Do Prahy prišli The Rolling Stones – udalosť roka nielen pre fanúšikov rock and rollu, ale aj pre tých, ktorí chceli vidieť aspoň raz na vlastné oči, ako sa valia dejiny 20. a 21. storočia. Partia okolo Micka Jaggera bola pri zrode aj konci hippies, kriticky pozorovala vojny vo Vietname, Perzskom zálive, Iraku, zažila koniec socializmu vo Východnej Európe a stala sa svedkom globalizácie, nástupu internetu, sociálnych sietí a streamovacích služieb. Prežili a hrajú dodnes vynikajúco.
Už pred pražským koncertom bolo jasné, že veľký záujem o vstupenky bude aj na Slovensku. Nasvedčovali tomu bratislavské ulice, zamorené ikonickým vyplazeným jazykom – najslávnejším hudobným logom inšpirované širokým úsmevom Micka Jaggera. Naša krajina Rolling Stones ešte nikdy nezažila a možno už ani nikdy nezažije, ale majú tu mnoho fanúšikov, ktorí neváhajú za kapelou vycestovať. Zárodky tohto fanúšikovstva pochádzajú ešte z čias, kedy sa u nás bigbít delil na „beatlesákov“ a „stoňákov“.
Niektorí z pamätníkov ešte spomínajú na ich prvú návštevu Československa v roku 1990. Na slávny koncert s Václavom Havlom. Odvtedy sa všetko zmenilo. Dnes do Prahy chodia tie najväčšie hudobné hviezdy a stovežatá metropola má vybudované moderné haly a kluby, do ktorých zavíta aj veľké množstvo zahraničných turistov. V Letňanoch vyrástla spektatulárna scéna obrích rozmerov. The Rolling Stones boli v Českej republike už päťkrát, a hoci sa čaro prvej noci už nezopakuje, stále je to silný orgazmus. A keď uvážite, že vám ho privodia sedemdesiatroční páni (v prípade Ch. Wattsa osemdesiatročný), tak klobúk dole.
Rolling Stones – documentary in Czech Republic
Koncertné brány sa otvorili o druhej na obed a na mieste vyrástol jeden veľký festival venovaný jednej kapele a dvomi predkapelami – Pražský Výběr a Gotthard. Určite sa vyskytli organizačné nedostatky, ale s nedávno konaným festivalom Aerodrome sa to nedá porovnať. Darmo, skúsenosti sa nedajú kúpiť, ale nadobudnúť ako v prípade promotéra pražského koncertu Serga Grimauxa, ktorý stál aj za toľko diskutovanou záležitosťou RFID – technológiou čipových náramkov. Tie slúžili ako vstupenka a zároveň ako elektronická peňaženka. Rady a tlačenice vznikali, ale tomu sa pri päťdesiatisícovej mase zabrániť príliš nedá. No nebol z toho ani rok 1995, kedy pražské vystúpenie Rolling Stones sprevádzali výtržnosti. Teraz sa areál rýchlo vyprázdnil a metro prijímalo ľudí ako na bežiacom páse.
Áno, bol to iný koncert. Nemal pátos, ani nezaváňal nostalgiou. Dôvod na oslavy však bol, veď len týždeň pred ním oslávil Jagger sedemdesiatpäť rokov. Vek bol aj jednou z floskulí opakujúcou sa pred koncertom v médiách. A či už za touto dlhovekosťou stoja drogy, pudová závislosť, upísanie diablovi (odkaz k Sympathy for the Devil), nad všetkým stojí láska k hudbe, ktorá poháňa tú energiu. Inak by sa to ani nedalo robiť šesťdesiatpäť rokov!
Mick, Ron, Keith a Charlie sú kolegami aj zomknutou partiou. Určite sa medzi nimi objavili nezhody, ale vydržali byť spolu a ich vzťah nestroskotal. Nezlomil ho ani tragické úmrtie spoluhráča Briana Jonesa (budúci rok si pripomenieme päťdesiate výročie jeho smrti), ani Jaggerove sólové ambície, a už vôbec nie nové hudobné trendy. Výstižne to pred koncertným turné zhrnul bubeník Charlie Watts, keď povedal, že práve publikum je tým lepidlom, ktoré ich drží pohromade.
Vlastne sú poslednou bluesovou kapelou, ktorá vie zaplniť obrovský štadión. Nikto z ich generácie nehrá pre tak veľké masy a už vôbec nie v takmer pôvodnej zostave. Nikdy síce tak zásadne neexperimentovali ako The Beatles, nevyužívali technológie na spôsob Pink Floyd, a už vôbec neoplývali drsnosťou The Who, ale žiadna z menovaných skupín to nevydržala ťahať za jeden povraz tak dlho.
V posledných rokoch už nemávajú spoločnú šatu a do poslednej chvíle sú od seba, ale keď vyjdú na pódium vyzerajú, akoby práve vystúpili z ulity fanúšikov Muddyho Watersa. Bluesový feeling na Letňanoch najviac vyznel v skladbe Ride´Em on Down a v gitarových vyhrávkach Keitha Richardsa, ktoré rytmicky zhutnil Ron Wood. Dvojhodinový koncert nemal slabé miesto a slabé výkony. Zodpovednosť na seba preberal najmä Mick Jagger, ktorý spieval a intonoval so svojím typickým diabolským úškrnom, a jeho tanečné pohyby boli na pomedzí baletu a šamanskej extázy.
The Rolling Stones – No filter Street fighting man
Pozornosť sa sústredila aj na zvyšných členov – živelného Richardsa s tvrdými gitarovými riffmi, rytmické prechody Rona Wooda a nehybný úsmev Chrisa Wattsa s presným úderom alá Ringo Starr. Tento súzvuk ešte znásobila sprievodná kapela, v ktorej určoval hlavný smer klávesista Chuck Leavell. Rolling Stones nikdy neprodukovali zložitú hudbu. Už len ten ich rytmus je veľmi jednoduchý, ale nenapodobiteľný. V tom tkvie ich najväčšia sila. Tieto pesničky môžete kopírovať ako len chcete, no nikdy nebudú mať v sebe drive originálu.
Na Letňanoch zazneli najväčšie hity Rolling Stones, keďže hudobníci ich neodmietajú hrať, lebo vedia, že fanúšikovia po nich túžia a oni im ich servírujú na zlatom podnose, zaobalené v úžasnej energii a harmonickom súzvuku, akoby to mal byť posledný koncert – ich či váš. Je úplne jedno, či ste na nich už po desiatykrát alebo v premiére, lebo (I Can’t Get No) Satisfaction je stále skvelou pesničkou, a keď vám ju hrá originál a zakončí ju ohňostrojom, nemôžete odísť nespokojní.
