva albumy spolu so Stanom Paluchom a Ajdzim Sabom. S niektorými dychármi s orchestra sa občas stretávam v big bandoch.
Využívate hru na kontrabas aj vo vašich nahrávkach?
Hru na kontrabas využívam okrem iného aj na svojich sólových albumoch. Využívam skúsenosti z klasickej hry arco (so slákom). Nahral som si takto sóla do mojich skladieb Slepovica na albume Time to fly a Up to speed na albume From the bottom.
Zatiaľ váš posledný štúdiový album From The Bottom ste vydali v roku 2019 a niekde ste spomínali, že na ňom ste robili pomerne dlho. Je tvorenie a následne nahrávanie proces, ktorý nechcete urýchliť a radšej nevypustíte do sveta niečo, kým nie ste maximálne spokojný?
Som vo svojej podstate detailista a perfekcionista, čo sa týka muziky, hrania a zvuku. Preto mi vždy tvorenie, nahrávanie a následne mixovanie veľmi dlho trvá. V konečnom dôsledku sa, ale aj tak musím zmieriť s nedokonalosťou, lebo by som tento proces nikdy nedokončil.
Máte nejaký nový materiál na nový album?
Nový materiál na nový album mám asi na 60 % hotový. Nahrávam si na telefón rôzne nápady, ku ktorým sa neskôr vraciam a vyberám tie zaujímavejšie. Častokrát mi k inšpirácii pomáha, ako aj iným muzikantom, „deadline“.
Na festival Groove Brno ste zahrali ako projekt Juraj Griglák & Company po boku Eugena Vizváryho (klavír), Davida Hodeka (bicie), Michalika Cálika (trúbka) – aký groove vznikol v tejto zostave?
V tejto fantastickej zostave vznikajú naozaj špičkové groovy. Na koncerte v Brne som dokonca urobil experiment a niektoré skladby sme skomponovali priamo na pódiu. S muzikantami na takomto vysokom levely sa to dá, majú schopnosť suverénne tvoriť v reálnom čase.
Tento rok ste spolupracovali na dvoch nahrávkach Oskar Török Sextet. Hlava XXII (2024) a Peter Dobai Quintet : Head in the clouds . Hlava XXII (2024). Čím vás tieto spolupráce obohatili a aký priestor ste mali v týchto nahrávkach?
Hlavne Oskar Török Sextet bol pre mňa prelomová skúsenosť. Nahrávali sme väčšinou free, čiže sme tvorili priamo v štúdiu a všetci naraz. Vyžaduje si to veľké počúvanie, interakciu, potlačenie ega, ale zároveň aktívne ponúkanie nápadov a to všetko v rýchlosti 100 km za hodinu. Vyskúšali sme si tento tvorivý proces aj naživo na koncertoch a dobre to fungovalo. Vyžaduje si to zrelých spoluhráčov čo v prípade Oskar Török Sextet nebol problém.
Petrov Dobaiov projekt bola tiež príjemná skúsenosť, nahrávali sme v medzinárodnej zostave (Írsko, Rakúsko). Stretnúť sa so špičkovými zahraničnými muzikantmi je vždy obohacujúce.
Prečo je podľa vás dôležité, aby sa slovenskí hudobníci konfrontovali a spolupracovali so zahraničnou scénou. Čo vám dala spolupráca s Poogie Bell bandom alebo Frankom McCombom? Dostane potom človek pozvanie k viac spoluprácam? Ktorá scéna okrem tej americkej je pre vás ešte príťažlivou a atraktívnou na spolupráce?
Spolupráca so zahraničnou scénou dáva človeku nadhľad, ale aj viac zdravého sebavedomia, keď muzikant zistí, že môže fungovať ako kolega so svetovou uznávanými hudobníkmi. Častokrát máme tendenciu sa podceňovať. Netreba sa hanbiť, treba využívať príležitosť si zahrať s lepšími muzikantmi, lebo to muzikanta posúva vyššie, to je najlepšia škola. Okrem toho sa môže stať, že sa mu otvoria dvere k ďalším spoluprácam. Moja spolupráca s Poogie Bellom alebo s Frankom McCombom mi dala pravé tieto benefity.
