Slovenská filharmónia sa opäť zamerala na britský repertoár. Za tým impulzom nepochybne stála aj návšteva ich bývalého šéfdirigenta Jamesa Judda. Koncert, na ktorom boli uvedené diela od F. M. Bartholdyho, B. Brittena a E. Elgara sa uskutočnil pod záštitou Britského veľvyslanectva v Bratislave.
Britská hudba je v 76. koncertnej sezóne SF čoraz viac prítomná. Prednedávnom v Redute vystúpil v úlohe dirigent aj v pozícii skladateľa Peter Breiner žijúci v Londýne, ktorý uviedol koncertnú suitu z neuvedeného baletu Majster a Margaréta, ktorú sprevádzal orchestrálnu predohry Portsmouth Point britského skladateľa Williama Waltona.
Kým Breiner siahol po diele s rušnou atmosférou evokujúcou prístav, James Judd otvoril tento večer koncertnou predohrou Ticho mora a šťastná plavba od F.M. Bartholdyho na motívy dvoch básní J.W. von Goetheho. Toto prepojenie nemeckej a britskej vzájomnej inšpirácie je zvýraznené v tejto kompozícii, ktorá prináša lyrický obraz stíšeného mora, ale zároveň aj odkaz na námornú tradíciu kedysi veľkej koloniálnej veľmoci.
Dôležitá bol najmä úvodná tichá sekvencia s pokojnou morskou hladinou takmer bez vĺn. Tón jemne držaný sláčikmi sa po dlhšiu dobu vznášal sem a tam, trhavo a sotva počuteľne sa prelínal, až sa k nemu pridali dychy a orchester napol plachty. Tento úsek postupne vyobrazil stagnáciu a pokoj v prvej časti Ticho mora (Calm Sea).
Šťastná plavba (Prosperous Voyage) bola dynamickejšia, sprevádzaná dychovými nástrojmi, hobojmi a flautami aj tympanmi. Dobrého námorníka spoznáš v búrke, podobne aj dobrého dirigenta podľa toho, ako dokáže viesť orchester tak, aby nezostal ukolísaný, ale plynulo prešiel do náhleho pohybu. Ten kontrast medzi oboma časťami bol mimoriadne dôležitý.
Po tomto úvode sa diváci posunuli o jedno storočie, aby sa ponorili do technicky náročného a emotívneho Koncertu pre husle a orchester od britského skladateľa Benjamina Brittena. Jeho dramatickosť vyplýva nielen z časového rámca, v ktorom vzniklo – počas druhej svetovej vojny – ale aj z duality a kontrastu medzi orchestrom a sólovým partom.
Už v prvej pomalej časti Moderato con moto Slovenská filharmónia iba nevyčkávala, čo ukázal tichý nástup tympán sprevádzaný disharmonickými rytmickými štruktúrami a plačlivými husľami, ktoré dopĺňala a niekedy aj prehlušila.
Sólista Ziyu He poprel všemožné stereotypy panujúce o čínskych interpretoch, že sú viac zaťažení technickou záťažou než emocionálnou prípravou. To sa ukázalo najmä v druhej časti Vivace – Animando – Largamente – Cadenza, kde naplno predviedol spojenie s európskou husľovou školou, keďže už od detstva vyrastal a študoval v Rakúsku.
Britten, podobne ako ďalší autori 20. storočia, sa inšpiroval aj staršími epochami, najmä barokom, čo je príznačné pre záverečnú časť Passacaglia: Andante lento (Un poco meno mosso). V nej Filharmonici vytvorili priestor pre zvukovú variabilitu – od jemného zvuku sláčikov až po rytmické variácie a širší harmonický pohyb. Mohutný potlesk patril nielen orchestru, ale najmä sólistovi, ktorý vo virtuóznom prídavku Recuerdos de la Alhambra od španielskeho skladateľa Franccisca Tárregu komponujúceho najmä pre gitaru, pridal odľahčenie a kúsok humoru so záverečným tónom v pizzicate.
Na záver bola „položená“ hádanka britského skladateľa Edwarda Elgara, ktorý do štrnástich variácií v diele Enigma, op. 36 skryl odkazy na svojich priateľov. Poslucháči tak môžu hádať, ktorý hudobný charakter patrí ku konkrétnej osobe. Deje sa to tak pre výraznú motivickú prácu, ktorá sa v každej variácii obmieňa.
Filharmonici sa veľmi snažili, aby sa poslucháči započúvali do tém a jednotlivé motívy vedeli od seba oddeliť a rozpoznať nielen pauzou. V niečom tento koncept pripomínal Musorgského Obrázky z výstavy, hoci ide o odlišné diela.
Kým ruský skladateľ pozýva poslucháča na promenádu, aby sa poprechádzal okolo vystavených obrazov, Elgar programovú hudbu zahaľuje väčším tajomstvom a necháva poslucháčovu fantáziu, aby hudba ožila v jeho vlastných asociáciách.
James Judd dokázal orchester výborne pripraviť a zameral sa najmä na kontrasty medzi jednotlivými časťami, ako v prípade ôsmej variácie – smutnej Nimrod (venovanej priateľovi Augustovi Jaegerovi) s predchádzajúcou siedmou s energickým pochodom Troyte. Aj vďaka tomu odchádzali diváci spokojní z ďalšieho tohtoročného koncertu.
