Idú na jedno nadýchnutie, ale pri hraní je priestor pre štyri individuality. Hrať v komornom súbore je náročné. Medzi spoluhráčmi musí prebehnúť chémia, ktorá stojí za alchýmiou kvalitnej interpretácie. Keď sa vydarí, prináša to radosť z dokonalej súladnosti aj výsledky. Mucha Quartet patrí k najvýznamnejším komorným telesám na Slovensku. Uznanie sa mu dostalo doma i vo svete. S jeho prvým huslistom Jurajom Tomkom sme sa rozprávali o histórii súboru, o nových projektoch a záväzkoch, ku ktorým patrí koncert na novom festivale Pro Musica Nostra Nitriensis. Mucha Quartet na ňom vystúpi 27. septembra v Zámku u Grófa v Nitre.
Snažíme sa striedať náročnejšie programy s odľahčenejšími, aby sme to zvládli my interpretačne, a samozrejme aj publikum poslucháčsky. Túto jeseň nás čaká realizácia 6. ročníku cyklu musica_litera, ktorý sa bude konať v Galérii Nedbalka. Pripomenieme si 110. výročie narodenia Eugena Suchoňa či 100. výročie úmrtia Claude Debussyho, pripravujeme aj napríklad 1. sláčikové kvarteto P. I. Čajkovského. Vystúpime aj na BHS s tvorbou Vladimíra Godára. Veľmi sa tešíme na nahrávanie CD so slovenskou hudbou inšpirovanou folklórom, ktoré by malo vyjsť do konca tohto roka. Rok 2019 začneme koncertom v Prahe, neskôr v španielskej Granade, verím, že na Slovensko prinesieme kúsok južanského slnka (smiech).
Pamätám si to veľmi živo. Bol som druhák u profesora Stanislava Muchu, keď ma spojil so svojím synom Pavlom a ďalšími dvoma spolužiakmi, a kvarteto bolo na svete. Začali sme cvičiť, prišli prvé koncerty, najprv na škole (v priemere 1-2x za pol roka…), neskôr o nás prejavili záujem aj niektorí organizátori festivalov hudby doma, po štúdiu vo Viedni a absolvovaní rôznych súťaží a kurzov aj v zahraničí. Postupne prišli nejaké personálne zmeny, iné osobné priority niektorých členov, ale ja a Paľo Mucha hráme od začiatku (už 15 rokov) spolu. Kráčame cestou poctivej práce a neustáleho zdokonaľovania sa. Od tých čias sa podľa mňa veľa nezmenilo v podmienkach vzniku a možnostiach komorného súboru na Konzervatóriu v Bratislave. Chce to najmä chuť hrať hudbu, cieľavedomosť, disciplínu, pokoru a pevnú vôľu.
Ukázal nám krásu hudby a dôležitosť medziľudských vzťahov, ktoré sú v kvartete najpodstatnejšie, aby teleso fungovalo. Niekto môže byť aj najväčší virtuóz na svete, ale keď si ľudsky neporozumiete, skôr či neskôr sa rozídete. Ak by som mal povedať, čím sa líšime od ostatných sláčikových kvartet našej generácie na Slovensku, tak je to najmä tým, že stále spolu hráme (smiech) . To je ale trochu smutné, pretože bez konkurencie sa väčšinou ťažko ide dopredu. Najviac nás posunuli zahraničné kurzy a súťaže.
Keďže učím na Konzervatóriu aj na VŠMU, mal som už viackrát možnosť učiť komornú hru a musím povedať, že to nie je ľahké. Ak si začínajúci študenti myslia, že z nich budú sólisti, ku komornej hre pristupujú s miernym opovrhnutím a neochotne sa prispôsobujú hráčsky aj ľudsky, čo je na spoločnej hre veľmi cítiť. Realita je však často iná a sólisti sa z nich väčšinou nestanú. Potom sú tu študenti, ktorých spoja pedagógovia z nutnosti, lebo už v nejakom (hocijakom) zoskupení hrať musia. To býva väčšinou najťažšie, pretože sa tu často stretnú nekompatibilné povahy, ktoré okrem toho, že sa takpovediac nemusia (prípadne nenávidia), mnohokrát aj hrajú na celkom nízkej úrovni. Tento typ ensemblu sa učí najťažšie a spravidla to trvá max. 1 rok. Potom sú tu študenti na vysokej škole, ktorí majú povinnú komornú hru, dohodnú sa na chodbe, že to chcú mať bezbolestne za sebou, vyberú si nenáročný repertoár, ktorý za pár skúšok zlepia dokopy a stačí im to na dobrú známku. Tým sa ich komorná hra skončí. Študentov, ktorí chcú hrať spolu, lebo majú radi hudbu, chcú ju spolu tvoriť a rozumejú si, je naozaj málo. Ale našťastie sú tu aj takí.
V symfonickom orchestri je nositeľom umeleckej koncepcie dirigent, ktorý aj dielo musí s hráčmi zodpovedne nacvičiť. Hráči v orchestri sú umelci, ktorí sa však musia podvoliť názoru dirigenta, keďže ide o najefektívnejší spôsob práce potrebný na to, aby sa dielo za tých pár skúšok stihlo nacvičiť. V komornej hudbe (bez dirigenta) je priestor na tvorivú diskusiu oveľa väčší a je priam nevyhnutný, keďže jemné detaily hry každého hráča sú jednoducho oveľa viac počuť ako v symfonickom orchestri (hovorím o sláčikových nástrojoch). Ak chcú hráči komorné dielo dobre zahrať, musia prísť k hráčskemu konsenzu. Zo svojej skúsenosti viem, že v kvartete sú 4 sólisti, avšak je výhodné, keď je niekto vedúci a vštepuje hudobné idey. Netajím sa tým, že v našom kvartete som to často ja (smiech).
Máme za sebou už niekoľko zmien v obsadení telesa, a potvrdzuje sa, že medziľudské súznenie hráčov je najdôležitejšie a býva spojené s hráčskym a hudobným vzájomným porozumením. Samozrejme, všetko má však svoje hranice a mieru. Sú ľudia, s ktorými sa rád stretnem a rozumieme si ľudsky, ale v kvartete by sme spolu nedokázali hrať (či už pre nedostatočnú technickú úroveň hráča, alebo kvôli vzťahom s ďalšími hráčmi v kvartete), alebo naopak, sú výborní hráči, ktorí by sa „neznížili“ ku komornej hre a nie sú ochotní sa prispôsobiť ostatným. Pri týchto úvahách si vždy uvedomím, aké šťastie ma v tomto smere postretlo v našom kvartete.
Bolo to prirodzené a vyplynulo to z jej ľudského vyžarovania a spontánnosti, ako aj zo vzájomného priateľského vzťahu, ktorý sa nám s Ivou podarilo nadviazať. Veľmi si ju vážime ako interpretku, má čarovnú schopnosť podčiarknuť podstatu piesne, ktorú spieva, a tým strhnúť pozornosť poslucháča, ktorý ju tak aj lepšie prežije a pochopí. Často sa pohráva s časom, farbami zvukov, akustikou miestnosti. Prechádza sa po celej koncertnej sále a aktívne pracuje s vnímavosťou publika. Pri koncertoch vážnej hudby si to veľmi neviem predstaviť, aj keď, ktovie…
Nahrávali sme už hudbu k viacerým filmom, možno menej známym, ale bolo ich už dosť a verím, že v budúcnosti ešte bude mnoho ďalších. Obdivujem na režiséroch umenie v správny moment použiť výstižnú hudbu, ktorá znásobuje emóciu v danej situácii. Pri nahrávaní hudby nám síce vysvetlia, pri akej scéne bude tá hudba znieť, no detaily záberov, samozrejme, nepoznáme. Keď som bol na filme Tlmočník v kine, primárne som vnímal dej a bol som veľmi milo prekvapený, akú silu má hudba v tom správnom čase.
S Filipom Jarom sa poznám od začiatku štúdia na Konzervatóriu, takže ešte (o rok) dlhšie, ako existuje Mucha Quartet. Sme veľmi dobrí priatelia, hrali sme spolu mnohokrát rôzne skladby komorného repertoáru. Medzi inými nezabudnem na Koncertantnú symfóniu od Carla Dittersa von Dittersdorf pre violu a kontrabas, ktorou som debutoval ako sólista (i keď nie na husliach, ale na viole) v Slovenskej filharmónii. Spomínané Dvořákovo kvinteto G dur, op. 77 sme si s Filipom zahrali už za študentských čias, neskôr sme ho už hrali postupne s tromi ďalšími kontrabasistami, a minulý rok dozrel čas na to, aby sme ho (opäť s Filipom Jarom) nahrali na CD. Idea viacročného obohrávania diela, jeho dôkladného prežitia, interpretačného vyzretia a následného nahratia je veľmi dobrá, často však nerealizovateľná. V prípade tohto kvinteta sa to však podarilo.
Ján Levoslav Bella skomponoval pre sláčikové kvarteto 6 kompozícií, z ktorých sme zatiaľ hrali štyri. Za vrchol jeho kvartetovej tvorby považujem (zatiaľ) Sláčikové kvarteto e mol „v uhorskom štýle“. Chápem, ak sa kedysi považovalo toto dielo za politicky nekorektné, keďže napriek Bellovým slovenským koreňom má podtitul, ktorý slovenským záujmom veľmi neprospieval. Práve v tom je však háčik – uhorský štýl v hudbe neznamenal maďarský či „promaďarský“, zahŕňal v sebe aj slovenský, ako aj cigánsky folklór. My sme toto dielo interpretovali už aj na BHS 2013, či na recitáli vo viedenskom Musikverein v roku 2014. Na spomínanom CD stojí Bellova skladba v konfrontácii so sláčikovým kvintetom českého skladateľského kolegu Antonína Dvořáka pri príležitosti 100. výročia vzniku ČSR.
Pochádzam z Partizánskeho, ktoré leží na Hornej Nitre. Mám viacerých známych a dobrých priateľov, ktorí pochádzajú priamo z Nitry, či tam žijú. Viackrát sme hrali v Synagóge, v Nitrianskej galérii, či v niekoľkých nitrianskych rímsko-katolíckych chrámoch. V posledných rokoch sa aktívne zúčastňujem kurzov komornej hudby Konvergencie, ako aj letného sústredenia Slovenského mládežníckeho orchestra, ktoré sa už dvakrát konali na pôde Pedagogickej fakulty UKF v Nitre v Hudobnom pavilóne, kde sa cítim ako na modernej západoeurópskej škole.
Prípravu na koncert to určite neovplyvňuje. Historické miesta sú častými miestami koncertov, ktoré historická hudba oživuje. Moja zásada je, že treba vždy podať maximálne koncentrovaný, plnohodnotný výkon, či ide o malú dedinku, mestečko, či obrovskú metropolu. Pred pár rokmi sme dostali štipendium na kurzy a koncerty v Montreale (Kanada), avšak museli sme odložiť náš príchod, pretože už sme mali dlhšiu dobu dohodnutý koncert v Lučenci, ktorý sme najprv odohrali a o pár hodín sme už sedeli v lietadle do Kanady.
Hrali sme v Miestodržiteľskom paláci na Hlavnom námestí, bolo to v roku 2008. Pravdupovediac, obával som sa, že ju ani neuvidíme, keďže tam bolo plno ľudí a ona je vzrastom veľmi nízka. Na naše potešenie sa však onedlho zjavila v miestnosti, kde sme hrali. Nanešťastie sa zrejme niekam ponáhľala, pretože sa ani len pri nás nezastavila a išla ďalej. Jediné, čo si všimla, boli dvojfarebné lakované topánky jedného nášho (nemenovaného) člena, a dodnes si pamätám jej kráľovsky zdesený výraz tváre po zhliadnutí tohto odvážneho módneho počinu hudobníka.
