Zamýšľať sa nad tým, či sú Judas Priest v kontexte dnešnej rockovej scény len ligotavým dinosaurom gýčového heavy metalu, alebo dokážu hudobne reflektovať aj túto planétu opíc, sa stalo nepodstatné. Ich bodka za viac než štyridsaťročnou kariérou s príhodným názvom Epitaph bola rozlúčkou s niekoľkými generáciami. Podupať nohou a zakývať hlavou do rytmu prišli tí, ktorí platňou British Steel vyrobili vrásky na čele svojim rodičom, aj tí, čo majú Breaking the Law ako zvonenie na i-phone. Zo zadných lavíc sa vystrkovali dokonca detské hlávky sledujúce 2,5 hodinovú šou za neustáleho napomínania starostlivých rodičov. Počas prestávok viackrát zašumelo: „Keď vyrastieš, budeš rád, že si naživo videl Judas Priest!“
Útrapy predskokana
Začalo to vystúpením Thin Lizzy vo vynovenej zostave (25 rokov od smrti
lídra Phila Lynotta sa jeho úlohy ujal Ricky Warwick), čo bola prvá uspokojivá správa, nakoľko častým zvykom veľkých koncertov býva kadejaký slovenský interpret v roli predskokana. A síce sú Thin Lizzy výbornou voľbou na dlhú cestu v aute a ich účasť ma pôvodne tešila viac ako samotný headliner, koncert niesol všetky negatíva prisúdené tým kadejakým slovenským predskokanom. Zvuk a svetlá, ktorí mohli hard-rockoví Briti využiť, tvorili asi 30% z ich skutočného potenciálu, ľudia vpredu aj vzadu sa trúsili ako planktón, všade bol ruch/predkoncertný zmätok a atmosféra nerušila možno len pár dlhovlasých mladíkov so spoteným podpazuším a pivom v ruke, ktorí pri Whiskey in The Jar zabudli, že sa im neušiel lístok na Metallicu. Thin Lizzy inak nehrali zle, len dlho, čo by bolo fajn, keby išlo o plnohodnotné a samostatné vystúpenie.
[yframe url=’http://www.youtube.com/watch?v=oTH6nrD0ars‘]
Priest is back!
Publikum postupne začalo pripomínať bar Modrá ustrica z filmu Policajná akadémia, namiesto tu-túdu-tu-tu-tú sa však z reproduktorov ozývali AC/DC a holohlaví muži v kožených oblečkoch neočakávali policajtov, ale svojho vodcu. Keď po sabatovskom War Pigs spadla opona a zjavil sa sám veľký Rob Halford s pokrikom Hello everybody, the priest is back!, všetko bolo zrazu strašne nahlas a všetci boli zrazu akýsi nervózni vo vlastnom tele. Halford – samozvaný judáš, uznávaný šoumen, odhalený gay, najhorší tanečník na svete, ikona heavy metalu, magnet, spevák, majster prevlečení a kostýmov, geniálny stratég a čistý magor sa za búrlivého potlesku došmatlal na pódium. Šou mohla začať.
[yframe url=’http://www.youtube.com/watch?v=tdbt-sx5MDc‘]
Hlavne nahlas
Po úvodných peckách Rapid Fire, Metal Gods a polobaladách (tieto heavy metalové „cukrsongy“ sú zväčša zárukou otrasného zážitku z hudby), bolo evidentné ako bude celé predstavenie fungovať. Halford, bytosť stojediná, prevzal na seba tiež úlohu konferenciéra vysvetľujúc takmer osemtisícovému davu o čo ide a o čo išlo pri jednotlivých skladbách, gitaristi Richie Faulkner a Glenn Tipton sa predbiehali v nekonečných vyhrávkach a pózach, Scott Travis na vysvietenom oltári dával bicím zabrať (a naozaj zabrali) a piaty člen Ian Hill sa pohyboval v úzadí čoby stojan na basgitaru. Po momente prekvapenia išlo už len o to, akým veľkým fanúšikom Judas Priest kto je a ako sa nechá uniesť atmosférou. Ohne sa rozhoreli, laserové lúče rozsvietili a trojzubce vyrastali zo zeme. Halford takmer po každej pesničke zmizol do zákulisia a prichádzal s novým a novým kostýmom – najľúbivejší bol klasicky v zlatom mníšskom habite a trblietavým trojzubcom v ruke. Spev a nástroje zneli tak nahlas, až sa rockové manželky starších ročníkov chytali za uši, a je pravda, že s hlasovými efektmi to občas Halford prehnal a aj jeho šepot by vďaka nim pripomínal rev levieho kráľa.
[yframe url=‘ http://www.youtube.com/watch?v=zhXUutpELRA‘]
Judáš metal nezradil
Prierez tvorby bol zvolený šikovne, skladby primárne ozvláštnili dve coververzie (The Green Manalishi od Fleetwood Mac a Diamonds and Rust od Joan Baez) a ku koncu „judáši“ spustili aj notoricky známu Breaking the Law, i keď len vo forme karaoke určenej pre rozvášnený dav. Po tlieskačkách a pískačkách za záverečnou Painkiller konečne dorazila aj bájna motorka na chrbte s Halfordom mávajúcim slovenskou vlajkou v pomyselnom vetre. Zábava v štýle „jé jé jé a teraz opakujte po mne“ síce prešvihla akceptovateľnú hranicu gýču, no štyridsať rokov praxe pánov metalistov vykúzlilo skôr úsmev než dajaké opovrhnutie. Posledný vydupaný prídavok Living After Midnight postavil zo stoličky aj neaktívnu časť sediaceho publika a potlesk nádeje znel ešte niekoľko minút po páde opony.
Ak aj Judáš zradil Ježiša, heavy metalu ostal verný. Rozlúčka povestných satanášov z Birminghamu so svetom koncertov a nablýskaných šou bola hlučná, „preplácaná“, megalomanská, všelijaká, hlavne presne taká aká mala byť. A nielen keď vyrastieme a zostarneme, budeme radi, že sme ich mohli vidieť naposledy naživo.
JUDAS PRIEST
09.05.2012
Incheba Expo Aréna – Bratislava
Text: Katarína Šamajová
foto:Peter Habánek / XL
