Klavír je pre neho médiom, ktoré mu umožňuje navštíviť minulosť a interpretovať hudbu starých majstrov, no zároveň je aj nástrojom na vyjadrenie jeho vlastných myšlienok a odkaz pre budúce generácie. Obľúbeným skladateľom je Johann Sebastian Bach, ale jeho túžba stať sa bubeníkom ho priviedla k elektronickej hudbe, ktorá prostredníctvom beatov a využitia klavíra ako melodicko-rytmického nástroja, naplnila tento sen. Luxemburský klavirista, producent a skladateľ Francesco Tristano nám pri príležitosti jeho koncertu v Berlíne, na ktorom sme boli prítomní, porozprával o svojej tvorbe, fascinácii Bachovou hudbou a o tom, čím definuje svoj klavírny zvuk, ktorý nazýva „klavír v priestore“.
Schopnosť improvizovať je niečo, s čím sa človek narodí a po získaní ďalších interpretačných schopností sa to rozvíja. Ako sa vám podarilo s touto vlastnosťou pracovať aj v neskoršom veku? Je pre vás klavír tým ideálnym nástrojom na improvizovanie?
Improvizácia je v mnohých ohľadoch absolútnou hudbou – je to hudba, ktorá sa vytvára v prítomnom okamihu a pre tento okamih. V niektorých prípadoch je zaznamenaná a môžeme sa k nej vrátiť. Ak nie, nie je možné ju už nijako oživiť a existovala iba v danom čase. Ako povedal John Cage: „Je už tam a stačí ju len vyvolať z pamäti.“ V tomto zmysle je to najmenej autoritatívny druh hudby – v skutočnosti na improvizáciu nepotrebujete interpretačné zručnosti – tie vám budú dokonca prekážať. Ak máte šťastie, tak môžu celý zážitok ešte vylepšiť.
Na hudbe je nádherné to, že každý jeden umelec nadväzuje na niečo, čo bolo predtým, nič nevzniklo len tak samo od seba. Na čo nadväzujete, čo chcete po sebe zanechať, aby mohli na vaše dielo nadviazať aj iní umelci?
To je naozaj pravda. Hudbu nemožno znova vynájsť. Dvadsiate storočie bolo veľkým storočím emancipácie, tak nevyhnutnou. Moje hudobné vzdelanie bolo dostatočne úplné, takže môžem na ňom stavať vo svojich skladbách a improvizáciách, tak nevyhnutne.
Technológia mení aj stáročné tradície, ktoré sa však tiež posúvajú každým novým prístupom umelcov. Kam sa môže využitie klavíra v hudbe vyvíjať v ďalších rokoch a ako sa mení rokmi aj váš prístup ku klavírnej interpretácii?
Tu verím, že existuje veľa možností, keďže symbióza akustických a elektronických zvukov poskytuje obrovskú, ak nie nekonečnú paletu zvukov. V posledných rokoch som prišiel na to, že svoj klavírny zvuk definujem elektronicky. Nazývam to klavír v priestore.
Zaujíma ma váš pohľad na poučenú interpretáciu starej hudby, čo sa v nej dá ešte nové objaviť, čo sa z nej dá čerpať – máte radi reinterpretácie, alebo keď sa presne hrá tak ako bola skladba pre dané obdobie napísaná?
Užívam si oboje. Samozrejme, nemôžeme s istotou vedieť, ako bola hudba hrávaná v danej dobe, keďže nemáme k dispozícii zvukové nahrávky – je to iba náš odhad na základe informácií. Užívam si nádherné predvedenie Bachových suít na lutne, rovnako ako počúvanie Sutekhovhej nahrávky On Bach (Creaked Records, 2010).
Žiadna hudba sa nevyvíjala autonómne od seba, hoci sú veľké rozdiely medzi napríklad európskou či čínskou hudbou, no práve dnešná globalizácia čoraz viac zbližuje rôzne kultúry a vznikajú zaujímavé diela. Čo si o tom myslíte?
Predpokladám, že je to nevyhnutné v globalizovanom svete, keďže môžeme počúvať akúkoľvek hudbu z akéhokoľvek miesta na svete na jedno kliknutie. Nikdy ma veľmi nezaujímalo spájanie, povedzme, dvoch hudobných štýlov, ale tu opäť vyvstáva otázka: Ako sa môžeš oslobodiť od svojich inšpirácií? Pravdepodobne sa to nedá.
Minulý rok sa vám podarilo vydať nahrávku bach : the 6 partitas / o ktorej ste povedali, že sa vám splnil sen. Ako dlho ste sa pripravovali na tento projekt? V čom je podľa vás vaša interpretácia iná od tých predchádzajúcich, prípadne ku ktorej ste mali najbližšie po zvukovej aj interpretačnej stránke?
Šesť partít bola vlastne jedna z prvých Bachových skladieb, ktoré som sa naučil (spolu s Francúzskymi suitami a Goldbergovými variáciami). Splnením môjho sna by bolo nahrať kompletnú Bachovu klávesovú hudbu – na to asi budem potrebovať celý život. Som vďačný, že som konečne mohol začať túto dobrodružnú cestu s uvedením „intothefuture“.
Budete hrať v Berlíne. Čo pre vás toto mesto predstavuje po umeleckej stránke?
Berlín je bez pochýb jedným z hudobných centier Európy, spolu s Parížom a Londýnom. Architektonicky nie je to práve najkrajšie mesto, ale práve toto môže byť ideálne prostredie pre tvorbu umenia, či už mainstreamového, alebo avantgardného/undergroundového.
Okrem vážnej hudby máte aj sklon k elektronickej hudbe, mnohé vaše vystúpenia čerpajú z nej a techno rytmus dodáva…Ako striedate tie polohy a kedy prichádza k ich prekrývaniu? Súvisí to aj s tým, že ste chcel byť bubeník a rytmus bol pre vás odjakživa veľmi dôležitý?
Rytmus je vrodený – neboli by sme nažive, keby nebolo rytmu nášho srdcového tepu. Aby som citoval Joea Zawinula: „Africké kmene – tu to všetko začalo.“ Rytmus je teda leitmotív, ktorý presahuje celú existenciu, od štiepenia atómu po barokovú hudbu, gamelan, techno a tak ďalej. V skutočnosti som chcel byť bubeníkom, ale asi som našiel spôsob, ako hrať na bicích na klavíri.
Dnes sa žánre prelínajú, ľudia chcú mať v jeden večer rôzne umelecké zážitky, ako sa k tomu staviate, keď sám tvrdíte, že javisko pre vás predstavuje miesto slobody?
Je to otázka kontextu. Na svojich koncertoch chcem rozprávať príbeh, ktorý je zložený z hudby, ktorú milujem. Táto hudba je prevažne baroková (Bach) a elektronická. Koncertné pódium je ideálne miesto na rozprávanie tohto príbehu. Ďakujem, že ste počúvali!
The ability to improvise is something a person is born with, and after acquiring additional interpretive skills, it develops. How have you managed to work on this trait later in life? Is the piano the ideal instrument for improvisation and for creating soundscapes?
Improvisation is, in many ways, the absolute music – it is the music that is created in the present moment, for the present moment. In some instances it is recorded, and we can go back to it. If not, we can’t, it will have had one only existence in time. As John Cage said: it is already there – one only needs to retrieve it. In this sense it is the least authoritative kind of music – in fact you don’t need to have interpretive skills to improvise – they could even get in the way. If you are lucky, they enhance the experience altogether.
What is beautiful about music is that every artist builds upon what came before, nothing arises out of nothing. What do you build upon, and what do you want to leave behind so that other artists can build upon your work?
This is indeed true. Music cannot be reinvented. The twentieth century was the great century of emancipation – inevitably so. My music education was pretty complete so I will build upon it in my compositions and improvisations – inevitably so. . .
Technology is changing even centuries-old traditions, which are also evolving with each new approach by artists. How can the use of the piano in music develop in the coming years, and how has your approach to piano interpretation changed over the years?
Here I believe there are lots of possibilities as symbiosis of acoustic with electronic sounds provides a vast if not infinite pallet of sounds. Over the past years I have come to define my piano sound electronically. I call it piano in space.
I’m curious about your perspective on informed interpretation of early music—what can still be discovered in it, and what can be drawn from it? Do you enjoy reinterpretations, or do you prefer when a piece is played exactly as it was written for the period in which it was composed?
I enjoy both. Of course we can’t know for sure how the music was played exactly in a given period as we don’t have phonical recordings – it is an informed estimate at best. I enjoy a beautiful performance of a Bach suite on the lute as much as I enjoy listening to Sutekh’s On Bach (Creaked records, 2010)
No music has ever developed autonomously; although there are great differences between, for example, European and Chinese music, or Arabian and Africa music today’s globalization is increasingly bringing different cultures closer together, resulting in interesting new works. What do you think about this?
I suppose this too is inevitable in a globalized world as we can have a listen to any music from anywhere in the world, in a click. I was never particularly interested in fusioning, say, two styles of music but here again arises the question: how can you be freed from your inspirations? Probably you can’t.
Last year, you managed to release the album Bach: The 6 Partitas, which you mentioned was the fulfilment of a dream. How long did you prepare for this project? In what way do you think your interpretation differs from previous ones, or which one was closest to you both in terms of sound and interpretation?
The 6 partitas were actually one of the first sets of Bach sets I learned (along with the French suites and the Goldberg variations) the fulfillment of the dream would be to record all Bach’s keyboard music – for this I will probably need a lifetime. I am grateful that I could finally start the adventure with the launch of in to the future.
You will be performing in Berlin. What does this city represent to you artistically?
Berlin is without a doubt on the musical centres of Europe, along Paris, and London. It isn’t a particularly beautiful city architecturally speaking but this might be in fact the perfect setting for creating art, mainstream as well as avant-garde/underground.
Besides classical music, you also have an affinity for electronic music, and many of your performances draw from it, with the techno rhythm adding. How do you alternate between these styles, and when do they overlap? Does this also relate to your desire to be a drummer, with rhythm always being very important to you?
Rhythm is innate – we wouldn’t be alive if it wasn’t for the rhythm of our heart beat. To quote Joe Zawinul: „African tribes – this is where it all started.“ as such, rhythm is the leitmotiv that spans the whole existence from the split of the atom to baroque music, gamelan, techno, and beyond. i wanted to be a drummer indeed, but I suppose I found a way to play the drums at the piano instead.
Today, genres are blending, and people want to experience various artistic moments in one evening. How do you feel about this, especially since you yourself say that the stage represents a place of freedom for you?
It is a question of context. In my concerts, I want to tell a story, composed of the music I love. This music happens to be mostly baroque (Bach) and electronic. The concert stage is the perfect place to tell this story. Thank you for listening!
