Autor: Martin Saksa; Interpreti: Mofokiller, Bloodred Hourglass, Genus Ordinis Dei, Evergrey; 8.4.2019; Randal Club; Bratislava
Švédska metalová formácia vydala v januári tohto roku vynikajúci album The Atlantic a vzápätí sa vydala na rovnomenné turné, ktoré neobišlo ani naše hlavné mesto. V Randal Clube im robili spoločnosť domáci Mofokiller a kapely Genus Ordinis Dei a Bloodred Hourglass.
Kapela okolo hudobníka, skladateľa a speváka menom Tom Englund funguje na scéne od roku 1995 a na svojom konte má jedenásť štúdiových albumov. Prezentuje sa progresívnym power metalom s výrazným melancholickým nádychom reflektujúcim neveselú textovú stránku tvorby. Kapela akoby nevedomky robila česť svojmu menu a na metalovej scéne pôsobí ako akási šedá eminencia s charakteristickou skromnosťou bez hviezdnych manierov, čí ambícií, ale zároveň s vysoko kvalitnou hudobnou produkciou.
Ako oficiálne predkapely turné sa predstavili Genus Ordinis Dei z talianskeho Lombardska a Fíni Bloodred Hourglass. Ešte pred nimi vystúpila domáca formácia Mofokiller. Genus Ordinis Dei a Bloodred Hourglass sa prezentovali hudbou výrazne ovplyvnenou melodickým death metalom a najmä pri druhých menovaných bol vplyv kapiel ako napr. In Flames dosť výrazný. Entuziazmus obom kapelám rozhodne nechýbal, ich produkcia však bola menej výrazná a myslím, že skupín s podobnou kvalitou máme na Slovensku desiatky. Pre mňa osobne ostali najzaujímavejší našinci Mofokiller, ktorý už neraz ukázali svoje kvality v úlohe predskokanov pred veľkými menami (napr. Orphaned Land 03/2018 alebo Gus G. 12/2018). Nedávno pokrstili svoje nové EP s názvom Kult a ich výživný stoner metal s vkusnými slovenskými textami naozaj stojí za Vašu pozornosť!
Genus Ordinis Dei – Halls of Human Delight
To, že bol Randal Club v postate plný sa prejavilo až pri úvodných tónoch intra hlavnej kapely večera – Evergrey. Vysokú účasť, netypickú na pondelkový večer, ocenil aj samotný Englund. Nový album The Atlantic je pre mňa rozhodne kandidát na album roka a vôbec by som sa nenahneval, keby ho zahrali aj úplne celý. Došlo však len na úvodnú A Silent Arc, ktorou symbolicky koncert začal, po nej nasledovala singlová Weigthless a v závere hlavného setu ešte nádherne melancholická All I Have. To bolo z Atlantiku všetko, čo je škoda, lebo také skvelé skladby ako Currents, End of Silence, či Departure by si určite zaslúžili živú prezentáciu. Setlist ďalej tvorili najmä piesne z predchádzajúcich dvoch albumov Hymns for the Broken (2014) a The Storm Within (2016) doplnené staršími kusmi ako Recreation Day a A Touch of Blessing. Úvod bohatej, pridanej časti koncertu patril skvelej uhrančivej skladbe The Grand Collapse.
Evergrey – All I Have
Kapela hrala so skvelým zvukom a krásnemu zasnenému hlasu Toma Englunda v sprievodných vokáloch skvele sekundovali Johan Niemann (basa) a Rikard Zander (klávesy). Ostatne hráči dvoch nástrojoch, ktoré na najnovšom albume obzvlášť vynikajú. Gitarovým sólom medzi prídavkami sa zaskvel aj Henrik Danhage a výkonom samozrejme nezaostával ani skvelý bicman Jonas Ekdahl.
Evergrey majú skvelú formu a bol to z ich strany výborne odohraný koncert, ktorý rozhodne okorenil smutnejší modrý pondelok.
