Jednou z vystupujúcich kapiel na uplynulom festivale Hradby Samoty boli aj domáci náladotvorci Drom. Po intenzívnom koncerte, ktorý zaplnil podzemie zámku v Rosiciach sme dostali odpovede na otázky, ktoré prirodzene vyplynuli z pôvodne neplánovaného, ale o to bezprostrednejšieho rozhovoru. Okrem debaty ohľadom kapely sa v rozhovore dozviete aj bližšie informácie o angažovanosti jednotlivých členov vzostupujúcej českej HC scéne, ale aj obavách a koncepte, ktorý sprevádzal aktuálny album Tady bůh není!
Nie je, ale samovoľne to vyplávalo na povrch. Úplne pôvodne sme vymýšľali názov tak, že sme sa pozerali na film Stanleyho Kubricka, sme jeho veľkí fanúšikovia. V českej verzii Osvietenia malý chlapec na začiatku filmu hovorí do zrkadla „redrum, redrum“. No a v českých titulkoch to bolo napísané ako „DROM, DROM“ a nám sa to páčilo ako prešmyčka slova mord. Neskôr sme zistili, že to znamená mnoho ďalších významov, ktoré sa nám páčili. Napríklad v rómštine DROM znamená cesta, čo sa nám takisto hrozne páči aj k tomu štýlu hudby, ktorý hráme. Aj keď to nebol pôvodný význam, a už to hovorím skoro všade, pre mňa je DROM cesta.
K elektronickej hudbe máme určite blízko už len tým, že v Liberci usporadúvame festival Ještědská Odysea. Je to stredne veľký fesťák, ktorý robíme s nadšencami do drum ’n’ bass či techna, teda ľuďmi, ktorí tvoria elektronickú hudbu. Myslím, že k dronovým, či post-metalovým štýlom má elektronická hudba blízko vytváraním hlukových stien. Nie je to ďaleko od seba. Je to iné poňatie toho istého a obecne sa dá povedať, že sme dosť otvorení a máme široký záber toho, čo sa nám páči.
Je jasné, že musíš mať k hudbe mantinely štýlu ktorý hráš. A keď sme začínali, hovoril som si: „Chápem, čo je post-rock, ale čo je post-metal? Čo tým ľudia myslia?“
S tým máme dlhodobý problém. Osobne to vnímam tak, že hráme temný atmosferický hardcore, skôr ako post-metal. K slovu post-metal dokážem priradiť kapely, ale mám problém s definíciou. Neviem, čo by to malo presne znamenať. Jasné, môžeš povedať post-metal sú Neurosis, Amenra, Cult of Luna…ale všetky tie kapely nasávajú do seba mnoho rôznych vplyvov a ak má byť post-metal o tom, že je to spomalené, vyvíja sa to na istých harmonických štruktúrach. Sú to dlhšie kompozície, vedúce z bodu A do bodu B, plus je tam plno gradácie…ťažko povedať. Takto asi nerozmýšľame. Ja škatuľky chápem, ale nie sme žiadni hudobní teoretici, že by sme to takto vnímali. Môže sa stať, že ďalšia doska s post-metalom nebude mať nič spoločné, aj keď…skôr chceme znieť ako DROM. To je pre nás jasné. Máme inšpirácie, za ktoré sa nehanbíme, ani ich nechceme popierať. Kapely, ktoré som menoval sa nám strašne páčia. Nedávno som bol na Neurosis v Prahe a bol som z toho totálne unesený, pretože som „die-hard fan“. To, čo pre súčasných 50-siatnikov znamenali The Rolling Stones, to pre mňa znamenajú Neurosis.
Keď hovoríš o idei, my osobne, myslím si – aj preto, že koncerty organizujeme, a že sa v tom prostredí pohybujeme a máme v ňom najviac kamarátov – sme hardcorová kapela z českej scény. Hráme s kapelami ako Gattaca, Remek, Blues for the Red Sun. Nerád by som niekoho vynechal, ale skrátka ,vychádzame z tohto podhubia. V Liberci máme HC podnik a volá sa Azyl. Dosť na jeho chode participujeme. Je nás samozrejme viac a sme jedni z ľudí, ktorí tam usporadúvajú koncerty a zapájajú sa do komunitného života, takže sme týmto nastavením, ideou hardcorová kapela. A to nemusí znamenať, že budeme hrať nejaký klasický newyorský, bostonský hardcore a budú pod nami „moshovať“ ľudia. Hráme hudbu, ktorá sa nám páči, ale de facto nadstavením, myšlienkami a témami ,ktoré si vyberáme na dosky: rasizmus, xenofóbia, medziľudské spolužitie alebo piesne, ktoré sa týkali slobody zvierat a ďalšie, vychádzame z hardcorových myšlienok.
Je to reakcia na rozšírený anticiganizmus a xenofóbiu, konkrétne v českej spoločnosti, pretože tu žijeme a vnímame, čo sa deje okolo nás. Silná téma, pretože v poslednej dobe sa akceptujú myšlienky, o ktorých sa ľudia pred desiatimi rokmi hanbili hovoriť, a teraz im to príde normálne, pretože sú tu politici a strany, ktoré svojim prejavom legitimizujú takéto chovanie. Zneužívajú ľudské nešťastie k vlastnému prospechu. A naopak, mnoho ľudí, ktorí sú nešťastní, si takýmto spôsobom ventiluje svoju frustráciu. Pre nás bolo dôležité, vyjadriť sa k tomu. Nie je možné, aby podpredseda snemovne zľahčoval osudy ľudí uväznených v koncentračnom tábore tým, že to vlastne žiadny koncentrák nebol a klamal o tom, že tam nebol žiadny plot a ľudia mali voľný pohyb. To je ako z veľkej čiernej politickej satiry.
O koncentračnom tábore Lety, ktorý bol českou protektorátnou vládou založený v auguste 1940. Bol to koncentračný tábor, kde sa dostávali ľudia s rómskym pôvodom, alebo ľudia rómskym resp. cigánskym spôsobom žijúci. Na to bol zákon, ktorý postihoval ľudí za „potulky“, za to že nemali stálu prácu a podobne. A práve to bolo často zneužívané. Skončilo tam mnoho ľudí. Okrem toho, že boli Rómovia, nemuseli spĺňať žiadne iné podmienky. Nechcem sa vracať do doby, keď sa ľudia zatvárali za to, že mali inú farbu pleti, alebo za to, že veríš v to, v čo ostatní ľudia neveria.
Ešte je dobré povedať, že tému sme vymysleli už pred štyrmi rokmi. Po albume Nestor z roku 2012 to bola ďalšia idea. A koľkokrát sme pochybovali, či je tá téma vôbec dobrá. Ešte kým sme stihli vydať album sa bohužiaľ, téma v spoločnosti rozvírila, samozrejme, hlavne vplyvom migračnej krízy.
Mali sme pocit, že to odplávalo, ale naraz to opäť vybuchlo.
Je to zvolené naschvál, odkazuje to ku všetkým bohom a autoritám. Neútočíme na žiadneho kresťanského, islamského – neútočíme na konkrétneho boha. Mierime tým na koncept boha ako takého: autorita, ktorá by mala ovládať naše životy a mali by sme sa jej podvoliť. Skôr si myslím, že by sme mali spolupracovať a veci zdieľať, ale ten koncept je zneužiteľný. Vždy vytvára falošnú autoritu a často to končí krvipreliatím, či zlom páchaným na ľuďoch. S vierou to nemá nič spoločné.
Poviem ti to úplne jednoducho. Včera na koncerte (pozn. Hradby Samoty VIII), som sa bavil so svojou sestrou, ktorá videla pod pódiom chalana, ktorý si počas koncertu spieval všetky texty. Evidentne, ak tam bol niekto, kto pozná texty, tak si myslím, že k nim pozná aj sprievodné texty. Sú zverejnené napríklad aj na bandcampe. Aj keby to bol on jediný, pre mňa stojí za to, že si ich prečítal a niečo mu hovoria. Druhá strana je, aký to má dopad, ale aj keby to bol len jeden človek, určite to stojí za to.
K prvému albumu sme nahrali jeden song s kapelou Naiada, tá sa bohužiaľ už rozpadla, navyše sme k tomu mali krásny obal od Martina Šindelářa. Druhé splitko bolo s Moro Moro Land, s ktorým sme robili koncert v spomínanom Azyle.
Moro Moro Land je kapela z Nižného Novgorodu, padli sme si do oka. Spravili sme nejaké koncerty a nakoniec sme šli na turné do Ruska a z tohto spojenia vznikol spoločný album. Nedávno vyšlo splitko s BBYB, čo bol dlhodobý projekt. My sme prerobili pieseň od BBYB – Papírový nečasožrout a BBYB spravila náš song Věčný hlad. A práve teraz máme nahratý materiál a čakáme na The Blues for the Red Sun. Malo by vyjsť ako veľké splitko, kde budeme mať obidve kapely po jednej skladbe na každej strane platne.
Práve tento rok vyšlo veľa dobrých dosiek…Mara Jade, Nikander, I am Pentagon, Five Seconds to Leave…
Rutka Laskier…
Dáša von Fľaša, to je naša veľká slovenská láska a Rúbanisko. V minulosti sme mali kontakty a hrali s Möbius zo Žiliny. A ešte sa mi páči kapela Shallow. Dohadovali sme koncert a mali sme spolu hrať na jeseň v Bratislave. Nakoniec k nám usporiadateľ vybral Fotocrime, takže na osobné stretnutie budeme musieť počkať, ale nahrávka ktorú som počúval, sa mi veľmi páčila….fúzia screamo, post-rocku a HC prvkov s pekným zvukom. Áaa…z českej scény ešte nesmiem zabudnúť na Pacino.
Ešte futbal, nie? To je podobná téma.
Ja by som chcel len povedať, nech sa majú ľudia radi a nech sa rešpektujú a majú radi túto planétu, lebo inú už nikdy nedostaneme. Mne sa páči indiánske poňatie, že táto planéta je naša matička zem, ktorá nás porodila. Narodíš sa do rajskej záhrady, kde máš všetko, a nám to nestačí, sme ako veľká čierna diera, ktorá nemá nikdy dosť. To je naša nátura, chceme stále viac a viac…My do tej zeme rýpeme, ťažíme ju a ideme až za hranu a čakáme, čo vydrží a neuvedomujeme si, že si sami pod sebou pílime konár. Nemám ilúzie, že by sme dokázali prežiť inde ako na tejto planéte. Príde mi to, akoby sme si vo vlastnej obývačke srali do kúta. Tiež by si tam nechcel žiť. Prečo serieme vo vlastnej obývačke?