autor: Patrik Šedo; fotky: Matúš Kotlár; interpreti: Dream Theater; Tesseract, Persona Grata; 16.07.2019; AXA Aréna NTC; Bratislava
Žeby Bratislava zažila najprogresívnejší týždeň v roku? Hneď pár dní po koncerte Haken A Modern Day Babylon sem prišli ďalšie veličiny progresívnej hudby. Bol to obrovský koncert troch kapiel, troch krajín, troch odlišných pohľadov na progres. Koncert sa konal v AXA Aréne, hale s kapacitou pohodlne veľkou pre všetkých fanúšikoch.
Dream Theater je síce veľká kapela, ale aj tak patrí obdiv faktu, že sa zišlo také veľké množstvo ľudí na koncerte tak náročnej hudby. Fanúšikovské základne boli tvorené pomerne vysokými ročníkmi, za čo môže hlavne Dream Theater, hrajúci už od roku 1985. Nie zriedka sa dali vidieť celé rodiny s tričkami kapely. Inak na tom už boli fanúšikovia Tesseractu, ktorý hrá od roku 2011. Obe kapely však zanechali nezmazateľný odkaz na hudobnej scéne. Vytvorili svoje vlastné žánre a doteraz určujú ich vývoj. No ako prvý sa predstavil slovenský zástupca progresívnej hudby – Persona Grata.
Bratislavskí hudobníci to teda do NTC nemali ďaleko a určite si zaslúžili odohrať koncert po boku jedného zo svojich vzorov. Persona Grata funguje od roku 1999, odkedy prešla viacerými zmenami, ako po personálnej, tak aj po zvukovej stránke. Ich tvorbu je najjednoduchšie opísať ako progresívny rock, ale ako to pri tomto žánri býva, občas vytiahnu aj tvrdšie metalové prvky. Okrem Dream Theater berú Bratislavčania inšpiráciu od britských Muse, ale aj od starších progrockových kapiel. Myslím, že vrátane ich skalných, každého veľmi milo prekvapili. Persona Grata je vyhratá a profesionálna hudba, ktorá vám zamotá hlavu, nechýba jej tvrdosť, ale aj melodickosť a melanchólia. Od ostatných kapiel večera sa líšila použitím flauty ale aj tým, že na pódiu bola len jedna gitara. Tak či tak zanechali veľký dojem, ako na stálych fanúšikov, tak aj na tých, ktorých si v ten deň určite získali.
Persona Grata – Godspeed
Tesseract…čo povedať? Tesseract sú samostatná škatuľka, štýl, zvuk a koniec koncov štvordimenzionálny objekt vyjadrujúci komplexnosť ich hudby. Tesseract pochádzajú z Anglicka a počas svojej existencie menili len speváka – tým pádom ide o veľmi zohratú kapelu, čo je v ich zložitej hudbe veľmi dôležité. Ak by som mal popísať štýl ich hudby tak progressive metal je príliš všeobecné pomenovanie. Majú niečo z progressu, veľa mathu, trochu coreu a veľa djentu. Ich zvuk je veľmi basový a vedia sa do neho hýbať len skúsení hudobníci. O tých ale v NTC núdza nebola.
Rozpoltenosť publika počas hrania Tesseractu bola úplne pochopiteľná. Väčšinou starší fanúšikovia Dream Theater sa určite divili čo im to pred ich obľúbenou kapelou hrá, iný zase možno získavali ďalšiu obľúbenú kapelu. Veď čo hrá pred Dream Theater nemôže byť zlé. Tesseract hrali hodinový set, v ktorom predstavili všetky svoje albumy. Podľa mňa by mohli hrať viac ako jednu skladbu z Altered State, ale keďže na ňom spieva iný, ako súčasný spevák, je to pochopiteľné. Vokalista Daniel Tompkins sa predviedol ako výborný frontman, predĺžená ruka hudby v podobe jeho nezameniteľného správania, spevu a komunikácie s publikom.
TesseracT – Juno
Ako hlavný bod večera prišiel čas na Dream Theater. Na pódium priskočili ako hviezdy svojho žánru a tento titul majú viac ako zaslúžený. Kapela, ktorá po desaťročia tvarovala zvuk progresívnej hudby sa predstavila aj v Bratislave a odozva bola úžasná. Naplnené NTC, šťastní fanúšikovia nielen zo Slovenska a určite aj šťastná skupina. Odozva publika bola totiž hmatateľná – na frontmana Jamesa LaBrieho celá hala pozitívne reagovala a on ju zobral na prehliadku po celej diskografii Dream Theater.
Nechýbali najstaršie skladby, no asi štvrtina setlistu bola tvorená pochopiteľne najnovším albumom, ktorému je toto turné aj venované. Pod pódiom sa takmer nedalo pohnúť, tribúny boli takmer úplne naplnené. Ten kto chcel, si kapelu vychutnával z diaľky ako divadlo, ten kto chcel jej blízkosť, prebojoval sa dopredu. Pre tých divadelnejších sa v hale dokonca predával aj popcorn. Za kapelou bola počas koncertu premietaná projekcia pre umocnenie zážitku. Ten ale pre väčšinu ani umocňovať potrebné nebolo.
Dream Theater – Untethered Angel
Viacerí sme sa vrátili o pár dekád naspäť a stačila nám pre to len ich hudba. Každá ich skladba so sebou nesie iný pocit a atmosféru, niektoré sú priamočiarejšie, z iných dostávate závrat. Samozrejme, Dream Theater patrí k staršej škole progresívnej hudby, kde sa kladie dôraz na predvádzanie muzikantského umu hráčov – niekedy na úkor estetiky samotnej hudby. Niekto to má rád, iný zas nie. Každopádne, koncert si užil úplne každý.
Štandardom Dream Theater je nadštandardná show, nadľudské výkony hudobníkov s vysokoškolským hudobným vzdelaním, a spokojní poslucháči. Bol to veľký večer troch kapiel z troch krajín. Progres sa zastaviť nedá, jeho tvár sa len mení.
