Prednedávnom prišiel do kín dokumentárny film o slovenskom skladateľovi Svetozárovi Stračinovi. Život komponistu pohybujúceho sa medzi folklórom a vážnou hudbou spracoval režisér Pavol Barabáš, ktorý je známym cestovateľom a dokumentaristom. Keďže ide o netypické dielo z jeho portfólia, otázky smerovali k hodnotám, ktoré pre neho predstavuje umelecký odkaz S. Stračinu, k vnímaniu pravej podstaty folklóru modernou spoločnosťou a dôležitosti hudby v zanikajúcom starom svete.
Pred 10 rokmi naše štúdio vyrábalo televízny seriál pre RTVS Radosť zo života o umelcoch, ktorí predčasne opustili tento svet. Jedným z nich mal byť aj Svetozár Stračina. Neviem už prečo sa tento skladateľ do výberu 28 osobností nedostal, ale mne vŕtal stále hlavou. Aj vďaka strihačovi, ktorý mi podsúval od neho zaujímavé skladby. Zlom nastal, keď som sa dostal k jeho rozhovorom v slovenskom rozhlase zaznamenané počas jeho rozhovorov s redaktorom Jurajom Dubovcom v 28- dielnom cykle Hudobné dedičstvo na tému skladateľ a ľudová hudba. Tu som si uvedomil, že to bol veľmi múdry a vzdelaný autor. Dlho som však hľadal cestu ako uchopiť tento film, lebo Svetozár Stračina zomrel pred 23 rokmi v roku 1996 a to je naozaj dávno.
Keď žil, ešte som si nenašiel cestu k jeho hudbe, vlastne ani nehľadal. Odvtedy som prešiel nemalý kus sveta, ale aj tak som sa veľmi rád vracal na Slovensko. Prečo? Čo ma priťahuje k tomuto kúsku Zeme? Odpovede som často nachádzal v Stračinových úvahách i v samotnej jeho hudbe.
Z mnohých miest si prinášal rôzne nástroje, ale i nahrávky. Výnimočný bol tým, že chodil s magnetofónom po rôznych regiónoch Slovenska a zaznamenával si spevy i hru hudobníkov. Dokázal túto hudbu analyzovať, triediť. Ako dramaturg sa podieľal na nahrávkach gramoplatní antológie folklórnej hudby Slovenska. Vedel, čo je pre danú dolinu charakteristické, čo je prevzaté, vedel usmerniť aj poradiť. To nerobil žiadny hudobný skladateľ na Slovensku.
Stračinova spolupráca s Martinom Ťapákom, Martinom Holým a ďalšími režisérmi priniesla filmy, ktoré sa výrazne zapísali do dejín slovenskej kinematografie. Úvodná scéna Nočných jazdcov, filmy Rysavá jalovica alebo Pacho, hybský zbojník – to sú momenty, kedy mnoho divákov a nielen ja po prvý krát vôbec zaregistrovalo filmovú hudbu. A tá je naozaj originálna, taká stračinovská. Bol to veľmi tvorivý a pracovitý človek. Za svojho života skomponoval a upravil asi do 500 hudobných diel rôznorodých žánrov od filmov, cez scénickú tvorbu, pre folklórne súbory až po úpravy ľudových nahrávok. Práve tá posadnutosť tvorivosťou ma na ňom fascinovala. Vedel, že ho to ničí, ale nevedel to robiť inak.
Prešiel som naozaj množstvo filmov a dokumentov. Hľadal som v archívoch. Najviac cenného materiálu som však získal vďaka tomu, že RTVS vstúpila do koprodukcie. Sprístupnila mi archív, kde som našiel naozaj skvosty zachytávajúce tradičnú kultúru. Mnohé z nich vyžarovali akúsi zvláštnu podmanivosť a nostalgiu, ktorá sa už dnes nedá nakrútiť, hoci som to skúšal.
Vážil si tvorivých ľudí, hľadal ich po dedinách. Zaujímavé boli jeho názory, že v akomkoľvek druhu umenia nesmie byť tvorba čímkoľvek a kýmkoľvek ponižovaná. Nie je možná nadradenosť jedného druhu umenia nad iným. Je iba nedostatok inteligencie to pochopiť. Je iba absencia tolerancie niektorých tvorcov a okruhov konzumných výtvorov, voči iným tvorcom v iných druhoch umenia. Je iba ľudská márnivosť a malichernosť, je iba ľudská hlúposť, ktorá dokáže deliť umenie na vyššie a nižšie. Je iba pomýlená mienka verejnosti. Hovorieval, že neexistuje vyššie a nižšie umenie, sú iba ľudia s vyšším a nižším IQ.
Fakt, že sa ľudové piesne zachovali dodnes, je jedinečným dokladom ich trvalej umeleckej hodnoty. Neveril, že by sa uchovali cez stáročia, keby nemali vždy čo ľuďom povedať. Pristupoval k tradičnej tvorbe ako ku drahokamu, ktorý umelec musí obrúsiť, aby vyšla z neho žiara. Ale mal aj obavy, neistotu, či to, čo robí, je správne. To ho nútilo veľa študovať, ísť do podstaty, do histórie. Pozeral sa na to asi tak, že načo by nám bolo mŕtve kultúrne dedičstvo, načo by nám boli piesne, ktoré by neinšpirovali? Načo by nám bolo neinteligentné prehliadanie týchto hodnôt? Hovorieval, že tradície sú prvým schodiskom, ktorými umelec kráča hore. Ľudia, ktorí sa tradíciám obracajú chrbtom, ktorí nadraďujú cudzie nad vlastné, tí ľudia si ani také bohaté kultúrne dedičstvo nezaslúžia. Keď mu nerozumejú, keď sa zaň hanbia, tak nech ho aspoň neohovárajú, neznižujú. Toto hudobné dedičstvo už dokázalo svoju umeleckú silu. A možno by sa v niektorých svojich formách aj vyčerpalo na dlhej ceste vývojom ľudskej tvorivosti. Ale tých nežičlivcov, a môžu byť medzi nimi aj veľmi tvoriví jedinci, tých a ich diela taká dlhá cesta iba čaká a výsledok jej úspešnosti alebo neúspešnosti, prospešnosti alebo neprospešnosti, výsledok, ktorý nie je závislý od momentálnej popularity, ale od trvácnosti, taký výsledok sa nedozvedia.
Keď spätne hodnotím svoju tvorbu, tak sa odstupom času stávajú najvzácnejšími filmy, kde sa mi podarilo zachytiť život kmeňov, ktorých sa ešte nedotkla iná kultúra, ktoré boli prepojené s tradíciami dávnej minulosti. Rád spomínam na splav rieky Omo, ktorá bola akousi plavbou do minulosti ľudstva. Stanovali sme na brehu oproti osade kmeňa Mursi. V rieke plávali hrochy a krokodíly. Zrazu sme začuli krásny spev. Boli to dvojhlasy až trojhlasy, až mi nabehla husia koža. Bolo to niečo, čo sa nedalo uchopiť. Bol to kultivovaný prejav ľudí nemajúcich smartfóny, či TV. Veľmi silným zážitkom, ktorý sa mi podarilo aj zachytiť, boli spevy a tance vo filme Pygmejovia – deti džungle. Po dlhom hľadaní v Konžskom pralese sme natrafili na posledných najmenších ľudí sveta. Prijali nás medzi seba. Dva týždne sme žili v ich osade a absorbovali ich život. Každý večer tak 5 hodín celá dedina tancovala. Bolo to pre mňa až nepochopiteľné. Ešte zaujímavejší bol kmeň Hodi v amazonskom pralese, kde sa nám podarilo nakrútiť film Tieň jaguára. Prišli sme v období, keď tance a spevy prebiehali až do rána, niekoľko dní za sebou. Intuitívne cítite, že sa dotýkate niečoho prvotného, že zaznamenávate dávne tradície, ktoré o pár rokov už nemusia na tejto planéte existovať, tak ako zanikli v mnohých kútoch sveta, ten náš nevynímajúc.
Tu by som odpovedal jednou myšlienkou Svetozára Stračinu, ktorá bola aj dôvodom, prečo som sa do tohto filmu pustil: „Tradičnú kultúru môžem akceptovať, alebo nevšímať si ju. Tým ale ochudobním iba seba, lebo ona bude tradíciou ďalej. Ja ostanem bezdomovcom, ostanem iba človekom do počtu. Ale bez koreňov. Na takých vo svete striehnu, lebo takí ľudia do počtu sa dajú ľahko ovládať, dajú sa ľahko riadiť. Človek bez vzťahu k tradíciám nemá na čo nadväzovať. Človek bez kultúry môže produkovať a množiť iba nekultúrnosť.“
Každý z nás, kto opustí hranice sa stáva nositeľom kultúry svojho národa. Podľa vášho správania, zvykov i vyžarovania budú hodnotiť celé naše spoločenstvo.
Stračina tvrdil: „Vzácni sme tým, čím sa líšime.“ Aj turizmus hľadá niečo zvláštne, neokukané. Bohužiaľ, ľudia chcú instantné zážitky, ktoré môžu okamžite zavesiť na sociálnu sieť. Ale hlavne nech to vidíme rýchlo a bez veľkej námahy. Nezaujíma ich historický vývoj tradícii, ale čím krikľavejšie farby kroja, ktoré by vyzneli na smartfóne. A za to sú ochotní zaplatiť.
Áno, na začiatku sme so scenáristkou uvažovali o rozšírení pohľadu na kultivovanosť narábania tradičným folklórom, ale nakoniec som sa rozhodol, že film budem držať v intímnejšej rovine len pohľadom na tvorbu Svetozára Stračinu a jeho názory.
Tradícia má inšpirovať. Dá sa povedať, že Svetozár Stračina robil hudbu, ktorú by sme dnes nazvali world music, ale vtedy sa tento názov ešte nenosil. Treba to vedieť, rozumieť obsahu, poznať súvislosti.
Hudbu vetra, vody, lesov a prírodné ticho. Ale vždy keď robím nejaký film počúvam aj hudbu, ktorá by mohla byť jeho súčasťou. Pri dokumente Svetozár Stračina som prešiel veľké množstvo jeho tvorby. Poznám už príbehy ako jeho hudba vznikala a to ma emocionálne viaže k nej.
autor: Daniel Hevier ml.; fotografia: archív Pavla Barabáša
