Po dvoch rokoch sa do Brna vrátila americké kultové trio Xiu Xiu. Zavítali sem v rámci turné k svojmu štrnástemu štúdiovému albumu s krkolomným názvom 13″ Frank Beltrame Italian Stiletto With Bison Horn Grips.
Hostiteľská Fléda je klub, v ktorom hrávajú svetové kapely rôznych žánrových intencií. Tie, ktoré majú komerčnejší potenciál, ale aj tie, ktoré vedia zaplniť väčší priestor než Kabinet Múz, pretože sú kultoví, no napriek tomu Flédu nevypredajú.
To je aj prípad Xiu Xiu, ktorí sa sem vrátili po dvoch rokoch. Zmenšený priestor síce dával tušiť, za to sa podarilo zachovať intímnejšiu atmosféru ako v menšom klube – a to aj za cenu otrasených ušných bubienkov. Ale to je cena za tento umelecký aj zvukový zážitok amerického tria, z väčšej časti žijúceho v Berlíne.
Kanaďanka Kee Avil v pozícii predskokanky splnila svoj účel: zaujať, navnadiť, premostiť. Jej ohlas sa na experimentálnej scéne ešte viac zvýšil po vydaní druhého albumu Spine, kde sa oddala minimalistickým štruktúram. Kombinácia hlas, elektrická gitara, bicie, elektronický podmaz vytvorili jednoduché no o to zaujímavejšie až frenetické vystúpenie doplnené o video projekciu. Nielenže navnadila, ale zároveň pozvala na jeden z jej koncertov.
Xiu Xiu vystúpili v triu – Jamie Stewart (vokály, elektrická gitara, basgitara, perkusie, drum machine), Angela Seo (vokály, syntetizátory, perkusie), David Kendrick (bicie nástroje) – pričom ich zvuk bol rovnako frenetický, ako keby pred vami stála päťčlenná kapela.
Prístup k piesňovej štruktúre, ktorý spája experimentálne a hlukové prvky, vytvára z ich skladieb niečo unikátne a nečakané. Táto ich charakteristická súvislosť sa zároveň odráža aj na ich novej doske 13″ Frank Beltrame Italian Stiletto with Bison Horn Grips, z ktorej naživo zaznelo až päť skladieb. Možno sa niekedy dočkáme aj jej celého uvedenia, ale nateraz bola prekladaná so staršími skladbami z rôznych období.
Napriek ich žánrovej odlišnosti, často aj v rámci jedného albumu, piesne nepôsobili nekompaktne, ale kontrastne a ucelene. Kľúčovým prvkom spájajúcim všetky skladby je práca s dynamikou. Tá bola v interpretácii jednotlivých členov kapely vykonávaná až s fyzickou námahou, ktorá prenikla do uší každého návštevníka – prostredníctvom veľmi hlučného vystúpenia.
Podobne kontrastné boli aj samotné vokály, či už to bol Stewartov hlas so širokou škálou výrazov od kričania až k šepkaniu, ako aj Seovej výkrik alá Yoko Ono a výskot v takých výškach, pri ktorých intenzitách intenzite si niektorí diváci museli zapchávať uši.
Medzi skladbami boli krátke pauzy ticha, aké sa využívajú pri koncertoch vážnej hudby. Niekedy z nich priniesli žánrové zmeny, prechádzajúc do post punkovej nálady (Suha), alebo do experimentálneho zvukového teritóriá, niekedy prelínajúc aj v rámci jednej skladby (Jenny GoGo).
Či už tak alebo onak, Xiu Xiu napokon zahltili celý priestor svojou odvážnou a nekonvenčnou tvorbou, ktorá má stále čo povedať. A čo je ešte lepšie, dvaja členovia žijú v Berlíne, takže na ich ďalšie turné si, dúfajme, nebudeme musieť dlho počkať. Oplatí sa ich vidieť aj opakovane, pretože zakaždým prinášajú nový zvukový a emocionálny zážitok.
