Trupa Trupa sú miláčikovia prestížnych zahraničných médií ako KEXP, Pitchfork, Mojo, ale aj festivalu Off, na ktorom podľa ich slov vystúpili ako jediná kapela už po tretíkrát. Ich tvorba ponúka svieži náhľad do súčasného roztriešteného rockového sveta plného odleskov nápaditosti, hravosti, ale aj chytľavého pesničkárstva. V zhone prísne nalinkovaných festivalových rozhovorov si na nás našiel čas gitarista a spevák Grzegorz Kwiatkowski. Hoci sme nestihli položiť všetky otázky, Grzegorz Kwiatkowski nám ponúkol zaujímavé, pohotové a svojské pohľady. V prvej polovici rozhovoru sme sa (ne)chtiac pristavili pri súčasnom stave poľskej spoločnosti a v tej druhej sme sa pýtali na tvorivý proces a hudobný charakter skupiny Trupa Trupa.
Ešte presnejšie, kapela Trupa Trupa pochádza z mesta Gdansk v Poľsku a dá sa povedať, že sme modelom psychedelickej skupiny. V skutočnosti robíme len hudbu a netlačíme sa moc do vecí, ktoré sú spájané s ideológiou. Ale je pravda, že niekedy sa zameriame na veci, ktoré s tým súvisia. Gdansk bolo a je mestom slobody. Symbolom je Lech Walesa a hnutie Solidarita (Solidarność, pozn. redakcie). Je to pre nás prirodzené, moc o tom nepremýšľame, ale sme skupina, ktorá sa snaží zaujímať o svoje okolie. Neviem, ako to presne povedať, ale uvediem príklad. Pred pár mesiacmi bol náš primátor (Pawel Adamowicz, pozn. redakcie) zabitý psychopatom, no myslím, že tento človek bol ovplyvnený pravicovým extrémizmom a prejavom nenávisti, ktoré sa šíria navôkol. Po dobu jedného roka sa voči nemu v národnej televízii videli dennodenné boje. Myslím si, že vrah si ho vybral preto, lebo bol presvedčený, že je stelesnením zla, čo samozrejme nie je pravda. Tak či onak, neverím v politiku, ani politikom a v žiadnom prípade nie som podporovateľom žiadnej politickej strany.
Keď sme hrali na SXSW (SXSW Conference & Festivals, pozn. redakcie), venovali sme naše koncerty zavraždenému primátorovi, pretože sme cítili, že je to tak správne. Takýto typ kapely sme. V tomto smere milujeme skupinu Fugazi. No nie sme takí radikálni ako oni – a určite nie tak skvelí ako Fugazi – no v prvom rade sa zameriavame na hudbu a na naše piesne.
Máš pravdu, ale je to pre nás veľmi chúlostivé. Nechceme podporovať žiadnu z politických strán, rovnako politikov, pretože nechceme byť zneužívaní na ich účely. A ani im neveríme.
Áno, som volič, ale poslednýkrát som sa vzdal hlasu, pretože som nechcel spraviť hlúpe rozhodnutie. Najväčšia tragédia poľskej spoločnosti je, že nemáme opozíciu, myslím tým skutočnú opozíciu. Poľské ľavicové strany sa chovajú viac ako pravicové, sú plné ľudí z biznisu, ktorí majú špinavé ruky, klamú a kradnú. Samozrejme nie všetci, ale mnohí z nich. Skutočne neviete koho si máte vybrať. Ja som za ľavicovú politiku, ale v skutočnosti tu nie je žiadne ľavicové krídlo, pretože sú všetci orientovaní na obchod, super liberálny obchod a nestarajú sa o spoločnosť. Je to veľmi komplikované.
Môj pohľad je úplne odlišný. Myslím, že zažívame niečo ako revoltu a povstanie rock and rollu. Najlepšie príklady sú skupiny ako Fountains D.C., Shame alebo Idols. Ale myslím, že sa to deje nanajvýš posledné dva roky. Fountains D.C. a Idlers sú skvele skupiny v retro ponímaní a snažia sa hrať hudbu v klasickom romantickom prevedení. V tomto sú radikálni. Veria v silu umenia a silu komunikácie skrz umenie.
Jasné, nie je to celé hnutie, ale myslím si, že Fountains D.C. a Idlers sú len na začiatku. Na začiatku niečoho, čo môžeme nazvať novým hnutím. Myslím, že sa tu niečo zrodilo a pomaly rastie.
Veľmi dobrá otázka. Tento festival je skutočne unikátny. Vedúci festivalu Artur Rojek je hudobník. To mení veľa vecí. OFF je priateľský k umelcom, rovnako k divákom. Nie je to ani príliš masová akcia. Všetko je tu na dosah ruky a môžeš tu všade cítiť priateľskú atmosféru. Hrali sme tu už po tretíkrát a myslím, že sme jediná kapela, ktorá tu hrala toľkokrát (smiech). Je to pre nás vždy výnimočná udalosť. Aj pre mňa osobne, pretože dnes ráno som prišiel o hlas. Nakazil ma môj osem mesačný syn. Dnes ráno som šiel do Katovíc pozrieť mojich priateľov a len som im povedal: „Ahojte!“ Keď ma počuli, povedali mi, že mám problém. Samozrejme som ich ubezpečoval, že je všetko v poriadku, že mám kopec liekov. Nakoniec som volal aj svojej alergologičke. Povedala, že ak do toho dnes pôjdem, môžem prísť o hlas na pol roka. Nakoniec mi dala množstvo liekov – ako môžete vidieť – a koncert sme zrušiť nemuseli.
Myslím, že dôležité je, že máme v kapele zavedenú demokratickú štruktúru. Preto každý z nás ide svojou cestou.
Ako som povedal. V kapele funguje demokratické rozloženie. V kapele sme štyria členovia a máme odlišný vkus. Máme radi odlišné hudobné žánre a každý z nás sa snaží posúvať kapelu iným smerom. Navzájom sa rešpektujeme a zároveň si nechceme ubližovať. To je dôvod, prečo môžeš cítiť v každej piesni štyri či päť rôznych vrstiev – samozrejme nie v každej piesni. Myslím, že dôležitá je aj každá z našich chýb. Chyby sú zaujímavým materiálom, pretože profesionálne kapely majú zväčša postavu lídra a nasledujú jeho smer. Na tom nie je nič zlé, aj my máme radi tento druh skupín, ale my takýto nie sme. Sme spojenie štyroch rôznych ľudí a vždy sa rozhodujeme spoločne. Je to aj veľmi náročné a často frustrujúce, ale funguje to.
Na albumoch pracujeme s chlapíkom, ktorý je naozaj úžasný. Je niečo ako náš George Martin. Stačí, že nás počúva a hneď vie, že nevieme ako s tým či oným problémom máme pracovať. V duchu mu nadávame, no nakoniec nám pošle nahrávky a potom si vždy povieme: „Och, je to skvelé!“ Sme s ním skutočne spokojní.
autor: Radoslav Lakoštík
