autor: Radoslav Lakoštík; foto a video: Peter Bednár; Hradby samoty, 4. – 6. júl 2019, Moravany nad Váhom
Spojiť umenie, spontánne gesto, ale aj naivnú tvorbu. Na dôvažok vo všetkých mediálnych podobách. Aj tak by sa dala v skratke charakterizovať tvár festivalu Hradby samoty. V prvej časti reportáže prinášame prvé bezprostredné postrehy a priblížime to, čo nás zaujalo, najmä vizuálne.
Už po deviatykrát sa podarilo sústrediť komunitu, ktorá bežne prežíva rozptýlená v undergroundovej diaspore a ukrýva sa zakuklená vo svojich subkulturálnych bunkách. Tentokrát festival Hradby Samoty rozložil svoj tábor v kaštieli v Moravanoch nad Váhom a na tri dni sa premenil na centrum rozmanitej audiovizuálnej tvorby.
Vdýchnuť život staronovej forme
Prinášať špecifický formát vždy na nové miesta je pútavá myšlienka. Dva ročníky dozadu sa festival odohrával v super sympatickej a objavnej lokácii Jelšava. Rok dozadu to bol spriaznený kaštieľ v Rosiciach pri Brne. Aktuálny ročník 2019 sa nakoniec uskutočnil v Moravanoch nad Váhom. Kaštieľ v Moravanoch predstavuje na území Slovenska výnimočne zachovanú renesančnú pamiatku, ktorá síce prežila storočia, no najtemnejšie obdobie prekonala v nedávnej minulosti. V súčasnosti je ako sa zdá v správnych rukách manželov Vydrovcov a trend je nadstavený jasne. Prinavrátiť objektu dôstojný vzhľad a nanovo obnoviť podmienky pre umelecké podhubie, ktoré zohrávalo dôležitú etapu v histórii kaštieľa od 50.rokov minulého storočia.
Aj vďaka komentovaným prehliadkam, umeleckým inštaláciám, expozícii veľkorozmerných sôch v spolupráci s tvorivým centrom 4D gallery (Milan Adamčia, Laco Teren, Ivan Csudaj, Laco Sabo, Dionýz Trosko, Zuzana Sabová, Jakub Trajter) a citlivosti náročného návštevníka priestor tvoril integrálnu súčasť festivalu. Podobne ako vojenské pevnosti neodmysliteľne patria k festivalu Brutal Assault a industiál ku koloritu Colours of Ostrava aj Hradby majú svoje špecifikum navyše s pridanou hodnotou; objavovať a následne resuscitovať nové zabudnuté pamiatky a čo je nemenej podstatné, priniesť kultúru do inak ospalých regiónov. Mimochodom, ak ste sa pozastavili pri Moravanoch nad Váhom, možno lovíte v pamäti správne. Z tohto územia pochádza tzv. Moravianska venuša, jedna z najstarších pamiatok mladšieho paleolitu v strednej Európe. Jej reprodukovanú, zväčšenú drevorezbu ste mohli nájsť situovanú blízko hlavného vchodu. Povinná „mŕtva“ učebná látka učebníc základných škôl aj takto ožila v živej a v žitej podobe.
Odkiaľ, kam a prečo?
Aj pri dôkladnejšom prehľade o najodľahlejších zákutiach domácej a zahraničnej (ne)umeleckej scény bol line-up opäť sústom pre tlamu knižného Moby Dicka. Prečo (ne)umeleckého? Povedzme, že umenie je termín tak vágny, sprofanovaný a zaťažený širokou škálou významov, že pri premýšľaní o ňom, by nám mala zasvietiť kontrolka a pri jeho vyslovení v hrdle ostať horká slina. To čo je pre jedného vrcholom, sa cez optiku druhého môže javiť ako úplné dno.
Všetka česť (a odvaha) preto smeruje k výberu dramaturgie, ktorá sa snažila postihnúť čo najširšie možné portfólio autorských prejavov. Od tých, ktoré vyvolávajú hlasný smiech, jemný úsmev, pozastavenie, hĺbavú statickosť až po nepríjemné grimasy, hnus odpor a nepochopenie. Oproti predošlým ročníkom sme však mohli odsledovať niekoľko posunov a odlišností.
Posun od hudobného smerom k funkčnému multimediálnemu rozmeru
Tento zámer bol daný nielen priestorom, ale rovnako snahou súčasných majiteľov prinavrátiť ducha zašlej slávy, ktorý patril v minulosti predovšetkým výtvarníkom a architektom. V tomto smere boli priestorové možnosti kaštieľa bohato využité, čo samo o sebe nemuselo znamenať nič, no ich kvalita a rozmanitosť si našli svoju odozvu. Vedľa seba sme mohli vidieť etablované mená, ale aj študentov z ateliérov, ktorí tvoria pod kuratelou svojich mentorov.
Podarený slovný obrat, zaujímavá práca s materiálom a detailom. Tieto atribúty v sebe niesla pútavá betónová inštalácia Radovana Čerevku Art brutalism, ktorá dominovala prvému poschodiu. Železný objekt so skorodovanou patinou umiestený vo vstupe do objektu oplýval aj mohutnou akustickou kvalitou. Otázkou je, či so zvukovou kvalitou objektu Petr Roller počítal vopred, alebo bola objavená na mieste. Každopádne táto funkcionalita spolu s akustikou priestoru mala svoje čaro. Kerberos od Markéty Jáchimovej si našiel miesto v areáli aj tento rok a zopakoval si svoju čestnú stráž pred vchodom do podzemia. Zaujímavú a inšpiratívnu metaforu špičky ľadovca reprezentovanú pod(nad)zemnými svetmi priniesla Katarína Bajkayová. Spomeňme aj interaktívnu zvukovú inštaláciu Jiřího Suchánka, do ktorej návštevníci aktívne vstupovali a dávali o sebe a inštalácii vedieť za hlasitých hlukových sálv.
Košická autorka Lucia Dovičáková sa v pútavej symbolicko-figuratívnej maľbe obracia k „objektu“ ženy s použitím poetiky starých majstrov. A to sme ešte vôbec nespomenuli video art Borisa Sirku, „muzeálnu“ výstavu skupiny Jeden kmen, otvárací koncert Lubo Mikle & RBNX, rozozvučaný industriálny objekt, alebo objekt Jaroslava Kyšu s rozdvojenou „levitujúcou“ identitou, či digitálnu „kaplnku v kaplnke“ Matúša Lányiho. Alibi voči heslovitému menovaniu diel zachraňujeme informáciou, že výstava ARTROOMS MORAVANY potrvá do konca leta. Už neodmysliteľnú súčasť Hradieb tvoria Nano VJ’s – skupina vizuálnych umelcov, animátorov, svetelných dizajnérov a kóderov, ktorá realizovala historicky prvý mapping na Slovensku. Tentokrát bol mapping prenášaný na vonkajšiu fasádu s množstvom pestrých plastických motívov. V nočných hodinách plnohodnotné tretie „mlčiace“ pódium, počas nútených fáz občerstvenia s výborným lokálnym pivom a overenou D.I.Y. kuchyňou.
Čoraz príťažlivejšia exkluzivita
Skloňovanú témou, ktorá udrela do očí hneď pri vstupe do areálu, bola jeho rozľahlosť. Pre pár stoviek návštevníkov a účinkujúcich, veľkorysý priestor, ktorý podľa niektorých hlasov tak trochu kradol pocit „rodinného“ charakteru. Jedným dychom však treba dodať, že počas nasledujúcich dní sa festival naplnil natoľko, že táto situácia prekvapila aj samotných organizátorov, podľa ktorých sa počas troch dní a nocí vystriedal na cca sedemsto ľudí (prevažne polovicu tvorili ľudia zainteresovaní do diania ako účinkujúci, dobrovoľníci, ako aj novinári atď.) Pre iné festivaly zanedbateľný počet, no pre organizátorov takto orientovaného festivalu úvaha, ako si udržať exkluzivitu, ktorá bola vždy jeho výsadou.
Aj o tomto ale aj mnohom inom bol deviaty ročník Hradieb. V druhej časti nášho reportu sa zameriame najmä na to čo atakovalo najexponovanejší zmysel festivalu – sluch a nezabudneme doplniť ani ďalšie dôležité prvky v mozaike charakteru a atmosféry.
