autor: Pavol Gajdoš
Progresívny rock. V podstate už viac ako štyridsať rokov oxymoron. Koľko úškrnov a výsmechu som si musel užiť a ešte si aj užijem zato, že mám túto muziku rád. Frajerka sa mi smeje, že to znie ako staromužské chorály, hipsteri že to je gýč, metalisti že to nemá gule a rockeri že to je zbytočná onania.
Pravdou je, že progresívny rock bol progresívny päť rokov. Potom už buď v ňom nebolo čo vymyslieť alebo sa transformoval. Neal Morse však tých päť rokov má pod kožou ako málokto. Mike Portnoy, jeho spoluhráč a bývalý kapelník a bubeník Dream Theater si z Neala robí srandu, že od kedy ho pozná má jeden účes. A podobne je to aj s Morseovou hudbou. Kto ho sleduje pozná už všetky jeho ťahy, kompozičné princípy, vedenie melódií a podobne. Čo je na tom teda progresívne?
Už keď kapela Spock’s Beard vtedy ešte s Nealom v čele vydala v roku 1995 debut The Light, všetkým bolo jasné, že na scénu prichádza výnimočný zjav. Jaro Filip na tento album nedal dopustiť. Američania kombinovali komplexnosť Genesis, cit pre melódiu Beatles a pritom mali vlastnú ľudskú tvár. Neal odmalička spieval s octom (hudobníkom) a bratom Alanom madrigály a keď postupne objavil Yes a King Crimson, jeho hudobné smerovanie bolo jasné. Svoju domovskú kapelu opustil, keď sa stal znovuzrodeným kresťanom a popri prog rockovej tvorbe sa venuje aj worship music a pesničkárskym projektom. Aktuálne je na šnúre s kapelou Neal Morse Band k podpore dvojalbumu The Great Adventure. Je to druhý diel koncepčného cyklu, ktorý naštartoval v roku 2016 s opusom Similitude of a Dream. Morse aj jeho spoluhráči sa vyžívajú v tematických dielach, polhodinových skladbách a variovaní ich tém a motívov.
Popri Morsovi v skupine účinkujú už legendárny Mike Portnoy, za basou Randy George, klávesák Bill Hubauer a šesť strún krotí nový gitarový hrdina Eric Gilette. Okrem nadpriemerných inštrumentálnych výkonov každý v kapele skvelo spieva vokály a aj sólové party. Hudobný materiál, s ktorým vystúpia aj v krásnej hale Sono bude pozostávať z celého albumu The Great Adventure zahratého od začiatku do konca, ako aj z najvýraznejších skladieb bohatého Morseovho katalógu.
The Neal Morse Band – The Great Adventure
Skupina spolu v tejto zostave už viac ako sedem rokov vytvára pestrú zmes zloženú z prog rocku, hard rocku a štipky metalu. Posunom oproti minulosti je, že v skladateľskom procese sa popri frontmanovi realizujú aj ostaní členovia skupiny. Zohratý kolektív nemá ani naživo problém verne artikulovať nálady, s ktorými sa poslucháč konfrontuje na štúdiových albumoch. Pre ich zvýraznenie sa Morse na koncerte prezlieka do rôznych kostýmov a dejom publikum sprevádzajú projekcie. Veľkou devízou je aj Morsova nespútaná emotívnosť. Niekedy sa tak vloží do spevu, že si ani nevšimne, že si odpálil hlas, alebo skoro na každom koncerte ho môžeme vidieť na hranici emocionálneho vytŕženia roniť slzy. Nikdy však nie je slizký a nehrá „to“ na city.
The Neal Morse Band – I Got To Run
Európske koncerty prebiehajúceho turné skupina hodnotí ako mimoriadne úspešné a určite tomu nebude inak ani v Brne. V hale Sono som bol iba na džeze, no som presvedčený, že priestory budú pre tento typ koncertu viac ako vyhovujúce. Neal Morse plne napĺňa rozpor, ktorý v sebe skrýva žáner progresívny rock. Jeho slovník vie naspamäť: nepárne takty, dlhé kompozície, pompéznosť, krkolomné inštrumentálne pasáže, viachlasy… Všetko z toho exponované a intenzívne. Morse neurčuje nové smerovanie rockového sveta, no zároveň je však dostatočne svojský a nemusí recyklovať nápady svojich hrdinov z minulosti.
Najvzácnejšie na ňom je, že svojou hudbou pripomína potrebu a prvotnú ambíciu rockovej hudby ako zdroja radosti, ktorý v jeho prípade je mimoriadne kultivovaný, muzikálny a emocionálny. Dôležité však je, že nie je elitársky a rovnako by ho ocenila mama, ako aj kamarát z džezovej konzervy. Kto chce mať epický, ale uveriteľný (prog)rockový zážitok, nech ide teda v nedeľu do Brna na Neal Morse Band.