OFF Festival patrí k naším najobľúbenejším hudobným udalostiam. Máme radi jeho „ospalosť“, pri ktorej návštevníci zabudnú na každodenný život a sú pohltený vírom neobvyklej hudby z celého sveta.
Na tri dni akoby tu zastal čas. Všetko je pripravené tak, aby mohli ľudia nerušene a v pokoji počúvať hudbu, pri ktorej treba rozmýšľať, pochopiť jej protagonistov, alebo sa aspoň stíšiť. Program festivalu OFF je určený pre vnímavého poslucháča, ktorý má rád alternatívnu, experimentálnu, avantgardnú a ,prinajmenšom, inú hudbu.
Je tu mix rôznych chutí a je iba na vás, ako z neho ochutnáte. To je na tom to krásne, že pritom ani neoľutujete, že sa vám prekrývajú dvaja headlineri. Na čo máte chuť, tam zostanete, precítite a vychutnáte si to. My sme sa na OFF Festivale cítili aj takto:
Melancholicky
Keď spieva jej hlboký alt pretína hory – doly, no pri rozprávaní je útlou, chichotavou slečnou. Škandinávska Nevesta hôľ Aurora začala koncert hitovými piesňami, ktoré majú charakter indie popu. Našťastie, a tým sa nechceme dotknúť tejto tvorby, ktorá nepochybne k sebe ťahá mladého poslucháča, to netrvalo celý koncert, pretože v niečom inom tkvie jej zaujímavosť. Staršie publikum ťahá na „uspávanky pre dospelých“, v ktorých sú zlomené srdcia a skrytí démoni. Vychádza pri tom z anglickej poetiky a v mnohom jej lyrika pripomína Lou Rhodes, alebo Toma Waitsa.
Takto nejako by zase znel Roal Dahl, keby chcel zhudobniť svoj svet, prípadne vyprojektovaná Tolkienova Stredozem. Na divákov zavial chlad rozdúchaný vášňou mladej speváčky. Tá o sebe tvrdí, že neznáša teplo a najradšej sa v letných mesiacoch skrýva do tieňa. Aj svoje nové – osobné – piesne zahalila aurou mystiky. Pre mnohých bol tento koncert ako pobyt v saune, kedy im cez kožu prenikli zimomriavkové melódie, ktoré zatvorili póry a nepustili von, a až po chvíľke prišla očista.
Aurora – OFF Festival 2018
Temperamentne
Pre niekoho bol vrchol adrenalínovej jazdy nórsky Turbo Negro, ale omnoho zaujímavejšie a pritom rovnako agresívne zapôsobila nenápadná skupina Shortparis. Stret šansónových Tiger Lillies a post punkových Joy Division. Takto nejako by sme mohli v skratke opísať tvorbu pop-noir tria zo St. Petersburgu. A holohlavý frontman zosobňoval bolesť všetkých tragédov, keď inicioval Iana Curtisa tanečnými krokmi. Zvyšok kapely bol tiež v neustálom pohybe a muzikanti predviedli vynikajúci elektro rock bez zvýšenej dávky sterility.
Francúzsko-ruské vzťahy, z minulosti korenené vzájomnom príťažlivosťou, napr. Parížskou šestkou a Mocnou hŕstkou, pripomenuli spievaním v oboch spomínaných jazykoch. Asi tým chceli upozorniť, že nie vždy bolo Rusko tak izolované od okolitého sveta. Koncertným turné po Ukrajine zase chceli demonštrovať, že nie všetci Rusi schvaľujú anexiu Krymu. Shortparis je kapela, ktorú sa rozhodne oplatí vidieť a naďalej sledovať jej umelecké aktivity.
Shortparis – OFF Festival 2018
Tanečne
Žiadna diskotéka, ale inteligentné a v každom beate premyslené kompozičné uvažovanie. Kým Skalpel to v spolupráci s Big Bandom poňali mierne akademicky, hoci dychová sekcia oživila skladby úplne iným spôsobom, Jon Hopkins sa viac priblížil, ak nie preskočil, skvelé vystúpenie Kiasmos spred dvoch rokov.
Okrem starších piesní bol fokus na novinku Singularity. Do témy čas a priestor zapadol aj festivalový dav, ktorého pozornosť nenarúšal ani statický techno rytmus, ale ešte viac vťahoval do deja. To je to hypnotické, čo súčasná inteligentná elektronická hudba (IDM) ponúka. Do priestoru prichádzali ruchy, zastaviac sa pred hranicou označenia noise, aby sa premieňala a zamieňala disharmónia s harmóniou. Dalo sa pri tom premýšľať aj tancovať.
Mysticky
Sprvu sa mohlo zdať, že umiestnenie Aurory a Zoly Jesus na druhý veľký stage, bolo chybou. Prečo nie na hlavnom pódiu, keď nepochybne patrili k headlinerom? Za odpoveďou stojí poznanie areálu a pochopenie uvažovania organizátorov. Scena Leśna vyžaruje zvláštnu auru. Obkolesená vysokými platanmi vrhá tiene, ktoré môžu všeličo evokovať. Na gotickú atmosféru tu pred štyrmi rokmi hrala Chelsea Wolfe, teraz Zola Jesus, u ktorej sa čoraz viac prejavujú blízke stretnutia s Lynchovými spolupracovníkmi a obľuba v komorných sláčikových telesách.
Vo výsledku je album Taiga splynutím s jej ruskými koreňmi. Ešte experimentálnejšie pôsobí novšia nahrávka Okovi. V oboch skúma odlúčenie človeka od civilizácie a strach z izolovania. Aby si poslucháč vybudoval za tú hodinku dôvernejší vzťah s interpretkou, najprv sa musel predrať húštinou aranžmánov a po ceste pozbierať tie dôležité tóny, ktoré vytvorili symbiózu medzi svetlom a tmou. O to zložitejšie, že Zola Jesus stála v lesku bieleho mraku svetiel. K zblíženiu dopomohlo, že sa na tomto javisku cítila bezpečne, keďže „lesná scéna“ evokovala jej domovské wisconsinské lesy, kde žije, komponuje a trávi voľný čas.
Zola Jesus – OFF Festival 2018
Hĺbavo
Nie je tu nič neobvyklé zažiť sediacich a ležiacich ľudí v tráve počas koncertov. Zatvorené oči, otvorené mysle, hltavo vnímajú každučký okamžik a ochotne sa dostávajú do príbehov, tranzov a opojenia. Už prvý deň sa na experimentálnej scéne odohral zaujímavý úkaz. Všetci si posadali na drevenú dlážku a čakali na hudobné kino s projektom Nanook of the North, za ktorým stojí skladateľ Stefan Wesołowski a gitarista Piotr Kaliński.
Tridsať stupňové horúčavy nepriniesli asi želaný autentický efekt, takisto skoré zaradenie do programu ešte počas svetla, znemožnilo vidieť takmer celú projekciu jedného z prvých dokumentárnych snímkov na svete, no hudba bola taká obrazotvorná, že výprava ožila aj bez vizualizácie.
Noise ruchy stvorili agresívnu skupinku mrožov, ambientná harmónia zase predostrela pokoj takmer nekonečných ľadových rýh. Hudobné kino, ktorému nechýbal film. Iba jediný človek išiel dopredu, oprel sa o zábradlie a čakal na 3D zmyslový zážitok. Na ostatných prešla rezonancia skrz drevenú podlahu.
Nanook of the North project – OFF Festival 2018
Nostalgicky
Charlotte Gainsbourg je retrospektívna nielen tým, že svoje hudobné korene má v osemdesiatych rokov, konkrétne v synthpope, ale aj tým, ako sa zaoberá rodinným dedičstvom. V piesňach vytvára denník, za ktorým môžu stáť stopy za otcom Sergom, nevlastnou sestrou Kate, ale aj rodným Francúzskom, ktoré miluje, ale aj neodpúšťa prehrešky svojím hrdinom. Charlotte pri koncertných vystupovaniach nezabúda, že je primárne herečkou. Raz je koketná, inokedy spieva s vážnou tvárou, od poslucháča sa odtiahne, aby sa mu následne otvorila celou dušou.